V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Štedrý večer, Matúš 3, 13 - 15

Vtedy prišiel Ježiš z Galiley k Jordánu ku Jánovi, aby sa mu dal pokrstiť.  On Mu však odporoval a povedal:  Ja by som sa mal dať pokrstiť Tebe, a Ty prichádzaš ku mne?  Ale Ježiš mu povedal:  Nechaj to teraz!  Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť.  Povolil Mu teda. (Matúš 3, 13 - 15)

 Opakujú sa každý rok tie vianočné sviatky, a vždy ich prežívame s novou radosťou.  Tajomný pokoj a milá atmosféra vstupuje v tento večer do našich domácností.  Každý, kto len môže, usiluje sa prežiť ho v kruhu najbližších a najmilších.  Darčekmi, ale aj úsmevom a pekným slovom snažíme sa spríjemniť a skrášliť tento deň.  Aj tým, ktorí trpia v dôsledku choroby či iných ťažkostí, usilujeme sa vniesť do života trocha svetla.
 My, dospelí spomíname si na Štedré večery svojho detstva.  Tieto spomienky nosíme v sebe natrvalo  a najmä v dobe Vianoc sa v nás prebúdzajú.  Dobre urobíme, ak aj tohto roku budeme v takej krásnej tradícii pokračovať,  ak svojím deťom a navzájom sebe pripravíme sviatočnú atmosféru  a tak do dlhej reťaze krásnych Štedrých večerov pridáme aj v našej domácnosti ďalšie ohnivko.  To si všetci navzájom prajeme,  a prosím, keby ste teraz aj odo mňa prijali úprimné želanie pokojného, pekného Štedrého večera a Vianoc.
 K prianiu treba pridať slová poďakovania.  Naše pekne vystrojené vianočné domácnosti  - to je predovšetkým výsledok práce a starostlivosti našich manželiek, matiek, dcér, sestier.  Stálo ich to mnoho premýšľania a mnoho úsilia.  Treba to uznať a patrí sa im za to na Štedrý večer poďakovať.  Vďaka vám, milé sestry, že ste mali na starosti tisíc veľkých i drobných vecí, a že ste to zvládli.  Vďaka vám, milí bratia, ktorí ste bremeno predvianočných starostí nenechali iba na pleciach žien, ale v dačom ste im aj vy pomohli.  Ďakujeme aj za vianočnú výzdobu kostolov, aj tohto kostola.
 Slávnostná, pokojná, radostná atmosféra patrí neodmysliteľne k Vianociam.  Ale ich podstata je omnoho hlbšia.  Do sveta vstúpilo božské dieťa, Boží Syn Ježiš Kristus.  Keď sa narodil, dostalo sa mu iba núdzové ubytovanie.  Ani postieľka, ani kolíska, ale iba jasle.  Betlehemské jasle sú dnes pre nás súčasťou vianočnej idyly,  ale v skutočnosti sú symbolom toho, ako biedne prijal svet svojho Spasiteľa.  Lebo jasle - to je stojan, do ktorého sa kladie seno a iný krm pre dobytok.  Mali by sme obraz a predstavu betlehemských jaslí spájať v mysli s touto tvrdou skutočnosťou.
 Napriek tomu, že bol prijatý takto núdzovo,  napriek tomu, že hneď po narodení bol ohrozovaný strachom Herodesa, ktorý ho chcel zabiť,  napriek tomu, že sa ako maličké dieťatko stal utečencom, exulantom,  napriek tomu všetkému má jeho vstup do sveta nesmierne veľký význam.  Pán Boh si nepotrpí na pompu a okázalosť,  a veľké veci dokáže konať aj cez núdzové prostriedky a okolnosti.  V čom je tá veľká vec, aký je cieľ a zmysel Kristovho vstupu do nášho sveta?
 Odpoveď nachádzame na každej strane evanjelií.  Dnes sme si prečítali správu o tom, že sa Ježiš dal pokrstiť Jánovi v Jordáne.  Postavil sa do radu hriešnych ľudí, ktorí prijali krst pokánia.  Postavil sa do radu hriešnikov, hoci nebol hriešnik.  Prijal krst pokánia, hoci nepotreboval robiť pokánie.  Preto sa Ján Krstiteľ sprvoti zdráhal pokrstiť ho.  Ježiš však naliehal a Ján ho pokrstil.
 Prečo sa zaradil medzi hriešnikov, hoci nebol hriešny?  Prečo prijal krst pokánia, hoci to nepotreboval?  Odpoveď je veľmi dôležitá,  a ukazuje, načo, kvôli čomu sa vôbec narodil.  Ježišov krst - to je akt solidarity s ľudstvom.  S tým ľudstvom, ktoré sa pre svoj hriech dostalo do veľkej núdze.  Mohol si pokojne žiť v nebeskej večnosti.  Ale on opustil svoju slávu,  vstúpil do nášho sveta  a vzal na seba podmienky našej existencie.  Stal sa jedným z nás,  jedným z nás, hriešnikov,  hoci bol a navždy ostal čistý, bez hriešnej poškvrny.  V tom je tajomstvo jeho vtelenia, tajomstvo Vianoc.  Len tak nám mohol pomôcť, že sa stal jedným z nás,  že vrástol do nášho spoločenstva,  ktoré je poznačené hriechom a ničivými následkami hriechu,  a že si zároveň v tomto hriešnom spoločenstve zachoval svoju čistotu, svätosť, obetavú lásku.  Apoštol to vyjadril krásnymi slovami:  On, bohatý, schudobnel pre nás, aby sme my zbohatli jeho chudobou.  Ježišov krst ako akt solidarity je komentár k tomu,  čo sa to vlastne stalo, keď sa dieťa Ježiš narodilo v Betleheme.
 Tento akt solidarity neostal iba symbolickým činom.  Prejavil sa v mnohých stretnutiach a konkrétnom konaní.  Čo sa začalo jeho narodením,  čo bolo symbolicky vyjadrené jeho pokrstením,  to sa realizovalo v celom jeho verejnom pôsobení:  vo vyučovaní, uzdravovaní, zachraňujúcich činoch, utrpení, smrti, vzkriesení.  Vstúpil do života mnohých jednotlivcov a priniesol im pomoc.  Správy z evanjelií o týchto stretnutiach a aktoch pomoci jasne ukazujú,  čo on môže a chce urobiť pre nás dnes.  Len výber z tohto veľkého bohatstva môžeme dnes spomenúť.  Ak nás tento výber povzbudí, aby sme v evanjeliách hľadali ďalšie prejavy jeho solidarity,  bude také čítanie a meditovanie patriť k peknej duchovnej náplni našich vianočných sviatkov.
 Do našich životných neistôt nám priniesol veľké posolstvo, že sme milovaní.  Najvyššiemu Pánovi vesmíru a zeme nie sme ľahostajní, on nás má rád.  Jeho láska sa prejavuje už v tom, že všetkým dáva slnko a dážď.  Všetky vlastnosti našej planéty Zem nastavil tak, aby sa na nej dalo žiť.  Daroval nám zázračný telesný a psychický organizmus.  To všetko nás učil Ježiš chápať ako prejavy lásky nebeského Otca.  Vedel obdivovať krásu poľného kvetu.  Tak učil aj nás pozerať na krásy prírody  a ďakovať za ne Tomu, ktorý je ich Tvorcom  a tešiť sa z jeho veľkej lásky.
 Ježiš nás naučil oslovovať Pána Boha nežným slovom "abba", "otecko".  Tým nám dal najavo, že Božia láska k nám má celkom osobný charakter,  Nielen vtedy, keď sa nám vodí dobre.  Ale aj vtedy, keď prežívame ťažké veci, ktorým nerozumieme,  keď prídu do nášho života nečakané tragédie.  Raz porozumieme aj to, čo nám je teraz zahalené tajomstvom.  Syn Boží, Ježiš Kristus nás uistil, že z jeho rúk nás nemôže vytrhnúť žiadna moc.  Od Božej lásky nás nemôže odlúčiť ani smrť.  Kto dokáže prijať pre seba istotu o Božej láske, kto dokáže žiť z nej,  ten nájde pre seba pevný bod života.
 Syn Boží Ježiš Kristus daroval a vracal ľuďom vedomie ľudskej dôstojnosti.  Je mnoho ľudí, ktorí trpia skrytým či vedomým pocitom menejcennosti.  Každému takému človeku sa Ježiš prihovára: Veď ty si Božie dieťa.  Všimnime si, ako on zhodnotil chrámový milodar chudobnej vdovy.  Ona, biedna, mohla dať iba málo, veľmi málo.  Mnohí si ju a jej milodar ani len nevšimli.  Ale pozoroval ju Ježiš očami plnými lásky.  Zavolal si svojich učeníkov a povedal im prednášku o tom milodare.  Prednášku kratučkú, ale s úžasným obsahom:  Táto biedna vdova dala svojou korunkou viac ako bohatí veľkými darmi.  Aj nato sa narodil Ježiš, aby túto vdovu oslobodil od jej pocitu menejcennosti  a dal jej istotu ľudskej dôstojnosti.  Po týchto pamätných slovách Ježišových si mohla povedať:  Tak predsa som Božie dieťa, predsa som plnohodnotný človek.  Aj mnohým iným takto pomohol.  Aj nám chce darovať istotu, že sme Božie deti.  To je najvyšší stupeň zdravého vedomia ľudskej dôstojnosti,  ktorý nás zároveň chráni pred upadnutím do sebectva a egocentrizmu.
 Prichádzal k tým, ktorí si krikľavými hriechmi pokazili život.  Vedel, do akej veľkej tragédie upadli.  Poznal ich bremeno hriešnej minulosti, ktoré vliekli so sebou.  Poznal bremeno ich súčasných hriešnych zvyklostí a vášní,  ktorého sa sami nevedeli zbaviť.  Ani najmenej ich hriechy nebagatelizoval.  Ale napriek tomu im dával najavo, že aj oni majú možnosť novej budúcnosti.  Chodieval do spoločnosti tých notorických hriešnikov.  Sedával s nimi, jedol a pil s nimi.
 Takzvaní zbožní a spravodliví ho obviňovali,  že je priateľom publikánov a hriešnikov,  že sedáva s nimi za jedným stolom,  že stoluje s nimi,  že je žráčom a pijanom vína.  Bolelo ho toto primitívne nepochopenie,  usiloval sa vysvetliť im, prečo to všetko robí,  ale na svojej zachraňujúcej láske k hriešnikom vôbec nič nezmenil,  pokračoval v nej do konca života.
 Ale tí hriešnici, ku ktorým chodieval,  tí boli v pozitívnom zmysle načisto šoknutí,  že medzi nich prišiel niekto čistý, svätý, vážený,  kto ich neodsúdil, nezahriakol, nementoroval,  ale svojou účasťou za spoločným stolom im dával najavo,  že ich berie vážne ako ľudí, ako Božie deti.  a že im hovoril o tom, ako sa môžu zmeniť.  Dojalo ich to,  a mnohým z nich to dalo silu zbaviť sa starých hriechov  a začať písať nový list života.
 Dnes má jeho obnovujúca, tvorivá láska takú istú tvár.  Darom odpustenia umožňuje ľuďom aj dnes vyrovnať sa s bremenom ich vlastnej minulosti.  A dáva silu aj tým, ktorí sú dnes sputnaní ničivými, deštruktívnymi vecami,  a sami sa nedokážu dopracovať k slobode Božích detí.  I dnes je dosť takých, ktorí pochopili, že im Ježiš chce nezištne pomôcť oslobodiť sa z hriešnych závislostí  a dokázali to.  Preto sa narodil, preto prišiel na svet, aby dnes, rovnako ako vtedy, pomáhal ľuďom, ktorí trpia týmito neduhmi.
 Do nášho ľudského spoločenstva vstúpil aj nato,  aby nám ukázal, v čom spočívajú naše nesprávne priority.  Porozprával nám podobenstvo o boháčovi a Lazarovi.  Pre boháča bol najvyššou prioritou kult luxusu a kult mamony.  Nič vyššie, nič cennejšie nepoznal.  Po smrti sa dostal do pekla,  lebo úplne ignoroval skutočnú prioritu ľudského života  a nespomína sa ani jeden čin lásky, ktorý by bol vykonal.  Dostal sa do pekla a iba vtedy sa mu otvorili oči.  Bol by chcel od gruntu napraviť svoj život, ale bolo už neskoro.  S hrôzou spoza hraníc pozoroval, že jeho príbuzní žijú tým istým zvráteným spôsobom.  Vedel, že sa dostanú tam, kam sa dostal on.  Podobenstvo je dôrazným upozornením pre nás,  aby sme neurobili najvyššou prioritou života to, čo urobil boháč,  aby sa nám oči nemuseli otvoriť až vtedy, keď bude neskoro.  Nato sa Ježiš narodil, nato prišiel na svet, aby nám už teraz otváral oči.
 Čo je tá hlavná priorita života?  Rozhodujúce nie je to, čo človek má a čo nahromadí,  rozhodujúci nie je luxus, bohatstvo, kariéra, spoločenské postavenie, sláva, tituly.  Rozhodujúce je, čo človek za tie desaťročia na tejto zemi urobí zo seba.  Keď zomrieme, do večnosti si neodnesieme nič z časných vecí,  Odnesieme si len samých seba,  svoju vlastnú bytosť, to čo sme z nej urobili.  Nato sa narodil Ježiš Kristus, aby nám to jasne povedal.  Aspoň dva z jeho výrokov by sme si mali zapamätať:  "Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích."  A ten druhý:  Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, ale samého seba by stratil, alebo by si uškodil?
 Každý z nás neprestajne pracuje na svojej bytosti aj keď o tom vie, aj keď o tom nevie.  Svoju bytosť buď budujeme, dvíhame, čistíme,  alebo ju ničíme.  Uvedieme zopár vecí z pozitívneho a z negatívneho pôsobenia na svoju bytosť, na svoju dušu.  Svoju bytosť budujeme  vierou v Pána Boha,  bázňou pre ním,  nasledovaním Ježiša Krista,  každým činom lásky,  pravdou,  spravodlivosťou,  čistým používaním jazyka,  čistými myšlienkami.  Svoju bytosť ničíme:  zbožstvením časných hodnôt, luxusu, majetku, slávy,  egoizmom a egocentrizmom,  nenávisťou a pomstou,  podvádzaním v podnikaní a obchode,  podvádzaním v medziosobných vzťahoch  klamaním,  ohováraním,  šikanovaním a činmi násilia,  ľahostajnosťou voči povinnostiam lásky.  Oba zoznamy sa dajú doplniť  a každý by si ich mal doplniť o veci, ktoré sa týkajú jeho osobne.  V tichej sviatočnej chvíli by sme sa mali vážne zapodievať otázkou:  Čo som ja doteraz urobil zo seba?  V akej tendencii prebieha môj život: v seba-ničivej alebo v seba-budujúcej?  Toto je skutočná priorita nášho života.  To by mala byť naša najväčšia starosť.  Cynik môže povedať, že si takýmito otázkami nedá kaziť sviatočnú náladu.  Nikoho nemožno donútiť, aby sa týmto problémom zaoberal.  Ale tento problém je pre náš život najzávažnejší,  je vždy aktuálny  a raz u každého z nás príde na pretras.  Keby nám tieto otázky neumlčateľne vstúpili do srdca,  boli by to pre nás pamätné Vianoce.
 Keď sa Ježiš Kristus dal pokrstiť,  už vtedy sa na konci jeho cesty rysoval kríž.  Lebo keď vstúpil do nášho spoločenstva hriešnikov,  vzal dobrovoľne na seba dôsledky toho, čo sme si my svojimi hriechmi narobili.  On ako dobrovoľný reprezentant hriešneho ľudstva, vzal na sebe, hoci nevinný, kliatbu hriechu.  O tom je jeho kríž, o tom je jeho krst, o tom je jeho narodenie.  Pri všetkej slávnostnej vianočnej nálade musíme vidieť celú tragédiu človeka,  veď kvôli nej sa Ježiš narodil,  aby nás z tejto kliatby vyslobodil.  Skutočne nás z nej vyslobodil.  Vďaka ti zato, Pane Ježiši Kriste.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.