Nedeľa po Vianociach, Lukáš 2, 41 - 52
Milí bratia a milé sestry!
Za Ježišovho pozemského života mali v Palestíne jeden hlavný chrám - v Jeruzaleme. Židovskí veriaci zo vzdialených miest do chrámu prichádzali trikrát ročne na významné sviatky; a aj ľudia z najodľahlejších končín od Jeruzalema doň putovali aspoň raz do roka - na Veľkú noc. Ježiš, Mária a Jozef bývali v Nazarete, kde bola, podobne ako v ostatných židovských mestečkách, malá synagóga - modlitebňa, ktorá bola zároveň chlapčenskou školou. Každú sobotu sa v nej konali pobožnosti. To bol cirkevný zbor, v ktorom Ježiš vyrastal. Podmienkou toho, aby sme duchovne rástli teda nie je to, či patríme k početnej - veľkej cirkvi vybavenej reprezentačnými priestormi, alebo k malému cirkevnému zboru. Oveľa dôležitejšie je, riadiť sa Božím slovom, Hospodinovým zákonom. A to Ježiš i Mária s Jozefom robili. Podľa ustanovenia Zákona (2M 23,14nn) putovali na hlavné sviatky do Jeruzalema. Ustanovenie Božieho zákona dodržiavali radi. Odkiaľ to vieme? - Naznačuje to malá poznámka v texte.
Počuli sme, že mladý Ježiš mal vtedy 12 rokov. Od 13-stich rokov bolo pre Izraelca povinnosťou tri razy za rok vykonať cestu do chrámu, i keď jeruzalemský chrám bol poriadne ďaleko. (Pre ilustráciu, Nazaret delilo od Jeruzalema vyše 150 km, teda štyri dni rezkej chôdze.) Trinásťročný mladík sa považoval za duchovne dospelého. V južných krajinách dozrieva skôr nielen úroda a ovocie, ale aj deti skôr dospievajú. Ježiš ide ako 12-ročný s rodičmi do chrámu, teda vo veku, keď ešte nemusí. Na rozdiel od poniektorých našich konfirmandov, ale aj nejedného z dospelých, sa nezaoberal otázkou: Musím ísť do chrámu? Cesta na služby Božie nebola pre Ježiša nepríjemnou povinnosťou, ale vzácnou možnosťou. Nemusel ísť, ale chcel. Ježiš ako 12-ročný s rodičmi do chrámu ide, hoci nemusí. Asi videl na svojich rodičoch taký vrúcny vzťah - takú lásku k Pánu Bohu, že aj u neho sa prebudil záujem a túžba byť pri tom.
Ježiš, Jozef a Mária vtedy putovali do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Izraelci ich nazývali pascha. Ako ich svätili? - Nie šibačkou a oblievačkou, ale čítaním Biblie, piesňami, rozprávaním, ako ich Hospodin vyslobodil z otroctva v Egypte a jedením baránka, ktorého krv zachránila domy Izraelcov od smrti. - Tak svätili sviatok paschy.
Po slávnosti, ktorá vtedy trvala 7 dní sa pútnici opäť vracali domov. Chodili v dvoch skupinách: muži zvlášť a ženy zvlášť. Deti smeli ísť s mužmi i so ženami. Tak sa mohlo stať, že si Jozef ani Mária nevšimli, že malý Ježiš nie je s nimi. Jozef si pravdepodobne myslel, že je s Máriou a Mária sa nazdávala, že je s Jozefom. Poriadne sa naľakali, keď sa ich dieťa stratilo. Stratili totiž Syna Božieho. Je normálne, keď dbáme o svoje deti, keď máme o ne starosť. Dbajme však aj o to, aby sme my, dospelí, ani naše dietky, nestratili Syna Božieho. To je to najväčšie, najvzácnejšie, čo človek môže stratiť. Keď stratíme niekoho blízkeho, či dokonca deti, je to bolesť. Predsa, kto má Syna (Božieho), má život /1J 5,12a/ - aj keby zomrel, i keby stratil časné žitie. Ani smrť ho od lásky Kristovej neodlúči /R 8,25.28/. Na druhej strane, kto nemá Syna (Božieho), nemá život /1J5,12b/. Dbajme teda, aby sme my, dospelí, ani naše deti, nestratili Syna Božieho. To je to najväčšie, najvzácnejšie, čo človek môže stratiť.
Jozef s Máriou, po troch dňoch márneho hľadania medzi príbuznými a známymi, našli Ježiša v chráme medzi učiteľmi Zákona. Sedel tam ako učeník, ale svojimi otázkami udivoval učiteľov. Aj otázky môžu prezradiť, ako hlboko Božie veci chápeme. Pýtať sa nie je hanba. - Ani na biblických hodinách, ani na náboženstve, doraste či konfirmačnej príprave.
Učenci žasnú nad bystrosťou chlapca. Len Jozef s Máriou nezdieľajú úžas a matka Ježišovi adresuje výčitku: "Čo si nám to vykonal? Ajhľa, tvoj otec a ja s úzkosťou sme Ťa hľadali" (L 2,48). Odpoveď, ktorú dostávajú, vonkoncom neznie ako odpoveď školáka, ktorý je pristihnutý pri neposlušnosti: "Čo, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že je musím byť vo veciach svojho Otca?" (L 2,49). Sú to prvé Ježišove slová v Lukášovom evanjeliu. Vyjadrujú zároveň program, jadro toho, prečo Ježiš prišiel na našu zem: Aby bol vo veciach svojho nebeského Otca, aby plnil Jeho svätú vôľu. Musím byť vo veciach svojho nebeského Otca! - Kiež je to aj naše krédo, naše vyznanie, už od mladosti.
Ježišovi, zdá sa, nerozumejú ani jeho najbližší. A On predsa ide s nimi, hoci Mu v chráme bolo dobre. To je aj pre nás poučné: Ak nás pre vieru nie všetci chápu, bolo by nesprávne, keby sme sa stali oddelenou, do seba uzavretou sektárskou skupinou na pestovanie vlastnej zbožnosti. Ježiš ponúka iný recept: S tými, ktorí Ho nechápu, ide kus ich životnej cesty. V pokore rastie medzi tými, ktorí Mu celkom nerozumejú. Vracia sa do Nazareta, pracuje s dlátom, pílkou, sekerou a ďalšími tesárskymi nástrojmi. A ľudia Ho môžu chváliť ako syna, ako remeselníka aj ako dobrého človeka. Kiež by i o nás, našej práci, rodine, i charaktere iní mohli vydať dobré svedectvo.
Čo si ešte z príbehu o Ježišovej ceste do chrámu môžeme zobrať pre život?
- Do dnešného sveta práce a povinností nám z neho zaznieva správa o pravidelnom a nenarušenom striedaní rytmu všedných dní a sviatočných chvíľ. To, je čosi, k čomu sa potrebujeme vrátiť. Evanjelista Lukáš vidí Ježišovu cestu do chrámu, Jeho rozhovory s učiteľmi Zákona ako nutnú prípravu na Ježišovo dielo záchrany a pomoci. Činy pomoci a záchrany vyrastajú z tichých chvíľ sústredenia sa, z radostných okamihov slávenia Pána Boha. Pravidelný rytmus a poriadok, v ktorom má pevné miesto i naše duchovné vzdelávanie, čas na Bibliu i na modlitbu, na čítanie i premýšľanie, na rozhovor i stretnutia s ľuďmi - to nie jen únik zo života, ale príprava na najväčšie a najzložitejšie životné úlohy. Uvediem dva príklady:
V komunity Matky Terezy v indickej Kalkate sa rádové sestričky stretávajú s nesmierne ťažkými prípadmi, s množstvom beznádeje a zúfalstva. Sestry napriek tomu dokážu svoju službu konať s pokojom. Ich pokoj má svoj pôvod v tom, čo sa deje pred začiatkom ich každodennej práce. Sestry vstávajú ešte pred východom slnka, oblečú sa do svojich bielych mníšskych rúch a jedna po druhej vchádza do kaplnky, kde sa spoločne modlia a spievajú. Prv, ako sa stretnú so svojím prvým "klientom", vnoria sa do uctievania a do Božej lásky. Keď do ich komunity prídu hostia, sestričky ich žiadajú, aby svoju návštevu začali modlitbou v kaplnke. Sama, dnes už zosnulá, Matka Tereza vítala každého návštevníka týmto pozvaním: "Poďme najprv pozdraviť pána domu. Ježiš je tu." Tieto rádové sestry nepracujú s cieľom zaplniť čo najväčším počtom prípadov formuláre pre nejakú agentúru sociálnych služieb. Pracujú pre Boha. Svoj deň s Ním začínajú i končia a všetko medzitým prinášajú Bohu ako obeť. Jedine Pán Boh určuje ich hodnotu a meria ich úspešnosť. Zrejme preto je ich služba tak požehnaná.
Druhý príklad: Bruno Ferrero v jednej zo svojich útlych knižiek príbehov píše o dvoch drevorubačoch. Stínali stromy, ktoré mali mohutné kmene. Obaja majstrovsky ovládali svoje sekery, ale každý mal svoj spôsob práce. Prvý vytrvalo rúbal do stromu, úder za úderom a prestával, len aby sa nadýchol. Druhý si z času na čas oddýchol. Pri západe slnka bol prvý drevorubač unavený a strom bol zoťatý len napoly. Druhý svoju prácu zvládol. Pritom začínali naraz a obidva stromy boli rovnaké... Prvý neveril svojim očiam: "Nechápem to. Ako sa ti to mohlo podariť, keď si každú hodinu odpočíval?" Druhý sa usmial: "To si si všimol, že som sa každú hodinu zastavil. Ale nevidel si, že som to vždy využil, aby som si nabrúsil sekeru." - Náš duch je ako sekera. Nedovoľme, aby sa otupil. Každý deň ho nabrúsme.
Nielen z tohto Ferrerovho, ale tiež z evanjeliového príbehu vidno význam pravidelného rytmu a poriadku, v ktorom má pevné miesto práca, ale rovnako i naše duchovné vzdelávanie, čas na Božie slovo, modlitbu. Prepojenosť našich osobných vecí s vecou Kristovou a našich rodín s rodinou cirkevného zboru robí život ťažším o dobré zorganizovanie si času, ale robí ho určite bohatším. A toto prepojenie sa nakoniec odmení hlbokou zakotvenosťou života a vnútornou odolnosťou a silou. Čas na Božie veci, cesta do cirkevného zboru, je nevyhnutná pre správne životne smerovanie.
-Na príklade vzťahu Ježiša s jeho rodičmi môžeme vnímať aj súhru mladej a staršej generácie. Rodičia nenútene uvádzajú syna do základov života. Syn hovorí rodičom o tom, na čom mu záleží. A matka všetky Jeho slová zachováva v srdci. Toto vzájomné zdieľanie záujmov a otázok staršej a mladej generácie je jedinou cestou, ako preklenúť odcudzenie.
- Patrí sem i význam životného vzoru, príkladu. Milé deti, milí konfirmandi, vážte si, že máte otca alebo mamu, starkého alebo starú mamku, na ktorých môžete byť hrdí. A my dospelí, buďme hodní úcty mladších. Úcta sa totiž nevymáha; tú si môžeme iba zaslúžiť.
- Máme čo dať svojim deťom? Staráme sa dosť o to, čo by ich vnútorne, duchovne obohatilo? Avšak aj ony nás môžu obohatiť. Počul som už viackrát aj od mamičiek vyznanie, že cez svoje deti mnoho od Pána Boha prijali. Pán Ježiš Kristus posvätil i detský vek svojím Duchom. Od chvíle, keď v jeruzalemskom chráme došlo k rozhovoru medzi Ježišom a učencami, môžeme očakávať aj prekvapivé rozhovory medzi deťmi a staršou generáciou. Len uvádzajme naše deti pod vplyv Božieho slova.
Vianoce sú o tom, že Slovo sa stalo telom - ožilo. Vedome uvádzajme seba i naše deti pod vplyv Božieho slova a ono sa stane živým bude živým v nás i v našich deťoch.
Amen.
Pramene:
Miroslav Heryán: homília in: mesačník Getsemany /1995/ (vyd. Síť, Praha 1995);
Philip Yancey: Proč sa obtěžovat s církví? (vyd. Návrat domů, Praha 2003);
Bruno Ferrero: Tajomstvo červených rybičiek (vyd: Don Bosco, Bratislava 2003).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
