Starý rok, Lukáš 17, 10, Matúš 25, 21
Úvodná modlitba: Pane, nauč nás počítať naše dni, dni, v ktorých prijímame Tvoje dobré dary, v ktorých počujeme Tvoje slovo, v ktorých prežívame Tvoju blízkosť, v ktorých žijeme z Tvojho odpustenia. Nauč nás počítať naše dni, dni, ktoré zostali nenaplnené, keď sme šli nevšímavo okolo ľudskej núdze, keď sme neboli dobrým príkladom, keď sme zarmútili blížnych i Teba. Nauč nás draho si vážiť krátky čas života, každú príležitosť pomôcť chápať azda ako tú poslednú, každé slovo vážiť vari ako to posledné, každý list písať azda ako ten posledný. Pane, ak si to budeme vážiť sami, nebudeš nás musieť raz vážiť Ty a nájsť ľahkými. Amen. (Z knihy modlitieb a meditácií: Sešli světlo své).
"Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme." (Lukáš 17, 10)
"Správne, dobrý a verný sluha, nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho pána!" (Matúš 25, 21)
Milí bratia a milé sestry!
Niektorí psychológovia prirovnávajú život človeka k filmu. Azda ešte výstižnejšie je prirovnanie k filmovému seriálu. Film i seriál, ak nemá byť fádny, potrebuje istú gradáciu; každopádne musí smerovať k určitej výpovedi. Dobrý film totiž nikdy nie je len chaotickým sledom obrázkov, ale smeruje k istej konkrétnej výpovedi. Dnes končíme ďalšiu časť z "filmu" - "filmového seriálu" nazvaného "Náš život". Už samou zmenou kalendára sme postavení pred otázku: Aká bola posledná časť "seriálu Náš život"? Nebol to len náhodný sled obrázkov, za sebou nasledujúcich chaotických záberov? Alebo to bolo viac?
Český teológ Jan Milíč Lochman napísal - ako bilanciu svojho života - knihu: Oč mi v životě šlo. V duchu názvu tejto publikácie sa i my dnes spoločne pýtajme: O čo nám v uplynulom roku šlo? No skúmajme tiež, o čo nám malo ísť? Čo má byť výpoveďou nášho filmu života, kam máme v žití dospieť? Pretože, slovami Viktora Frankla: "Človek sa podobá letcovi, ktorý v noci v hmle letí k celkom určitému cieľu, k letisku, na ktorom má pristáť." Otázka neznie, či sme sa nepotkli, či sme nespravili žiadnu chybu - hoci aj o to - o vyvarovanie sa chýb, sa chceme usilovať. Podstatné však je, aby sme neminuli cieľ, či sme nezabudli na "letisko", a tiež - či sme svojím počínaním nedezorientovali aj druhých.
Keď sa ohliadame späť, keď chceme skontrolovať svoj "let", či zhodnotiť končiacu sa ďalšiu časť "seriálu Náš život", na pomoc nám prichádza Božie slovo. Ono ukazuje, o čo nám má v živote ísť. Máme žiť vo vedomí, že sme Božími služobníkmi, že - povedané s apoštolom Pavlom: "Nikto z nás nežije sebe a nik sebe ani neumiera. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme" (R 14,7.8b). Byť v Božích službách je výsada. - Nielen pre farárov, ale pre všetkých bez rozdielu. Veď Pán Boh každého z nás obdaril touto výsadou: byť v Jeho službách. Je to však aj niečo, čo zaväzuje, čo vedie k zodpovednosti. Bolo by chybou, keby nás výsada, že sme Božími služobníkmi, viedla k pýche. Keby sa kresťanstvo stalo prostriedkom na sebarealizáciu, sebazviditeľnenie. Božie slovo jasne hovorí, že to má byť inak: "Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme" (L 17,10) a "Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach" (Mt 5,16).
Božie slovo nás však varuje aj pred druhým extrémom: urobiť si z toho, že sme neužitoční služobníci nemenný program a zostať spokojnými s tým, aké to je jednoduché. - Povedať si: Som neužitočný služobník, odo mňa sa nedá nič očakávať... To, o čo nám má v živote ísť, k čomu sa máme vedome usilovať viesť tak seba, ako aj naše deti, našich blížnych je, aby nám raz z Božích úst zaznelo: "Správne, dobrý a verný sluha, nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho Pána." Nejde pritom o pýchu na svoje úspechy. Tu nejde o spokojné sebazhodnotenie, ale o to, aby sme druhých vedeli povzbudiť dobrým príkladom. Preto nám treba hľadieť späť a pýtať sa samých seba nie iba: Aký bol tento odchádzajúci rok pre mňa v rodine, v práci, tam, kde žijem? - Ale pýtajme sa tiež: Ako by túto, nateraz poslednú, časť "seriálu Náš život" zhodnotil Pán Boh - ten hlavný Režisér? Premýšľajme: Ako sme tohto roku boli ochotní priložiť ruku pre rast Božieho diela, ako sme prejavovali obetavosť, horlivosť a dobročinnosť pre rozmach Božieho kráľovstva? - Ako sme svedčili o Kristovo svojimi slovami i skutkami života? Ako sme hospodárili s talentami, ktoré nám Pán Boh zveril? - Môžeme sa tešiť na odplatu za vykonanú prácu, alebo sme sa dokázali ako pohodlní, zlí, leniví, nedôverčiví a nepodnikaví sluhovia?
Stojí za to prečítať si celé Ježišovo podobenstvo z Matúšovho evanjelia (25,14-30), odkiaľ je vyňatý druhý z našich kázňových textov. Hovorí o tom, že pán každému zo svojich sluhov dal talenty, aby s týmito financiami hospodárili. Každému však pán zveril iný počet talentov. Z toho vyplýva, že nezáleží ani tak na hodnote, na cene zvereného, ako na tom, aby služobníci so zvereným majetkom dobre hospodárili. Nešlo teda o dar, skôr o kapitál, ktorý sú služobníci povinní pánovi vrátiť aj so ziskom, s výťažkom. Keď sa ich pán vráti, budú mu musieť vyúčtovať, ako so zverenými talentami nakladali. Možno tak trochu aj na naše prekvapenie pán nechváli toho, ktorý jeho majetok čo najstarostlivejšie uschoval, nešiel do rizika, ale vsadil na istotu, aby sa s jemu zverenými peniazmi - jedným talentom, nič nestalo. Naopak, pán chváli sluhov, ktorí sa odvážili s talentami podnikať, ktorí verili v životaschopnosť toho, čo im ich pán zveril - v životaschopnosť duchovných hodnôt, ktoré v podobenstve talenty predstavujú. Na druhej strane pán karhá prílišnú opatrnosť tretieho sluhu, ktorý v strachu, že príde o všetko, "ochraňuje" pánov talent. Tým však preukázal, že neverí, že to, čo mu pán zveril, má vyhliadky na úspech. Čo my? - Veríme, že to, čo nám Pán Boh zveril, ako vzácny dar, má skutočnú cenu, že to môže byť prínosom pre svet, v ktorom žijeme? Nezáleží na tom, či sme dostali veľa alebo menej. Rovnako ako je zbytočné uvažovať, čia práca je potrebnejšia: či architektova, ktorý budovu vymyslel alebo stavbárov, ktorí ju postavia. Každý je na svojom úseku nesmierne dôležitý. Práve vernosť aj v zdanlivo malom je dôležitá. Ak nepracujem s tým málom - t.j. v takých podmienkach v akých sa nachádzam, i to málo mi bude odňaté. V Božom svete totiž nejestvuje podradná práca. To len my máme sklon ju za takú považovať.
Pán nám svoje dary zveril, prepožičal. Oni tu nie sú pre toho, komu boli dané. Je nám s nimi daný tiež záväzok práce, služby, zmnoženia týchto darov. Pán nežiada nad našu možnosť. Všetci budeme raz predvolaní k účtovania. Zvlášť pri premene časov si je preto nanajvýš vhodné položiť otázku: S čím predstúpim pred svojho Pána? Čo Mu vykážem? Nemôže nám byť jedno, či dostaneme pochvalu: "Správne, dobrý a verný sluha, nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho pána!" alebo bude nad nami vynesený súd.
Ako to, že niekto dokáže s Božími darmi hospodáriť a iný nie? V čom to tkvie? Najskôr v tom, že Pán Boh zveruje svoje dary ľuďom, nie strojom. Stroj robí presne to - no tiež iba to, čo mu naprogramujeme. Človek však - keď pridá kus svojej duše alebo celú svoju dušu, svoju horlivosť, usilovnosť, obetavosť, zápal a najmä lásku, vie niekedy i z mála urobiť temer zázrak, s ktorým sa nemôžu porovnávať výsledky ľudí nadanejších, schopnejších - ktorí však pracovali bez nadšenia, vrúcnosti a lásky. I nám o tom radno uvažovať. Koľko je okolo nás nezužitkovaných možností? Koľko je aj v nás zanedbaných Božích darov?! Možno aj preto, že si povieme: Sme neužitoční služobníci, odo nás sa nedá nič očakávať... Alebo preto, že sa obávame v službe pre Pána Boha sklamania. I ten tretí sluha vari práve preto neurobil nič, ani pokus, aby rozmnožil Božie dary. A to je to najhoršie! Sklamanie v Božej službe môže prísť, ale lepšie je sklamanie v horlivom úsilí ako nedôverčivá opatrnosť - ako nevera, že to čo nám Pán zveril, má vyhliadky na úspech. Niekto múdro povedal, že nečinnosťou hynú veľké schopnosti a miznú značné dary. To vysvetľuje aj, inak ťažko zrozumiteľný, Ježišov výrok: "Tomu, kto nemá, aj to čo má, bude odňaté" (Mt 25,29). Mohlo by sa zdať, že tomu, kto nemá, nič nemožno odňať. Nejestvuje však nik, kto by od Pána Boha nebol dostal nejaký duchovný dar - aby ho používal, rozmnožil, zveľadil. Ak tak nečiní - jeho zanedbávaním tento dar zakope, stratí sa, lebo nečinnosťou hynú veľké schopnosti a miznú značné dary.
Milí bratia, milé sestry, keď sa na sklonku roku ohliadame späť, keď chceme zhodnotiť končiacu sa ďalšiu časť "seriálu Náš život", musíme vyznať, že všeličo z Božích darov sme zanedbali, že sme neužitoční služobníci a mnohokrát sa s tým rýchlo aj uspokojujeme. Pán Boh nám však dáva nový čas milosti - nadchádzajúci nový rok. Prijmime ho aj ako nový "školský rok v živote viery" a neprepočujme pozvanie od pravdivého a dobrého Božieho služobníka - Pána Ježiša, ktorý nám hovorí: "Učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci a nájdete si odpočinutie duši" (Mt 11,29). Toto Božie odpočinutie, tento Boží pokoj nech nás sprevádza aj v prichádzajúcom novom roku. Amen.
Literatúra:
František Žilka: Podobenství Ježíšova (vyd. Kalich, Praha 1930);
Jaro Křivohlavý: Mít pro co žít (vyd. Návrat domů, Praha 1994);
Cyril Horák (výklad 31.12.) in: Na každý den 1977 (vyd. Kalich, Praha 1976).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
