3. adventná nedeľa, Izaiáš 35, 3 - 10
Milí bratia a milé sestry!
Na vianočných trhoch dostaneme kúpiť Jozefa a Máriu - vyrezaných z dreva alebo stvárnených z hliny. V ponuke je aj Betlehem s pastiermi, tiež mudrci a anjeli. Avšak postava, o ktorej chceme dnes premýšľať, tam chýba. Akosi nezapadá do sviatočného obdobia. - A to napriek tomu, že je jednou z ústredných postáv adventu. Zďaleka nie je tak populárna ako Mária, Jozef, pastieri, anjeli či mudrci. O kom je reč? Kto je táto nekomerčná postava adventu?
Ján Krstiteľ. Jeho kázne nezačínali familiárnym oslovením: "Milí bratia a milé sestry!", ale tvrdou kritikou publika: "Vreteničie plemä" (L 3,7). Tiež odev tohto kazateľa je netypický. Nenosil luterák, ani vyšívanú kamžu, ale odev z ťavej srsti. Dokonca i jeho strava je, povedali by sme, až priveľmi ekologická: kobylky a poľný med od divých včiel (Mk 1,6). Jána nenájdeme kľačať pri jasličkách, ako pastierov či mudrcov. Trpí v žalári kráľovskej pevnosti vzpínajúcej sa 1120 metrov nad Mŕtvym morom.
Prečo ho zavreli? Je vari blázon či zadebnená hlava? - Určite nie! Jána Krstiteľa hodili do temnice, lebo pred kráľom Herodesom si nedal obrúsok na ústa. Otvorene mu vyčítal, že žije s bratovou ženou tak, ako by to bola jeho vlastná manželka (Mk 6,17-18). Do žalára ho uvrhli preto, lebo si nechcel zatvárať oči, ani ústa, keď išlo o hriech. Ján sa stal pevným stĺpom v búrkach života, ostrovom pravdy v mori hriechu, hlasom volajúcim v mŕtvote púšte.
No jeho ruky teraz ochabli. Deň čo deň sa modlil, ale dvere žalára sa neotvárali, Pýtal sa: Mám ešte nádej? Jestvuje pre mňa nejaká cesta z tejto situácie? Jánove kolená klesali, podlomili sa. Toľko toho niesol z bolestí nášho sveta, ale nik mu nesňal jeho bremeno. Je preň ešte nejaká cesta? Jánovo srdce začalo pochybovať.
Vonkoncom nemusíme byť v temnici žalára, aby sme si aj my položili podobné otázky. Môžeme byť vo svojej pracovni, a tam cítiť: naše ruky ochabli, modlíme sa, ale nijaké dvere sa neotvárajú. Aj my sa pýtame: Jestvuje pre mňa - pre nás nejaká cesta?
Alebo môžeme byť v izbe pri niekom zomierajúcom, pri niekom z našich milých a naše srdce začne pochybovať: Dúfal som týždne a mesiace, ale všetko sa zdá byť beznádejné. Je tu ešte nejaká cesta pre mňa?
Na bránu žalára, v ktorom bol zavretý Ján Krstiteľ, klopú poslovia. Pustili ich - dokonca až k samotnému Jánovi. A tam mu čítajú odkaz od Ježiša z Nazareta, odkaz, ktorý tvoria slová z nášho kázňového textu: "Posilnite ochablé ruky, upevnite klesajúce kolená! Povedzte zdeseným srdciam: Buďte silní, nebojte sa!" (Iz 35,3-4a) Hľa je tu cesta - cesta pre vás, bude sa volať svätou cestou (por. Iz 35,8). Je to síce cesta cez púšť, ale do dobrého cieľa.
Bratia a sestry, na Božej mape nejestvujú púšte bez cesty. Aj na púšti, aj cez púšť vedie cesta k dobrému cieľu. - Oddá sa po nej ísť. Lebo táto cesta je východiskom, chodníkom i cestou domov.
(1) Svätá Božia cesta je východiskom.
Ján, len si spomeň, odkazuje Krstiteľovi Ježiš, aj izraelský národ bol v zajatí. Jeho žalár sa volal Babylon. Tam stroskotali plány Izraelcov a oni sa pýtali: Jestvuje pre nás cesta? Niektorí usúdili: cesta z tejto situácie je v tajnom spojenectve s egyptským faraónom a kráľom v Perzii. Teda, musíme veriť politikom, oni nás zachránia. Iní videli cestu v prispôsobení sa pohanskému životnému štýlu Babylona. A zase ďalší sa dívali na hviezdy, veď ich konštelácia a ľudský osud musia predsa súvisieť. Hviezdy nám ukážu cestu, po ktorej dôjdeme k slobode. Avšak prorok Izaiáš ich varuje: Všetky vami vymyslené cesty sú bludné cesty, scestia! Tu nepomôže ľudská iniciatíva, ale Božia. Tento odkaz odovzdávajú poslovia aj Jánovi v žalári. - Odkaz: z našej bezvýchodiskovosti nás môže vyviesť Božia iniciatíva. Pán Boh vidí našu mnohú úzkosť a duchovnú biedu. No Jánovi neposlal adventný veniec, aby milým svetlom sviec osvietil, aspoň trochu spríjemnil, neútulnú celu. Neposlal mu ani voňavú kapustnicu s hubami a klobáskou; ani ozdobené medovníky. Nie, Pán Boh jemu i nám poslal svojho Syna. Toho, ktorý hovorí: "Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!" (Mt 11,28) Pán Boh k nám poslal Ježiša Krista, aby sme počuli Jeho hlas: Nasleduj ma! Hlas Ježiša, ktorý vraví: "Ja som cesta i pravda i život" (J 14,6). Kto dúfa v seba, nakoniec spozná svoju úbohosť; kto celú svoju nádej zložil na niekoho z ľudí zistí, že i to je bláznovstvo. Ako vraví isté príslovie: "Neopieraj sa o múr, lebo spadne, nedúfaj človeka, lebo zomrie." Kto dôveruje Ježišovi, kto sa odváži ísť po Ním naznačenej svätej ceste, ten pochopí: Toto je východisko.
(2) Áno, Božia cesta je východiskom, ale aj chodníkom. Chodníkom úzkym, no spoľahlivým.
Ján, spomeň si, chce ďalej odkázať Ježiš Krstiteľovi, ani Izraelci, keď počuli Izaiášovu zvesť, neplesali hneď nadšením. Ale aspoň spoznali východisko.
Jeden muž spomínal na svoj pobyt v Afrike. Lietadlo pristálo v Sudáne a tohto cestovateľa fascinovali miestne trhy s ťavami a vzácnymi koreninami. Tiež sútok Bieleho a Modrého Nílu. No najviac sa ho dotkol výrok jeho sprievodcu: Je jedno, ktorou svetovou stranou sa vyberiete. Po približne 20-tich kilometroch sa ocitnete v púšti. Tak to je v Chartúme - hlavnom meste Sudánu. Každý východzí bod, či už na východ, západ, sever alebo juh vedie do púšte. Púšť pritom neznamená akýsi adrenalínový šport, cestu, kde môžeme čosi dobrodružné podniknúť. Púšť - to je cesta veľmi nebezpečná, často so smrteľným koncom. Púšť - to sú horúčavy, smäd, levy a šakaly. A ako sa v Mojžišovej dobe pýtali Izraelci, môžeme sa aj my pýtať: Pane Bože, vyviedol si nás na púšť, aby sme tam pomreli? Nie, život s Pánom Bohom nie je prechádzka nádhernou rozkvitnutou alejou, putovanie od odpočívadla k odpočívadlu, ani vyhliadková cesta od jedného pekného výhľadu k ďalšiemu peknému výhľadu. Božia cesta je úzka, náročná cesta, chodník v púšti. Predsa chodník, ktorým však náš Pán šiel pred nami a po ktorom s nami kráča. On vie, kde sú na tejto ceste studne živej vody a dá nám pocítiť osvieženie z prameňov svojej lásky. On premohol aj tých najhorších nepriateľov - diabla, hriech a smrť.
Život kresťana sa podobná ceste púšťou, ale náš Boh pozná smer. Kde my vidíme len problémy a ťažkosti, Pán Boh vie o ceste. Kde my vidíme iba chorobu a utrpenie, aj tam Pán Boh pozná cestu. - Hoci úzku, predsa cestu, ktorá je východiskom, po ktorej môžeme spoľahlivo kráčať. Lebo:
(3) Božia cesta je východiskom, chodníkom a tiež cestou, ktorá vedie domov.
Ján, spomeň si, hovorí Ježiš, táto cesta - čo ako je komplikovaná, má dobrý cieľ. I keď vedie cez púšť, má cieľ! Izrael kedysi putoval 40 rokov cez páľavu púšte. Deti kričali: Sme smädné! - Ale nikde nebolo už ani kvapky vody. Dospelí sa sťažovali: Sme hladní! - No nikde nebolo ani kôrky chleba. Všetci volali: Pomóc! - Avšak tá sa zdala byť ďalekou, v nedohľadne. Pýtali sa, ako dôjdeme, keď neustane piesková búrka? Keď nikde nevidno koniec? Keď niet pomocníka?
Tiež my sa pýtame: Ako ďalej, keď neutícha bolesť? Ako ďalej, ak neprestávajú obavy? Ako ďalej, keď na nás dolieha smútok? Ako ďalej, keď sa problémy zdajú byť nekonečné? Vtedy prijmime slovo Izaiášovo: "Vyslobodení Hospodinovi sa vrátia, prídu na Sion s plesaním a večná radosť bude na ich tvárach" (Iz 35,10).
Ako študenti vysokej školy sme sa počas zimných prázdnin vybrali so spolužiakom na túru v Nízkych Tatrách. Všade bolo množstvo snehu, cesta bola veľmi namáhavá. Dlhý čas sme videli pred sebou iba biely svah. Boli chvíle, keď sa nám zdalo, že nedôjdeme. To, čo nás však držalo, bolo vedomie, že tam pod oným svahom je chata - miesto, kde sa budeme môcť zohriať, odpočinúť si. To mobilizovalo naše sily.
Aj Izaiáš mobilizuje naše sily. Kto má výhľad, že Sion už nie je ďaleko, že Božia cesta s nami, je cesta domov, ten nemusí zúfať. Božia cesta s nami je cesta domov. To platilo aj pri Jánovi Krstiteľovi, hoci svojvoľná princezná Salome s matkou Herodiadou požiadali kráľa o hlavu Jána Krstiteľa a Herodes ho nechal sťať (por. Mt 14,1-11). Pred popravou bol Ján uistený: Ani kríž, ani smrť neprekazí svätú Božiu cestu. Pretože Pán Boh sa od nás nedištancuje - nebesá nám nie sú ďaleké (por. R 8,35.38-39). Smerujeme domov! "Vyslobodení Hospodinovi sa vrátia, prídu na Sion s plesaním a večná radosť bude na ich tvárach. Dosiahnu rozkoš a radosť a zmizne žiaľ i vzdychanie" (Iz 35,10).
Amen.
Literatúra: Konrad Eissler: Gott schreibt höchstpersönlich (Aussaat Verlag, Neukirchen-Vluyn 1996)
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
