1. slávnosť vianočná, Evanjelium podľa Lukáša 2, 1 - 7
Úvodná modlitba: Otče v nebesiach, otvor naše oči, aby sme videli zázraky Tvojej dobroty. Nedaj, aby nám Tvoje dobrodenia a bohatstvo Tvojej lásky zovšedneli. Udržuj nám pamäť v sviežosti, aby sme na ne nikdy nezabúdali a vždy vedeli, že nás v živote vedie Tvoje milosrdenstvo a Tvoja milosť v Ježišovi Kristovi. Amen. (Voľne podľa Jaroslava Šimsu)
"V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta popísať celý svet. Tento prvý popis bol vtedy, keď sýrskym vladárom bol Kyrenios. Išli preto všetci, aby sa dali zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa teda aj Jozef z Galiley z mesta Nazareta do Judska do mesta Dávidovho, ktoré sa volá Betlehem, pretože bol z domu a z rodu Dávidovho, aby sa dal zapísať so svojou snúbenicou Máriou, ktorá bola v požehnanom stave. Keď tam boli, naplnili sa dni, aby porodila. I porodila svojho prvorodeného syna, obvinula Ho plienkami a uložila v jasliach, lebo v nocľahárni pre nich nebolo miesto." (Evanjelium podľa Lukáša 2, 1 - 7)
Milí bratia a milé sestry!
Viacerí ľudia, ktorým sa dnes ekonomicky trošku lepšie darí, sa nezriedka vozia na Octaviách. Nič proti tomu, ba naopak: Šťastnú cestu a samé kilometre bez nehody! No je možné, že používatelia Octavií - podobne ich predajcovia či opravári - ani netušia, že názov týchto štvorkolesových tátošov je pomenovaný podľa rímskeho cisára. Jeho vlastné meno bolo poriadne dlhé a znelo Gaius Julius Caesar Octavianus. Tento chlapík vládol v Ríme 45 rokov, vrátane času, kedy sa v Betleheme narodil Ježiš. Octavianovi priznal rímsky senát meno Augustus, čo v preklade znamená vznešený, posvätný, ba priam božský. Pri vykopávkach bol nájdený nápis, ktorý je svedectvom o tom, ako bol vznešený, božský Augustus uctievaný. Bol vyhlasovaný za spasiteľa sveta. Sám o sebe si tento cisár myslel, že je synom bohov a pastierom národov. Obklopovala ho totiž neuveriteľná sláva a bohatstvo. Bol najväčším mocipánom vtedajšieho sveta a panoval približne nad 60-timi miliónmi obyvateľov rozsiahleho Rímskeho impéria. Mimo Ríma doň spadalo celé Stredomorie a mnoho poddaných vazalských národov.
Novú Škodu Octaviu si bez lízingu môže dovoliť ten, koho finančná situácia prežíva malé zlaté časy. I obdobie vlády Octaviana Augusta (30 r. pred Kristom až 14 r. po Kristovi) býva označované za zlatý vek Rímskej ríše. Zlatý preto, lebo Octavian dával rímsku veľmoc do poriadku. Zjednocoval ju po dobe dlhých bojov o moc, po obdobiach vyčerpávajúcich a krvavých vojen. A pretože dať do poriadku vládu znamená dať do poriadku štátne financie, vyšiel rozkaz od cisára Augusta - božský vládca vyhlásil súpis obyvateľstva. Rozkazy môže vydávať len ten, kto má moc. V pôvodnom gréckom texte Novej zmluvy znie slovo rozkaz doslova "dogma". - Teda niečo, čo je dané, proti čomu sa neradno ozvať, čo je dobré rešpektovať, poslúchnuť - len sa nevzpierať. Cieľom tohto sčítania samozrejme nebolo zistiť, koľko je v ríši chladničiek, mrazničiek, práčok, evanjelikov či katolíkov... . Nič z toho v onej dobe ešte nepripadalo do úvahy. Cisárovým záujmom a motívom súpisu bola daňová reforma, zaistenie prúdu peňazí a zlata do Ríma, do panovníkovej pokladnice. Len pre predstavu, čo súpis znamenal: Podľa historických prameňov mal cisár iba z Judska príjem 600 talentov ročne a Galilea mu musela odvádzať ročne 200 strieborných talentov. Súhrnne ide v prepočte o sumu približne 150 miliónov korún a s tým možno už všeličo podniknúť. Samozrejme, že peniažky do vládnej kasy plynuli od daňových poplatníkov. Poplatky sa rozpočítali na hlavu; kto mal viac detí, musel viacej platiť. Údajne až polovica platu tvorili dávky do štátnej pokladnice...
Vyšiel rozkaz od cisára Augusta - ten vtedy najmocnejší si čosi zmyslí a každý koná tak, ako momentálne najmocnejší vladár rozkázal. Išli preto všetci, aby sa dali zapísať, každý do svojho mesta. Na jediný rozkaz jediného človeka sa dávajú do pohybu státisíce - milióny ľudí. Nejeden z dnešných vládcov sa môže iba so závisťou prizerať, ako toho cisára každý poslúchal. Obrazne povedané, Octavianus stlačil gombík obrovského
divadla a všetky figúrky sa dali do pohybu. Zdá sa byť jasné, kto určuje dejiny, kto je naozaj všemohúci panovník - božský Augustus.
A predsa - a to si z tohto evanjeliového príbehu odnesme do svojich životov - určujúce nie je to, čo koná cisár, ale čo koná sám Pán Boh. Evanjelista Lukáš chce ukázať: To sa len zdá, že iniciatívu má cisár. To sa len tak javí, že on rozkáže a národy sa pohnú, že on rozkázal Jozefovi a Márii, aby podnikli vyše 150-kilometrovú cestu peši z Nazareta do Betlehema. Biblia to vníma inak - ako naplnenie sa Božieho času, času Božích zasľúbení, že z Betlehema vzíde Spasiteľ sveta (por. Mich 5,1). Božský vznešený Augustus je len služobníkom v pláne jediného skutočného pravého Boha. Azda nevedomky, ale predsa napĺňa Božiu vôľu. Zdanlivo všemohúci cisár v službách pravého živého Boha. To len my máme sklon prepadať presvedčeniu, že kvalita nášho života neoddeliteľne závisí na tom, kto vládne a aké nariadenia a zákony vydáva. Ako by sme Boží pokoj a slobodu mohli zažívať v srdci len podľa toho, kto vládne.
Vianoce sčasti vnímame ako malý únik zo sveta bežných denných problémov i zo sveta politiky. Politika je u nás stále predmetom množstva diskusií, jedni sú za niekoho a iní zase proti. Vari aj proti nášmu gustu, evanjelista Lukáš zatiahol politiku až do vianočného príbehu. Hľadí však na ňu inak, než sme zvyknutí - očami viery. A tento pohľad je oslobodzujúci a radostný: Základné možnosti sa nerozhodujú podľa tých, ktorí sú práve "hore" a ktorí podľa našej mienky hýbu dejinami. Pre základnú možnosť nášho života je rozhodujúca nie vláda tých či oných politických síl, ale Božia láska a vernosť. Práve v narodenom Ježišovi nadobúda jedinečnú podobu.
Bolo by hrubým omylom vysvetľovať dosiaľ povedané tak, ako by vôbec nezáležalo na spôsobe vlády, ako by bolo úplne jedno, kto je - aj v našej krajine - pri moci. Veci verejné sú a budú dôležité. Dôležité pre slobodu a pokoj. Vďaka Bohu, že v súčasnosti o nich môžeme slobodne rozhodovať. Napriek tomu, zakladať svoju nádej na rozhodnutiach politikov a vidieť hneď spásu či skazu svojho života v spôsobe vlády, je nesmierny omyl. Naša nádej, naša sloboda, náš pokoj spočívajú na čomsi hlbšom. - Na tom, či otvoríme svoj život tomu, čo stelesňuje ono betlehemské dieťa, či do svojich životov necháme vstúpiť bezbrannú moc milosrdenstva a pravdy.
Tento pohľad viery je zdrojom vianočnej radosti. Nie sme bábkami v rukách mocných tohto sveta, nie sme figúrkami, ktoré niekto uvedie do pohybu stlačením pomyselného gombíka. Nemusíme len trpne čakať, či nám tí hore, zariadia pokojný a bohatý život alebo nie. Navzdory štátnym financiám je tu Ten, ktorý prináša možnosť skutočne ľudského a plného života. Keď túto možnosť vierou prijímame, dostáva sa nám dôstojnosť Božích detí. Ježiš Kristus tým, ktorí Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími (Ev. Jána 1,12). Dal im právo nazývať Boha svojím Otcom (por. L 11,2), v Ňom skladať svoju nádej, nech sa deje čokoľvek. Ježiš prišiel skromne, bez reklamy, no skrze vieru v Neho smieme seba vidieť nie ako figúrky na javisku dejín, ale ako Bohom milované bytosti, ktoré majú podiel na Jeho vláde, na Jeho kráľovstve. Nie cisár, nie Rím, ani žiadna zo súčasných veľmocí - s ich bohatstvom a slávou, sú stredom dejín, ale v Betleheme narodený, neskôr za nás ukrižovaný a slávne vzkriesený Ježiš Kristus. Aj o ústrednej postave obdobia Kristovho narodenia - o "božskom" cisárovi Augustovi - sa dnes už hovorí najmä v súvise s narodením Ježiša. Tiež panovanie ďalších vládcov označujeme v súvise s Kristom - vládli v tom - ktorom období pred Kristom alebo po Kristovi. On - Betleheme narodený Spasiteľ sveta je a zostáva stredobodom dejín. Ak s Ním - v dôvere v Neho - kresťansky prežívame všetky ťažkosti a utrpenia tohto života, s Ním budeme aj kraľovať (por. 2Tim 2,11-12). Nie v mocných tohto sveta, ale v Ňom skladajme svoju nádej, vediac, že pre dejiny nášho sveta i náš osobný život sú určujúce nie rozhodnutia vladárov, ale to čo koná Pán Boh. Vianoce sú dôkazom, že Pán Boh koná v náš prospech, miluje nás, hľadá naše dobro a to prináša Boží pokoj do našich sŕdc. A tak Mu buď za to vzdávaná sláva aj z nášho života. Amen.
Literatúra: Jindřich Halama: A kámen je ten tam (Ochranovská Jednota bratrská, Turnov 2000);
Tomáš Trusina - kázeň v časopise Protestant č. 10/1992.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
