eMko, Žalm 145, 18 - 19
"Blízky je Hospodin všetkým, ktorí Ho vzývajú,
všetkým, ktorí Ho vzývajú opravdivo.
Plní želania tým, ktorí sa Ho boja,
počuje ich volanie a pomáha im." (Žalm 145,18-19)
Milí mladí priatelia!
Splniť niečie prianie spravidla znamená obdarovať ho. Nachádzame sa v "čase prianí" i v "čase darov" a preto je dobré pripomenúť, že každý dar môže vyjadrovať viacero situácií.
I. Darom môžeme druhému povedať: "Vidíš, aký som skvelý a aký mám dobrý vkus, a pritom na tebe neškrobím, nie som lakomcom." (Dar ako prejav pýchy).
II. Alebo môžeme darom vyjadriť: "Dávam ti tento dar, ale dúfam, že ti je jasné, že zaň od teba niečo očakávam. - Dúfam, že ti dôjde, že si mi zaviazaný a že ti to už nebudem musieť pripomenúť slovami. (Dar ako spôsob, ktorým si druhého zaviažem).
III. Darom môžeme povedať: "Dávam ti, lebo som veľkorysý a som schopný ti prepáčiť." (Dar ako prejav sebaoslavy - honosím sa, že druhého znášam).
IV. Alebo tiež: "Darujem ti to, aby si vedela, že som tvojím pánom a že len ja som schopný urobiť ti radosť." (Dar ako prejav moci, nadradenosti).
Ak vám trávenie dnešného nedeľného obeda nezabraňuje myslieť, potom nie je ťažké postrehnúť, že uvedené spôsoby - darovania, sú ako Judášov bozk. Ako Judáš prekrútil zmysel bozku, ktorým je vyjadrenie lásky, tak spomenuté spôsoby darovania prekrúcajú zmysel, ktorý má dar či splnenie priania mať. Berú mu to, čo je cieľom daru. Cieľom - zmyslom daru - podobne ako zmyslom bozku, je vyjadriť druhému lásku. - Nie z povinnosti "pohodiť" niekomu dar, ako dávame kosť psovi a nazdávať sa: vec je vybavená.
V období pred Vianocami sa - azda väčšmi ako inokedy - zamýšľame nad prianiami iných ľudí i nad prianiami svojimi. Darčekom sa snažíme vyjadriť, že ich máme radi. Je dobre, ak nám na darčeku záleží, je dobre, že to pre nás nie je len akási povinnosť či formalita. Tríbime si tak dôležitú schopnosť, ktorou je fantázia lásky. A predsa by bolo na škodu zabudnúť, že aj ten najoriginálnejší a najkrajší dar je symbolom, ktorý poukazuje na najdôležitejší Dar - Ježiša Krista - bez ktorého sa všetky ostatné darčeky ľahko stávajú zbytočným haraburdím. Či si to pripúšťame alebo nie, platí, že naše najväčšie a najdôležitejšie prianie bolo naplnené Ježišovým príchodom medzi nás. Prianie po prijatí, láske, pokoji, porozumení, po odpustení - po Božej blízkosti, po večnosti. Biblická kniha Kazateľ (3,11) to formuluje vo vete: (Boh) "im dal večnosť do sŕdc".
Môže sa zdať, že život tisícov ľudí to nepotvrdzuje, môže sa zdať, je predsa toľko neveriacich alebo toľko tzv. veriacich, ktorí však v praxi žijú ako ateisti a ktorých život vôbec nepotvrdzuje pravdivosť toho, že: Boh nám dal večnosť do sŕdc. No o tom, že Boh dal ľuďom do sŕdc večnosť je faktom, svedčí, že sotva kedy si nejaký zomierajúci prial, aby mu čítali z Marxových či Leninových spisov. Veľký počet ľudí, dokonca aj takých, ktorí sa k Pánu Bohu a cirkvi po väčšinu života nehlásili, má však pri svojom odchode zo sveta túžbu, aby sa s nimi niekto modlil, sú ochotní spovedať sa - nezriedka túžia prijať Večeru Pánovu ako uistenie o odpustení. Nie, toto nie sú dôkazy vo vedeckom zmysle, zato však ide o nepopierateľné svedectvo, že Pán Boh nám vložil večnosť do sŕdc. A čo viac: "Hospodin plní želania tým, ktorí sa Ho boja, počuje ich volanie a pomáha im (Ž 145,19).
Tým Biblia vraví: Boh nie je skúpy kráľ, ktorý žije pre seba so slúchadlami z mp3 prehrávača na ušiach - uzavretý v nebeskom paláci vzdialený od problémov nás - smrteľníkov. mysliac si: Uškvarte sa, zhrýzajte sa navzájom.
Náš Boh je štedrý. Môže učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme (Ef 3,20). Je blízky tým, ktorí k Nemu volajú, zachraňuje všetkých, ktorí Jeho blízkosťou nepohŕdajú. Je ohromné vedieť, že pre Boha nie sme iba bábky, figúrky z bábkového divadla, za nitky ktorých Hospodin ťahá podľa svojej chuti. Pán Boh nás nestvoril ako roboty, bezchybne sa pohybujúce podľa vopred presne nainštalovaného programu, ale ako svojich partnerov, ktorí majú slobodnú vôľu, môžu sa rozhodovať.
Boh plní naše želania. Koná, čo chceme, rešpektuje naše priania - plní ich. No nie preto, že musí, že nám je zaviazaný, alebo si nás chce podrobiť, či honosiť sa tým, že nás znáša. Boh plní naše priania preto, že chce. Chce z veľkej lásky k tým, ktorí sa Ho boja sklamať - ktorí Ho s oddanosťou a dôverou poslúchajú.
Dietrich Bonhoeffer, ev. teológ popravený fašistami mesiac pred skončením 2. svetovej vojny povedal, že "Boh neplní všetky naše priania, ale všetky svoje sľuby." Áno, Pán Boh nie je služobníčkom našich vrtochov ani realizátorom tých našich prianí, ktoré sú sebecké. Avšak je nadmieru milostivý ku svojim skutočným služobníkom. A tí vedia, "keď sa nedeje to, čo chceme, deje sa to, čo je lepšie" (Martin Luther). Pán Boh nás má rád. Vie, čo nám prospieva. Vie tiež, že to, čo chceme, by nám neraz neprospelo, ba práve naopak. A tak nám nedá nám niečo, čo nám uškodí. Ak Pán Boh zdanlivo mlčí a - videné z nášho pohľadu - sa nič nedeje, Bon už koná. Vedie nás cestou, ktorá je iná, ako chceme my: "Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky
a vaše cesty nie sú moje cesty - znie výrok Hospodinov - ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky" (Izaiáš 55,8-9). Hospodin nás vedie nás cestou, ktorá je iná, ako chceme my, a predsa pre nás dobrá: "Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami - znie výrok Hospodinov - úmysly smerujúce k blahu, a nie k nešťastiu: dať vám budúcnosť a nádej" (Jer 29,11).
"Keď sa nedeje to, čo chceme, deje sa to, čo je lepšie". Tým, že Pán Ježišovi Kristus prišiel na túto zem, splnil Pán Boh naše najväčšie a najdôležitejšie prianie: po prijatí, po odpustení - po Božej blízkosti, po večnosti. A nebola to lacná záležitosť.
Je to už veľmi dávno, čo som videl film o manželoch. Neboli bohatí navonok, no mali veľké vnútorné bohatstvo. Chceli sa na Vianoce obdarovať. Muž mal krásne vreckové hodiny, no chýbala mu k nim retiazka. Žena mala prekrásne vlasy, no chýbala jej ozdoba do nich. On túžil po retiazke, ona po ozdobe a obom chybovali peniaze. Čo spravili? On predal hodinky a kúpil žene vytúženú ozdobu do vlasov. Ona sa zas nechala ostrihať - jej vlasy mohli potom slúžiť inej dáme ako príčesok, umelý vrkoč - a za utŕžené peniaze kúpila manželovi retiazku na jeho staré vzácne vreckové hodinky. Aké bolo ich prekvapenie, keď zistili, že každý sa vzdal svojej túžby - toho cenného čo mal, aby naplnil prianie svojho manžela/manželky. Táto ich láska bola ešte oveľa vzácnejšia, ako cena darov, ktorými chceli potešiť jeden druhého.
Ani to, keď Boh splnil naše prianie, nebolo čímsi lacným. "Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, schudobnel pre vás, aby ste vy zbohatli Jeho chudobou" (2Kor 8,9). Čo sa stalo na prvé Vianoce, keď sa stal bohatý Kristus Pán chudobným, to sa stalo kvôli nám. Boh sa pre mňa i pre teba stal človekom, vzdal sa svojich nebeských výsad, žil tu ako ten, kto nemá, kde by hlavu zložil. To platilo počas jeho detstva i dospelého života. Ľudský život - náš život - má pre Ježiša takú cenu, že sa ho rozhodol prežiť ako jeden z nás. Schudobnel, aby sme my zbohatli Jeho chudobou. - To obohatenie platí to pre každého človeka. Veď či nie sú Vianoce krásnymi sviatkami aj pre tých, ktorí nerozumejú ich významu? I ten, kto celý rok nikomu nič nedaruje, by sa na Vianoce hanbil sám pred sebou, keby blízkych neobdaroval.
No kto pozná štedrú milosť Pána Ježiša Krista, ten sa podľa toho začne správať nielen počas Vianoc. Ako? Aký dôsledok to prinesie? Po vianočnej noci, keď sa bohatý Boh stal pre nás ľudí chudobným človekom, si už nikto nesmie myslieť, že niečí život je bezcenným alebo že jeho život
nemá hodnotu. Každý ľudský život je životom bohato obdarovaným. To je dôvod, aby sme sa tešili zo života, aby sme boli vďační Pánu Bohu.
Vianoce zvestujú, že nám, ľuďom, Boh dal veľký dar. Aby však dar spôsobil radosť, musí byť aj prijatý. A práve v tom našom prijímaní je nezriedka problém. Istý kazateľ (Sv. Karásek) opisuje situáciu dnešných ľudí. Prirovnáva ich k deťom, ktoré dostali množstvo darčekov. Priestor pod stromčekom je plný darčekov, ba celá obývačka, kuchyňa i predsieň - všade sú samé balíčky. A my sa podobáme deťom, ktoré žasnú, keď darčeky rozbaľujú. No čím väčší počet ich rozbaľujú, tým viac sa stráca ich radosť. Po chvíli už ďalšie balíčky ani neotvárajú. Tak nejako je to aj v duchovnej oblasti. Pán Boh nás zahrnul a denne zahŕňa množstvom svojich dobrých darov. No my sa už z toho, čo nám Hospodin dáva, ani nevieme radovať. A to nie je Božia, ale naša chyba. Aby dar spôsobil radosť, musí byť aj prijatý. Práve v tom našom prijímaní je problém.
Schádzame sa na poslednom eMku v tomto roku a to nám pripomína neúprosné plynutie času. Čas sii môžeme predstaviť ako čas presýpacích hodín. Skúsme si predstaviť, že žijeme v ich vnútri, v obrovských " presýpačkách". A čas beží a my ho musíme stále spracovávať. Inak je zle, inak nás zasype, zadusí. Musíme žiť v čase, to znamená, nám darovanému času vtisnúť tvar, podobu.
Popri Kristovom dare spásy je čas jedným z najväčších darov. To, že dostávame stále nové prídely času, vonkoncom nie je samozrejmé. Tie stále nové dávky, ktoré sa doteraz nevyčerpali, to, že naďalej máme k dispozícii nový čas - je nesamozrejmá nádhera.
Čoskoro sa začne nový rok a my zrejme dostaneme ešte ďalší čas. Je to dar a s darom si môžeme robiť, čo chceme. Nezneuži, neznehodnoť nový prídel darovaného času - nevráť ho Pánu Bohu späť - bez radosti a vďaky - ako spomínané deti, ktoré sa nedokázali tešiť z darov, ktoré dostali. Je čas splnených prianí. Tak si rozbaľ Boží darček a teš sa z neho!
Amen.
S použitím viacerých prameňov.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
