2. slávnosť vianočná, 1. List Jánov 4, 13
"Podľa toho poznávame, že zostávame v Ňom, a On v nás, že nám dal zo svojho Ducha." (1. List Jánov 4, 13)
Milí bratia a milé sestry!
V jednom kostole sa po vianočných službách Božích zastavili hostia - manželia - na chvíľku pri oltári. S úľubou sa dívajú na rozsvietený vianočný stromček a s radosťou hovoria: Aké by bolo, keby nás jas Vianoc sprevádzal aj v ďalších dňoch! Títo ľudia sa svojím prianím - bez toho, že by to bol ich zámer, dotkli tajomstva života kresťanov. Ono tajomstvo kresťanského života je skryté za otázkou: Čo zostane, keď sa skončia sviatky?
Dnes - v posledný vianočný deň - sa aj my môžeme pýtať: Čo zostane po Vianociach? - A tu nám apoštol Ján vo svojom Prvom liste radí: Zostaňte pri Ježišovi, zostaňte v Bohu. Toto apoštolovo napomenutie patrí do stredu evanjelia - do centra kresťanskej viery. Aké dôležité bolo pre betlehemských pastierov, že prišli k narodenému Ježišovi! Keď im anjel zvestoval narodenie Spasiteľa, báli sa bázňou velikou (L 2,9b). Keď však sami prišli k Ježišovi, keď boli v Jeho blízkosti, naplnila ich radosť. Strach, veľká bázeň sa zmenili na úprimné oslavovanie Pána Boha (L 2,20).
Aké dôležité bolo pre učeníkov byť v Ježišovej blízkosti. Len si spomeňme ako prítomnosť vzkrieseného Pána Ježiša zmenila situáciu ustráchaných učeníkov, zhromaždených za zamknutými dverami zo strachu pred Židmi. Ako sa zmenilo ich položenie, keď sú v prítomnosti Pána a On im hovorí: "Pokoj vám!" (por. J 20,19). Tiež kresťanská cirkev - či vo svojich počiatkoch, ale aj v súčasnosti, žije z blízkosti svojho Pána. Naša viera je zdravá práve z toho - a len z toho, keď zostávame v Ježišovi. To nám dáva radosť a pokoj, pretože v Kristovi je nám darovaná Božia budúcnosť. S vierou v túto budúcnosť podstúpil mučenícku smrť aj diakon Štefan, ktorého pamiatku si dnes pripomíname.
Namieste je otázka: Ako môžeme zostávať v Pánovi?
Pán Ježiš nám zanechal dary, ktoré nás s Ním spájajú, ktoré nás privádzajú do Jeho blízkosti. Sú to Jeho slová - ktoré nám znejú z Písma svätého. Sú to tiež sviatosti, v ktorých sa Ježiš daruje osobne každému veriacemu. - V nich prijímame Kristovu milosť a lásku. V sviatostiach sme tiež uistení o spoločenstve, ktoré máme v rodine Božích detí - v cirkvi - s ďalšími bratmi a sestrami. Keď prichádzame pod vplyv Božieho slova a necháme Ho v nás pôsobiť, keď s vierou prijímame sviatosti, vtedy zostávame v Ježišovi a On zostáva v nás.
Božie slovo a sviatosti sú miestami poznania a prijatia Krista. Biblia, sviatosti a modlitba sú "spínače", ktoré keď stlačím, prichádza do mňa sila z Krista.
V záležitostiach viery, sa neradno riadiť citmi či pocitmi. Zásada: "Ak cítim, že je to správne, potom to je správne", nie je spoľahlivým základom duchovného života. To, že Pán Boh ma miluje, že mi odpúšťa hriechy, sa totiž nedozviem ani z letu vtákov, nepovie mi to ani krásna príroda, nedozviem sa to z pocitu odpustenia. Každá pravá vnútorná skúsenosť s Kristom nie je oddelená od Slova milosti, ktoré k nám prichádza cez zvestovanie evanjelia a cez sviatosti.
V súčasnosti jestvujú skupiny kresťanov, navonok veľmi zbožných, ktorí tvrdia: Prečo by malo byť udeľovanie Božej milosti viazané na Božie slovo a sviatosti, na prostriedky milosti? Duch Svätý predsa môže konať aj priamo. Môže ku mne hovoriť priamo, bez Biblie, bez sviatostí. Medzi týmito kresťanmi sa s obľubou používa výrok: "Pán mi povedal" - priamo.
Keď však príde do života človeka duchovná kríza, a kto z nás by takú situáciu nepoznal?, potom si aj taký človek, ktorý je presvedčený, že Pán k nám priamo hovorí, buď zúfa, alebo sa predsa len obráti k slovu milosti - v evanjeliu či sviatostiach. V čase, keď sme v duchovnej kríze, sa nemôžeme spoliehať, že zrazu pocítime konanie Ducha Svätého v sebe a prežijeme Božiu milosť, pretože vtedy necítime nič okrem neistoty, nič okrem pochybností, nič okrem beznádeje. Naše vlastné pocity a myšlienky nám nehovoria nič o Božej láske, odpustení a milosti. Akonáhle sa však spoľahneme na Božie slovo, na lásku, odpustenie, ktoré nám Pán Boh dáva v sviatostiach - uveríme tomu, príde Boží pokoj a úľava. Pretože pocity sú maximálne výsledkom viery, ale v žiadnom prípade na nich nemôže viera stáť.
Kresťanská viera - ak je pravá, stojí vždy na Božom slove, na tom, čo Pán Boh pre mňa urobil, o čom ma uistil v sviatostiach. Zostať v Kristovi znamená dôverovať Jeho slovu a Jeho láske, ktorú prijímame v sviatostiach.
Božie slovo a sviatosti sú miestami poznania a prijatia Krista. Keď sviatosti a Božie slovo prijímame - necháme Ho nás pôsobiť, vtedy zostávame v Kristovi a On v nás.
Pretože sviatosti si nemôžem prislúžiť sám - bez cirkvi, bez spoločenstva s bratmi a sestrami, je praktikovanie sólovej zbožnosti nebiblické, neevanjeliové.
"Podľa toho poznávame, že zostávame v Ňom, a On v nás, že nám dal zo svojho Ducha" (1J 4,13). Boží Duch k nám prichádza cez zvestované slovo a cez sviatosti. Mať Božieho Ducha, byť naplnený Duchom Svätým znamená, že sme posilňovaní Božím životom v nás - a to sa deje, keď dovolíme, aby v nás pôsobilo Božie slovo, keď s vierou prijímame Jeho dary v sviatostiach.
Duch Boží je to, kto v nás tvorí lásku k iným ľuďom. Duch Boží je to, kto nám umožňuje zostať v Božej blízkosti, kto nám dáva silu nevzdať boj viery, aj keď narazíme na neporozumenie. Mučeník - diakon Štefan, je toho krásnym príkladom. Keď prežívame vnútornú potrebu iných nesebecky milovať, deliť sa s nimi o vieru, zatiaľ čo predtým sme sa ich báli alebo ich ľahostajne odmietali, je to dôkaz, že Boží Duch v nás pracuje. Naopak, keď sa niekto považuje za kresťana a neustále nemá čas na spoločenstvo s bratmi a sestrami, kto cirkev len kritizuje, namiesto aby i sám priložil ruku k dielu, kto praktikuje sólovú - súkromnícku zbožnosť, tam je namieste pýtať sa, či ten človek neoklamáva sám seba, či zostáva v Bohu a Pán Boh v ňom.
Kde je Boží život v práci, tam sladne horkosť, tam sa topí tvrdosť a rastie láska (David Jackman). Tam nás viera vedie k radosti, ktorá prináša jas Vianoc aj do všedných dní.
Čo si teda priať, aby nám zostalo po Vianociach? - To, aby sme zostali v Kristovi, aby Pán Boh zostal v nás a aby nás vianočná radosť sprevádzala aj cez všedné dni.
Amen.
Literatúra:
Andacht (29.12.) von: Manfred Summa (in: Feste - Burg - Kalender fuer das Jahr 2003, Freimund-Verlag, Neuendettelsau);
Ondrej Kolárovský: Evanjelické chápanie sviatostí je uverejnená (in: Zborník prác a štúdií študentov EBF UK - 1. zväzok, vyd. Nadácia Jana Amosa Komenského, Žilina 1999);
David Jackman: Janovy dopisy(vyd. Návrat, Davídkova, 182 00 Praha 8, 1993);
Bengt Pleijel: Brána viery otvorená (vyd. Tranocsius, Liptovský Mikuláš 1992).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
