2. slávnosť vianočná, Matúš 10, 32 - 33
(Ježiš Kristus povedal:) Ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach; kto by ma však zaprel pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. (Matúš 10, 32 - 33)
Prečo po Štedrom večere a po prvom vianočnom sviatku máme ešte aj tento druhý? Radi ho síce prijímame, ale zaujíma nás, aký to má zmysel, že si ešte aj po tretí raz pripomíname tú istú udalosť vstupu Ježiša Krista do sveta. Určité rozpaky sa prejavujú aj v návštevnosti vianočných služieb Božích. Na Štedrý večer plné kostoly, na prvý sviatok podstatne menej, na druhý sviatok ešte menej. Akoby si ľudia povedali: Veď to už všetko vieme, už sa to bude iba opakovať. Čo teda mienila cirkev, keď k Štedrému večeru a prvému sviatku pridala ešte aj tento sviatočný deň?
Má tým byť vyjadrená jednak dôležitosť tej jedinečnej udalosti, ktorú pripomínajú vianočné sviatky. Ale má tým byť vyjadrené ešte niečo iné. Symbolicky tým chce byť povedané, že Ježišov vstup do sveta a jeho pôsobenie vo svete nesmie ostať obmedzené len na sviatočné chvíle, ale nevyhnutne patrí aj do všedných dní.
Zmyslom sviatočných dní - aj všetkých nedieľ, aj všetkých sviatkov, aj týchto vianočných - je, aby sme veľa času venovali prijímaniu biblického posolstva, aby sme uvažovali principiálnym a podrobným spôsobom, čo tie veľké duchovné udalosti znamenajú pre všetky oblasti nášho života, aby sme rozmýšľali, čo konkrétne nového chcú vniesť do našich každodenných záležitostí, do riešenia našich problémov, ktoré sa opakujú, do našich vzťahov s ľuďmi v rodine, na pracovisku, v škole a všade inde. Sviatočné dni nemajú byť bezobsažným oddychom, ale majú byť naplnené intenzívnou myšlienkovou duchovnou prácou, pričom nezaškodí urobiť si aj pár písomných poznámok. Tak aj cez tieto Vianoce by sme mali venovať dostatočné množstvo času uvažovaniu o tom, aké nové veci môže Kristovo narodenie vniesť do nášho správania a rozhodovania vo všedných situáciách. A podobný návyk by sme si mali osvojiť pre každý iný sviatok a každú nedeľu.
Tento dnešný sviatok nám potom pripomína, že takto získané, osviežené, rozšírené, potvrdené poznatky by sme mali uplatňovať aj v každodenných situáciách. Medzi všednými a sviatočnými dňami by mala byť určitá takpovediac "spolupráca". Vo všedné dni sa vynoria rozličné problémy, ktoré by sme v nedeľu a sviatok mali premyslieť z náboženského, duchovného hľadiska, a osvojiť si súčasne aj posolstvo príslušného sviatku alebo nedele a zo sviatku a nedele by sme mali vstupovať do pracovného týždňa obohatení o nové, tvorivé poznanie. Keby sme tak robili, znamenalo by to, že svoje sviatočné dni budeme napĺňať zmysluplným obsahom, ktorý by sa prejavil očisťujúco, obohacujúco, tvorivo na celom našom živote.
V spojitosti s dnešným sviatkom nám ostáva ešte jedna otázka. Čo mali na mysli tvorcovia cirkevného roku, keď k radostným vianočným sviatkom priradili pamiatku na mučeníka Štefana? Na prvý pohľad to môže pôsobiť ako určitá disharmónia, narušenie slávnostnej vianočnej nálady. Jestvovanie tohto druhého sviatku práve s takýmto charakterom naznačuje, že tam, kde vstúpi Ježiš a kde je vážne počutý, dochádza často ku konfrontácii. Pojem "konfrontácia" znamená, že sa stretávajú, že narážajú na seba dva fronty, spravidla dva protikladné fronty, z čoho vzniká napätie, alebo aj horšie veci.
Ježiš sa dostal do mnohých takýchto konfrontácií. Pochádzali z toho, že do starých zvyklostí tohto sveta vnášal niečo úplne nové. Po tieto dni sme si už niečo o tom hovorili. Povedal podobenstvo o márnotratnom synovi, ktorého otec pri návrate veľkodušne prijal napriek jeho zhýralému životu, a to nesmierne pohoršilo staršieho syna. V podobenstve o robotníkoch na vinici vykreslil hospodára, ktorý aj tým, čo pracovali iba hodinu, veľkodušne vyplatil celodennú mzdu, čo veľmi pohoršilo tých, čo pracovali od samého rána. Na Štedrý večer sme hovorili o tom, že Ježiš chodil medzi notorických hriešnikov, aby ich zachránil, čo veľmi pohoršilo takzvaných zbožných a spravodlivých. Včera sme spomínali jeho návštevu u kajúceho boháča Zachea, nad čím sa pohoršilo celé mesto Jericho. Vyrozprával podobenstvo, v ktorom za vzor postavil Samaritána, ktorého Židia nenávideli a ktorým opovrhovali - to muselo jeho židovských poslucháčov veľmi rozhnevať. Požiadavka, že máme milovať aj nepriateľov, dodnes pohoršuje mnohých. V Matúšovi 23 je zbierka jeho kritických výrokov na adresu zákonníkov a farizejov, ktorými búra imidž zbožnosti a spravodlivosti, ktorý si sami vybudovali. Nemilosrdne kritizoval tých, ktorí svoj záujem sústredili iba na hodnoty tohto sveta a úplne zabudli na svoju dušu. Takýchto konfrontačných výrokov a postojov je v evanjeliách veľmi mnoho. Niekedy by sme si mohli prečítať evanjeliá z tohto hľadiska. Získali by sme tak plastickú predstavu o tom, ako to vyzerá, keď sa to nové, čo priniesol Ježiš, stretáva so starým.
Výroky a postoje Ježiša, ktorý bol predstaviteľom nového spôsobu života, veľmi dráždili ľudí, ktorí chceli silou-mocou zotrvať pri svojich starých životných spôsoboch. Ale Ježiš bol tak silno presvedčený o správnosti toho, čo priniesol, že na svojom stanovisku verne vytrval napriek všetkej kritike, odmietaniu a hrozbám. Vedel, že tým roznecuje nepriateľstvo voči sebe, a že ho to raz privedie k smrti. Ale vedel aj, že by úplne zradil svoje poslanie, keby bol zaujal populistické stanovisko a prispôsobil sa tomu, čo sa páči ľuďom.
Vedel, že taká konfrontácia čaká aj tých, ktorí ho budú nasledovať, ktorí si osvoja nové pohľady na život, čo sú v rozpore so starými, ktorí budú všetky veci vo svete hodnotiť tak, ako ich hodnotil on, Ježiš, ktorí sa začnú správať a reagovať podľa jeho príkladu. Nezatajoval to pred svojimi učeníkmi, naopak, povedal im celkom otvorene, že ak budú kráčať verne v jeho šľapajach, čaká aj ich nepriateľstvo zo strany sveta. Povedal im napríklad toto: "Rozpomeňte sa na slovo, ktoré som vám hovoril: Nie je sluha väčší ako jeho pán. Keď prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás; keď striehli na moje slovo, striehnuť budú aj na vaše." Ale súčasne ich viedol k tomu, aby preto neupadli do smútku, ale aby sa vedeli radovať dokonca uprostred prenasledovania. Na záver blahoslavenstiev v Kázni na vrchu čítame tieto slová: "Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Blahoslavení ste, keď vás pre mňa hanobia a prenasledujú a hovoria o vás všetko zlé; radujte a veseľte sa, pretože vaša odmena hojná je v nebesiach; veď tak prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami."
Do rámca týchto predpovedí a povzbudení patria aj jeho slová, ktoré sme čítali v texte: "Ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach; kto by ma však zaprel pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach." Vyznať Ježiša pred ľuďmi znamená priznať sa k nemu, nehanbiť sa za neho. Znamená to zároveň vedieť povedať ľuďom v rozhovoroch a iných situáciách čím viac pekného, príťažlivého o Ježišovi. A keď to budú slová, ktoré budú narážať na nepochopenie a odpor, mali by sme byť pripravení čím jasnejšie a presvedčivejšie vysvetliť a odôvodniť, prečo Ježiš zaujímal tie neobvyklé postoje a vedieť odôvodniť ich platnosť aj pre dnešok. Priznávať sa k Ježišovi znamená ďalej: priznávať sa k jeho zásadám a vzoru pri realizovaní nášho vlastného života.
Priznávať sa k nemu znamená zostať a vytrvať pri týchto stanoviskách a postojoch i vtedy, keď to vyvolá odpor a nenávisť. Človek dokáže takto verne vytrvať len s jedným predpokladom: že je sám hlboko presvedčený o pravdivosti Ježišových slov. Povrchný, formálny kresťan by v situáciách konfrontácie neobstál. Obstojí len ten, kto si v nových a nových skúsenostiach overil oprávnenosť Ježišovej pravdy.
Medzi prvých ľudí, ktorí takto verne vytrvali v nasledovaní Ježiša Krista, a ktorí sa k nemu priznali i za cenu najvyššieho rizika, patrí martýr Štefan, ktorého pamiatke je venovaný dnešný deň. Zmyslom tejto pamiatky nie je oslava človeka, ale predstavenie veľkého vzoru, ktorý má aj nás povzbudiť k podobnej vernosti.
Štefan bol jedným zo siedmich diakonov, ktorých si zvolili v prvom kresťanskom zbore v Jeruzaleme. Venoval sa nielen diakonskej práci, ale aj kázaniu o Ježišovi Kristovi. Svojou smelou rečou vyvolal nepriateľstvo tých, ktorí by boli chceli pamiatku na Ježiša Krista a jeho posolstvo zniesť zo sveta. V takomto nepriateľskom prostredí sa Štefan priznal k Ježišovi celkom otvorene, hoci si bol vedomý rizika, ktoré bolo s tým spojené. Ostal verný do samého konca, do samej smrti ukameňovaním.
V poslednej chvíli mu dalo silu videnie, ktoré mu bolo darované. V Skutkoch apoštolov čítame o tom toto: "Ale on, plný Ducha Svätého, vzhliadol k nebesám, videl slávu Božiu a Ježiša stáť na pravici Božej, i riekol: Ajhľa, vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej." V posledných chvíľach života nebol sám, ale pomáhal mu pohľad na Syna človeka, Ježiša Krista. Vzor Ježiša Krista mu pomohol aj pri spôsobe zomierania. Pozoruhodné sú dve podobnosti s tým, ako končil Ježiš na kríži svoj život. Tak ako sa Ježiš modlil za nepriateľov, tak aj Štefan prosí: "Pane, nepočítaj im tento hriech." A rovnako ako Ježiš oddal na kríži svojho ducha nebeskému Otcovi, tak aj Štefan zomiera so slovami: "Pane Ježiši, prijmi môjho ducha." Ježiš Kristus mu bol vzorom v živote a bol mu vzorom aj v smrti. Šťastný je človek, ktorému sa Ježiš Kristus stane takýmto vzorom života. Môžeme byť presvedčení, že o Štefanovi platia Ježišove slová: "Ktokoľvek ma vyzná pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach."
Ježišove citované slová - aj s tou výzvou a s varovaním - sú tu aj pre nás. Vianočné sviatky so svojím posolstvom majú svojím vplyvom siahať do všetkých našich všedných dní majú siahať aj do situácií, ktoré nás uvádzajú do konfrontácie pre vernosť Ježišovi. Blahoslavený, kto vytrvá verne až do smrti, lebo dostane veniec života. Kiež aj my budeme patriť medzi týchto ľudí.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
