3. adventná nedeľa, Lukáš 3, 1 - 9
V pätnástom roku panovania cisára Tiberia, keď Pontský Pilát bol vladárom Judska, Herodes tetrarchom Galiley, jeho brat Filip tetrarchom Iturey a Trachonitidy a Lyzaniáš tetrarchom Abilény, za veľkňazov Annáša a Kaifáša, prehovoril Boh na púšti k Jánovi, synovi Zachariášovmu. Ján chodil po celom okolí jordánskom a kázal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša. Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky; Každé údolie nech je vyrovnané, každý vrch a kopec znížený; čo je krivé, nech sa vyrovná, a hrboľaté cesty nech sú uhladené. A všetci ľudia uvidia spasenie Božie. I hovoril zástupom, ktoré vychádzali k nemu, aby sa mu dali pokrstiť: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Vydávajte preto ovocie hodné pokánia, a ani sa len nepokúste hovoriť si: Máme otca Abraháma! Lebo vravím vám, že Boh aj z týchto kameňov môže vzbudiť Abrahámovi deti. Ale už aj sekera je priložená na korene stromov, a každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. (Lukáš 3, 1 - 9)
Bolo to na začiatku nášho letopočtu, v prvej tretine prvého storočia, takmer pred dvetisíc rokmi. Vtedy vystúpil a na verejnosti pôsobil Ján Krstiteľ. Tá doba bola v židovskom národe poznačená silným očakávaním mesiáša. Podľa ich predstáv mal byť Mesiáš osobitnou, jedinečnou osobnosťou, ktorú má pripraviť a vyslať do sveta sám Hospodin. Od mesiáša čakali, že ich oslobodí od útlaku okupačnej rímskej moci, že odstráni utrpenie a nastolí obdobie pokoja a šťastia. Očakávanie bolo také silné, že keď sa objavila neobvyklá osobnosť, ľudia si kládli otázku, či by to nemohol byť Mesiáš. Ba našli sa aj samozvaní mesiáši, ktorí zatúžili po sláve a výhodách mesiášskeho postavenia. Ale rímska vojenská moc si s takýmito ľuďmi ľahko dala rady.
Ján Krstiteľ svojim neobvyklým zovňajškom, asketickým spôsobom života, kázňou pokánia a krstom vzbudil pozornosť verejnosti. Židovskí náboženskí funkcionári si takúto postavu veľmi rýchlo všimli. Je pochopiteľné, že sa v nich objavila otázka, či Krstiteľ nie je Mesiášom. V evanjeliách sa dočítame, že si aj široká verejnosť kládla túto otázku a v Evanjeliu podľa Jána sa hovorí o tom, že z Jeruzalema poslali za Jánom delegáciu, ktorá mala zistiť, či Krstiteľ nie je mesiáš. Evanjeliá hovoria veľmi jasne, že Krstiteľ rozhodne odmietol takéto dohady.
Odmietol osvojiť si rolu mesiáša, o ktorej vedel, že mu nepatrí, ale vedel, že vo vzťahu k mesiášovi, ktorého príchod sa očakával v blízkej budúcnosti, má určité, presne vymedzené poslanie. Jeho poslaním bolo pripravovať cestu mesiášovi. Nielen príchod mesiáša bol predpovedaný v prorockých spisoch Starej zmluvy, ale aj príchod posla, ktorý má prísť pred ním a pripravovať ľudí na jeho prijatie. V prečítanej stati sa citujú slová z prorockej knihy Izaiáš, ktoré sa vykladajú ako predpoveď Krstiteľovho pôsobenia: "Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky; Každé údolie nech je vyrovnané, každý vrch a kopec znížený; čo je krivé, nech sa vyrovná, a hrboľaté cesty nech sú uhladené. A všetci ľudia uvidia spasenie Božie."
Tretia nedeľa v advente sústreďuje našu pozornosť na Jána Krstiteľa. Postava Krstiteľa má v advente primerané miesto. Ľudia v Krstiteľovej dobe prežívali približovanie sa adventu, to je príchodu, príchodu Mesiáša. Činnosť pripravovateľa jeho cesty patrí práve do tohto obdobia. Príprava na príchod Mesiáša bola potrebná nielen v dobe prvého historického adventu, pred tými takmer 2000 rokmi, ale potrebná je vždy, keď ľudia prežívajú advent, keď sa pripravujú na príchod Mesiáša. Aj my žijeme teraz v takom čase. Vianoce sú sviatky, cez ktoré si máme účinným spôsobom sprítomniť príchod Mesiáša do sveta, pôsobiaci, tvorivý vstup Ježiša Krista do našich individuálnych životov, do našich rodín a ostatných spoločenstiev. Preto Krstiteľovo posolstvo môže byť aj pre nás prípravou na to, aby sme Mesiáša Ježiša prijali čím plnším spôsobom. Všimneme si, v čom spočívalo Krstiteľovo prípravné pôsobenie na príchod Mesiáša.
Ján pripravoval Mesiášovi cestu do ľudských sŕdc tým, že odbúraval, odstraňoval falošné istoty, na ktoré sa ľudia spoliehali. Ľudí, ktorí budovali na falošných istotách, videl medzi tými, ktorí prichádzali k nemu na krst. Na ich adresu povedal slová, ktoré čítame v našom biblickom odseku: "Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Vydávajte preto ovocie hodné pokánia, a ani sa len nepokúste hovoriť si: Máme otca Abraháma! Lebo vravím vám, že Boh aj z týchto kameňov môže vzbudiť Abrahámovi deti." To sú ostré slová, a márne by sme v nich hľadali uhladenú zdvorilosť. Krstiteľ bol osobnosťou, ktorá dávala prednosť pravde pred zdvorilosťou. Videl, že mnohí sa spoliehali na to, že sú Abrahámovým potomstvom a mysleli si, že ich to zachráni pred Božím hnevom na poslednom súde. Byť potomkom Abrahámovým v duchovnom zmysle, to znamená nasledovať Abraháma v jeho odvážnej viere a bezhraničnej poslušnosti Pánu Bohu - to má veľkú cenu. Ale oni sa spoliehali že sú jeho potomkami v biologickom zmysle, a že ich práve toto zachráni pred večným zahynutím. Ján Krstiteľ ich vyvádza z tohto fatálneho omylu. Odníma im túto falošnú istotu. Hovorí im, že Pán Boh nie je odkázaný na biologických potomkov Abrahámových. Upozorňuje ich, že On si môže aj z kameňov stvoriť Abrahámových potomkov. Keď im takto odňal spod nôh pôdu falošnej istoty, vzbudil v nich otázku, kde by mohli nájsť istotu, ktorá ich nesklame. Vzbudením tejto otázky ich pripravoval na túžbu po Mesiášovi, na pochopenie a prijatie Mesiáša.
Aj my, dnešní ľudia, máme svoje istoty a mnohé z nich sú klamlivé alebo iba krátkodobé a ich účinok nesiaha do večnosti. Mnohí sa spoliehajú na silu a krásu, lenže aj sila, aj krása sú hodnoty dočasné, pominuteľné. Spoliehajú sa na múdrosť, ale tá je napriek svojej veľkosti veľmi obmedzená a krehká. Spoliehajú sa na hmotné rezervy, ale tie riešia len časné problémy a okrem toho sú veľmi neisté. Spoliehajú sa na kariéru a spoločenské postavenie, ale aj to je dočasné a veľmi ľahko sklame. Sú aj ďalšie veci, o ktorých si človek myslí, že mu pomôžu a zachránia ho v krízových situáciách, ale o všetkých musíme konštatovať, že ich účinnosť je obmedzená, a že sklamú práve vtedy, keď ich človek najviac potrebuje. A tak aj nás vyzýva Krstiteľovo posolstvo, aby sme sa prestali spoliehať na falošné istoty a aby sme si uvedomili, že pred Pánom Bohom stojíme s prázdnymi rukami.
Odbúranie istôt, na ktoré sa človek priveľmi spoliehal, pôsobí ako šok. Poznanie, že to, s čím človek rátal ako so železnou istotou, nemá nosnú silu, vyvoláva otras. Práve toto poznanie nanucoval Krstiteľ ľuďom svojej doby a jeho slová v evanjeliu ho nanucujú aj nám. Krstiteľ ich naschvál viedol k tomu, aby si uvedomili, že stoja pred Bohom s prázdnymi rukami. To isté musíme spoznať aj my o sebe. Toto je príprava cesty pre Mesiáša. Kto s hrôzou zbadá, že má prázdne ruky, hľadá si niekoho, kto by ich naplnil. Koho sa zmocní toto poznanie, táto otázka a túžba, ten je pripravený prijať Mesiáša. Veď práve Mesiáš je to, ktorý napĺňa prázdne ľudské ruky a dáva istotu tam, kde falošná istota bola odstránená.
Krstiteľ pripravoval cestu Mesiášovi tak, že prebúdzal v ľuďoch spiace svedomie. Prebúdzal svedomie tých, ktorí sa usilujú zabudnúť na svoj hriešny život. Keď dnes čítame jeho slová, majú mať na nás podobný účinok. Na svoje hriechy si človek môže zvyknúť, všemožne ich ospravedlňovať a bagatelizovať. Tak sa môže dopracovať k stavu, že ho už ani veľmi neznepokojujú. Ale tento pokoj je falošný a preto nebezpečný. Kto cíti zodpovednosť za druhých, nemôže ich nechať v takom sebaklame. Krstiteľ prebúdzal ľudí z nebezpečného duchovného spánku drastickým spôsobom. "Ale už aj sekera je priložená na korene stromov, a každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa." Takéto prebudenie musí byť nepríjemné. Ján však videl svoje poslanie nie v tom, aby ľudí hladil a uspával, ale aby ich prebúdzal a hovoril im pravdu. Nedal sa zastrašiť ani rizikom, a pre vernosť pravde obetoval život. Kto prišiel k Jánovi zo zvedavosti, alebo aby si vypočul zaujímavú náboženskú prednášku, odchádzal šokovaný. Prebudené svedomie znepokojovalo a nedalo spávať. Prebudené, žalujúce svedomie je pripravené prijať Mesiáša. Keď človek spozná, že všetky vlastné prostriedky na utíšenie svedomia zlyhávajú, nachádza u neho poslednú záchranu.
Krstiteľ pripravoval cestu Mesiášovi tak, že viedol ľudí k tomu, aby poznali vlastnú bezmocnosť. Obracal sa na nich s výzvou: "Vydávajte ovocie hodné pokánia," Program je jasný, ale kde vziať silu na jeho plnenie? Toľkokrát sme mali už dobré úmysly, a tak mnoho z nich zaniklo bez stopy. To musí deprimovať, keď človek vidí takú bilanciu. Môže si zúfať, keď sa vždy znova presviedča o svojej bezmocnosti. Ale zúfať si -- to je to najhoršie, čo sa nám môže stať. Jestvuje iná voľba: hľadať prameň sily, ktorý by nás viedol k novému rozletu. U koho iného by sme ho mohli nájsť ako u toho, ktorému bola daná všetka moc na nebi i na zemi? Zhroziť sa svojej bezmocnosti a túžiť po prameni sily -- to je príprava na prijatie Mesiáša.
To všetko by sme mali prežiť, a tak sa pripravovať na veľké stretnutie. Vianoce sa dajú zasvätiť aj celkom povrchne -- a mnohí ich tak svätia. Povrchné Vianoce - to je jedna z veľkých zahodených možností. Vianoce sa dajú svätiť aj úplne inak. S túžbou očakávať a potom prijať Toho, ktorý nám môže a chce dať skutočnú istotu, keď naše domnelé istoty stroskotávajú. S túžbou očakávať a prijať Toho, ktorý prináša odpustenie, keď sa my sami nijako nedokážeme vyrovnať s problémom viny a s výčitkami svedomia. S túžbou očakávať a prijať Toho, ktorý nám uprostred našej bezmocnosti daruje silu prinášať ovocie primerané pokániu.
Tých túžob, ktoré ovládajú naše hladné srdcia, a na splnenie ktorých sme sami bezmocní, je viac. Túžime po pokoji, po skutočnom pokoji v srdci, po pokoji v rodinách, po pokoji v cirkvi a v národe. Namiesto toho vládne všade nepokoj, takže nám to takmer berie všetku nádej. V tejto beznádeji vystierame ruky k Tomu, ktorý je zdrojom skutočného pokoja, a ktorý nám svoj pokoj ponúka. Stretnúť sa s ním a prijať od neho trvalý, pevný pokoj - to je udalosť, ktorá vyčnieva vysoko nad priemer; a také stretnutie sa nám ponúka.
Túžime po živote, ktorý by bol zmysluplný, a sami nevieme ten zmysel objaviť. Hľadanie zmyslu, hoci v ľudstve trvá tisícročia, neprinieslo výsledok. Mnohých to dohnalo k hroznému tušeniu, že zmysel hádam ani neexistuje, že všetko je nezmyselné. Práve nad dnešnou generáciou visí táto hrozba nezmyselnosti. Uvedomiť si hrôzu možnej nezmyselnosti, vášnivo túžiť po objavení zmyslu -- to je príprava na prijatie Mesiáša. Treba sa rozhodnúť: Buď prijmeme negatívnu vieru, že život a svet je nezmyselný, alebo prijmeme Toho, ktorý pozná zmysel, a ktorý môže aj náš život urobiť zmysluplným. Prijať istotu: On pozná zmysel, On dáva zmysel aj môjmu životu -- to je vianočný dar, ktorý prevyšuje všetky hmotné dary. Záleží len na nás, či Mesiášovi pripravíme vo svojich srdciach cestu túžbou po istote, túžbou po odpustení, túžbou po živote plnom dobrých skutkov, túžbou po pokoji, túžbou po zmysluplnom živote. Čím viac opravdivej a vášnivej túžby budeme mať v srdci, tým väčšími darmi nás naplní.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
