2. adventná nedeľa, Izaiáš 63, 15 - 19
Pohliadni z nebies a uviď zo svojho svätého a slávneho príbytku! Kde je Tvoja horlivosť a moc? Pohyb Tvojich citov a Tvoje zľutovanie sa mi odopierajú. Veď Ty si Otec náš, lebo Abrahám nevie o nás a Izrael nás nepozná. Ty, Hospodine, si Otec náš, Tvoje meno od pradávna je: Náš Vykupiteľ. Hospodine, prečo si nám dal poblúdiť od Tvojich ciest a zatvrdil si nám srdcia, tak, že sa Ťa nebojíme? Vráť sa kvôli svojim služobníkom, kvôli kmeňom svojho dedičstva. Tvoj ľud vlastnil Tvoju svätyňu len krátky čas, naši protivníci ju pošliapali. Takí sme, akoby si nad nami oddávna nepanoval, ako tí, nad ktorými nikdy neodznelo Tvoje meno. Kiežby si pretrhol nebesá a zostúpil. ( Izaiáš 63, 15 - 19)
V 6. storočí pred narodením Pána Ježiša Krista boli obyvatelia Jeruzalema a Júdey odvlečení do babylonského zajatia. Bola to pre národ hrozná katastrofa. Po niekoľkých desaťročiach exilu, za vlády perzského kráľa Kýrosa mali Židia dovolené vrátiť sa, a časť z nich sa skutočne vrátila do starej vlasti. Ale situácia v zničenej domovine bola bezútešná. Tak ako to býva po vojne v krajine, cez ktorú sa prehnali nepriateľské vojská. Hradby mesta zbúrané, chrám zničený, mestá zničené. Podvodníci využívajú chaos a zhrabujú bohatstvo pre seba. Právny systém funguje slabo. Je mnoho takých, ktorí nerešpektujú etické predpisy.
V prečítanej stati z prorockej knihy Izaiáš sa nachádza svedectvo o tom, s akou citovou bolesťou pozerali na túto situáciu tí, ktorým záležalo na utváraní nového, poexilného izraelského spoločenstva. Spolu s bolesťou nad súčasným bezútešným stavom ožívajú spomienky na katastrofu exilu, ktorá sa odohrala začiatkom 6. storočia. Spomienky na katastrofu aj po desaťročiach stále pálili ako bolestivá rana, prítomná situácia bola bezútešná a perspektívy do budúcnosti nejasné a temné.
Zodpovedné osobnosti pozerali na celú situáciu nielen z občianskeho, politického, sociálneho hľadiska, ale aj z hľadiska náboženského. Zrejme aj v ich mene hovorí autor prečítaného textu slová, ktoré sme počuli. Nemôžu sa ubrániť dojmu, že k tomu všetkému Hospodin mlčí. Akoby nevidel, čo sa deje s jeho vyvoleným ľudom. Azda ho prestal milovať? Vzdal sa ho? Opustil ho? To jeho mlčanie im je neznesiteľné. Hrozné je utrpenie, ktoré prišlo na nich. Ešte hroznejšie im je dlhé mlčanie najvyššieho Boha.
Bolesť z Božieho mlčania je pôsobivo vyjadrená v slovách nášho textu: "Pohliadni z nebies a uviď zo svojho svätého a slávneho príbytku! Kde je Tvoja horlivosť a moc? Pohyb Tvojich citov a Tvoje zľutovanie sa mi odopierajú. Ty, Hospodine, si Otec náš, Tvoje meno od pradávna je: Náš Vykupiteľ. Tvoj ľud vlastnil Tvoju svätyňu len krátky čas, naši protivníci ju pošliapali. Takí sme, akoby si nad nami oddávna nepanoval, ako tí, nad ktorými nikdy neodznelo Tvoje meno."
Ak sa niekto prestane s nami rozprávať, pýtame sa, kde sa stala chyba. Hospodinovo mlčanie priviedlo izraelský národ k tej istej otázke. Proroci im pomáhali nájsť odpoveď. Oni sami, Izraeliti, sú si príčinou Hospodinovho mlčania. Odišli z jeho ciest na nebezpečné cesty. Prestali ho rešpektovať ako Boha, prestali sa ho báť. Už pred tragédiou ich varovali proroci, ale ich výstrahy brali na ľahkú váhu. Musela prísť na nich táto hrôza, aby pochopili pravdu. Odišli od Hospodina a on ich nechal odísť. Chodili k pohanským modlám a on im v tom nasilu nezabránil. Dopúšťali sa nespravodlivosti a zločinov vo vzťahu k druhým ľuďom, a on ich v tom nasilu nezadržal. Varoval ich často hlasom prorokov, ale keď sa po týchto varovaniach predsa rozhodli konať proti Božej vôli, nasilu im v tom nezabránil.
Prečo im to všetko nasilu nezabránil, hoci by bol mohol? To súvisí s tým, ako on, Hospodin, chápe človeka. Ukázal im dostatočne jasne, aká je správna a aká nesprávna životná cesta. Platí o nich to, čo povedal Abrahám boháčovi v pekle: "Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú." Od človeka žiada Pán Boh slobodné zodpovedné rozhodnutie. Dáva nám slobodu, ale s ňou plnú mieru zodpovednosti. Informácií, ako treba žiť, je v Božom slove nadostač. Pán Boh dáva zároveň človeku predpoklady, aby sa mohol správať ako dospelý. A žiada, aby človek túto dospelosť aj realizoval.
Izraelský národ v exile a v poexilnej dobe poznával a priznával túto svoju vinu. A predsa je v prečítanej stati určitá výčitka na adresu Hospodina. Myslia si, že Hospodin nemal dopustiť, dovoliť to ich poblúdenie. "Hospodine, prečo si nám dal poblúdiť od Tvojich ciest a zatvrdil si nám srdcia, tak, že sa Ťa nebojíme?" Myslia si, že mal radšej použiť nejaké donucovacie prostriedky, aby sa nedopustili svojich hriešnych pádov. V tejto chvíli by radšej delegovali, odovzdali kus svojej slobody a možnosti rozhodovať sa na Hospodina. Veď tak by mali možnosť zvaliť na neho aj zodpovednosť za svoje nešťastie.
Ale to je zbytočná, neopodstatnená výčitka. Hospodin nemení svoju koncepciu človeka. Hospodin dal človeku veľkú mieru slobody, a pri tom zostáva. Za svoju slobodu je človek zodpovedný, či chce alebo nie. Človek musí niesť následky svojich rozhodnutí a svojho konania. To je pre človeka menej pohodlné. Ale z toho vidno, aký vysoký stupeň dôstojnosti daroval Pán Boh človeku. Dôstojnosť človek chce, a všemožne o ňu zápasí, a to aj za cenu ponižovania iných. Dôstojnosť človek chcel, ale rád by sa zbavil zodpovednosti, ktorá je s ňou nerozlučne spojená. Ale to vôbec nie je možné, Naša dôstojnosť spočíva aj v tom, že sme zodpovední.
Prorok toto chápe a musí to povedať aj svojmu národu. Ale aké východisko potom ešte zostáva? Ostať pri poznaní: Nesieme následky svojho poblúdenia? To je síce pravdivé poznanie. To je potrebné poznanie. To je akt pokánia. Ale čo ďalej? Nemohli by sa sťažovať, keby ďalej už nič nenasledovalo. Od samého začiatku vedeli, kam vedie cesta poslušnosti, a kam vedie cesta neposlušnosti, vzbury a odporu. Ale ostáva im iba čakanie na totálnu záhubu? To by bolo strašné, to by bolo to najposlednejšie.
Z hlbín utrpenia, z hlbín poznania svojej vlastnej viny, z hlbín hroziacej totálnej záhuby prediera sa volanie o pomoc. "Pohliadni z nebies a uviď zo svojho svätého a slávneho príbytku! Ty, Hospodine, si Otec náš, Tvoje meno od pradávna je: Náš Vykupiteľ. Vráť sa kvôli svojim služobníkom, kvôli kmeňom svojho dedičstva. Kiežby si pretrhol nebesá a zostúpil."
Toto je naliehavé volanie o pomoc a potom nasleduje čakanie, dlhé čakanie. Národ si musí uvedomiť, že Hospodin je svätý, vznešený. Nie je možné ním manipulovať, aby zasiahol práve vtedy a práve tak, ako sa to ľuďom páči. Nám ľuďom dal On určitú mieru slobody, ale on je absolútne slobodný. Nie je možné predpisovať mu, kedy a ako má zasiahnuť, to sa musí nechať na jeho rozhodnutie.
On zasiahol, pomohol. Jeho zásah a pomoc videli proroci a videl národ už v tom,, že po desaťročiach exilu nastala možnosť návratu, Jeho zásah a pomoc videli aj v tom, že po chaotickej a nebezpečnej situácii v dobe po návrate postupne predsa len vyrastala nová budúcnosť národa.
Hospodin zasiahol ešte omnoho radikálnejším spôsobom, keď poslal národu a celému svetu svojho Syna. Aj to dlhé čakanie sa dočkalo svojho naplnenia. Advent je doba, keď si pripomíname aj to naliehavé volanie: "Kiežby si pretrhol nebesá a zostúpil", keď sa sami k tomuto volaniu pridávame, a keď si s radosťou uvedomujeme, že po čakaní, niekedy aj dlhom, prichádza Božia odpoveď, Božie vypočutie.
Ale história sa zas opakuje. Hospodin poslal vo svojom Synovi jedinečnú cestu k záchrane. Je ponúknutá každému, ale nikomu sa nenanucuje nasilu. Každý má informáciu, aké je nebezpečné odmietnuť Ježiša Krista, ale nik nie je donucovaný, aby ho prijal. Aj tu sa uplatňuje tá istá sloboda pre človeka, sloboda ako veľké privilégium, ale zároveň sloboda, s ktorou je nerozlučne spojená veľká zodpovednosť.
Toto všetko je najprv príbeh Izraelitov spred tisícročí. Do tohto príbehu môžeme a máme dosadiť samých seba. Ten pradávny príbeh je vždy aktuálny. Ten príbeh hovorí aj o nás.
Aj my sa neraz dostávame do ťažkých situácií, ba neraz sa dostávame takpovediac na dno. V osobných životoch, v živote cirkvi, v živote národa. Aj my sme dohnaní k bolestným otázkam: Prečo Pán Boh mlčí? Vie o tom všetkom? Vidí to všetko?
Pod tlakom utrpenia môžeme spoznať svoju zodpovednosť. Objavujeme svoje chybné rozhodnutia, chybné kroky a činy. Možno si pomyslíme, že nám to Pán Boh nemal dovoliť. Ale odpoveď je taká istá ako v dávnoveku: Boh ti daroval slobodu, rešpektuje tvoju slobodu. So slobodou ti dal zodpovednosť a volá ťa na zodpovednosť. Možno by sme radšej utiekli od slobody, aby sme sa zbavili zodpovednosti za svoje rozhodnutia činy. Ale útek od zodpovednosti nie je možný. Možné je len pokánie s plným uznaním vlastnej zodpovednosti.
Neostáva nám iné než to, čo urobili Izraeliti v exile: volať k Pánu Bohu, aby zasiahol. "Kiežby si pretrhol nebesá a zostúpil, aby sa zatriasli vrchy pred tebou." Volať a čakať. Volať a nepredpisovať, ako má zasiahnuť. Volať a veriť s istotou, že on pomôže, zasiahne - keď a ako on uzná za vhodné.
Uvedomiť si, že aj v našom záujme už zasiahol, a to vtedy, keď poslal svojho Syna. Uvedomiť si, že aj v našom záujme zasiahne, a to vtedy, keď Syn Boží znova príde.
A vedieť čakať. Čakať, i keď sa zdá, že Pán Boh dlho mlčí. Môže mlčať, ale je prítomný. Môže mlčať, ale drží nás vo svojich mocných rukách. Môže mlčať, ale raz vystúpi zo svojho mlčania. Táto istota nám dodáva silu prejsť aj cez ťažké úseky našej životnej cesty.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
