2. slávnosť vianočná, Zjavenie 3, 20
Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou. (Zjavenie 3, 20)
Vianoce nám každoročne pripomínajú vstup Pána Ježiša do sveta, aby sme uprostred záplavy iných informácií nezabudli na túto jedinečnú, nad všetko ostatné vyčnievajúcu udalosť. Pod vplyvom jeho učenia, pôsobenia, ukrižovania, vzkriesenia sa náš svet zmenil na nepoznanie.
On chce vstúpiť nielen globálne do sveta, ale aj do života každého jedného z nás, chce vstúpiť do našich domácností. Hovoria o tom prečítané slová zo Zjavenia Jánovho: "Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou."
V dobe svojho zemského pôsobenia vstúpil do života mnohých ľudí. Vstúpil aj do ich domácností v celkom doslovnom zmysle. Navštívil domácnosť Márie a Marty v Betánii. Vošiel do domu Zachea z Jericha. Vošiel do bližšie neoznačeného domu, v ktorom vyučoval. Dal sa pozvať do domácnosti jedného farizeja. To je niekoľko príkladov za mnoho ďalších.
Slová zo Zjavenia ukazujú, že sa ponúka ako hosť do všetkých domácností a do života všetkých jednotlivcov. Nikoho neuprednostňuje. Je ochotný vstúpiť všade, kde mu otvoria dvere. Ba chce vstúpiť všade, bez výnimky.
My nie sme iniciátori jeho návštev. On prichádza ako prvý s ponukou. Keď ho my pozývame, je to už len naša odpoveď na jeho originálnu, prvotnú, iniciatívnu ponuku.
Keď stojí pri dverách a klope, vyzerá formálne ako hosť, ale v skutočnosti je on hostiteľom. Keď stojí pri dverách, nestojí tam ako žobrák, ktorý prosí o skyvu chleba, veď jeho je svet a všetko, čo ho napĺňa. Keď chce vstúpiť do našich domácností, do našich životov, prichádza preto, aby nás obohatil. My možno ani nevieme, čím by nás mohol a mal obohatiť, čo je to, čo veľmi naliehavo potrebujeme, ale on, ktorý pozná všetko, pozná aj naše nedostatky a našu biedu. V jednom zo siedmich krátkych listov v Zjavení Jánovom sú tieto slová vyvýšeného Ježiša Krista: "Hovoríš: som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý." Pretože pravdivo pozná našu situáciu, chce nám darovať to, čo najviac potrebujeme. Kam on vstúpi, kde je prijatý a pochopený, tam sa všetko mení, tam nič neostáva pri starom.
Jeho snaha vstúpiť do nášho života je v texte vyjadrená obrazom: "Stojím pri dverách a klopem". Ako klope na dvere nášho života? Klope rozličným spôsobom, využíva rozličné prostriedky. Klope, keď sa nám prihovára vo svojom slove, či si ho čítame sami v súkromí, alebo počúvame v kostole či na biblických hodinách. Klope vo všedné dni, klope v nedele aj výročné sviatky, klope i cez tieto Vianoce. Klope, keď sme v prírode a obdivujeme jej nepreberné krásy a ponárame sa do otázok a úvah o ich pôvodcovi a ich zmysle. Klope, keď sa pozeráme na čistý, nepokrytecký úsmev dieťaťa a nevieme sa dopátrať jeho hlbokého pôvodu a zmyslu. Klope, keď v osobitných chvíľach jasného poznania cítime, že náš život je akosi usmerňovaný, a my si kladieme otázku, kto je v zákulisí nášho života. Klope, keď sa nás zmocňuje otázka o zmysle vesmíru, zmysle sveta, zmysle nášho života. Klope, keď prežívame pekné spoločenstvo s druhým človekom, a sme naplnení veľkou radosťou, a kladieme si otázku, kde sa tá radosť berie. Klope, keď s druhým človekom žijeme v nepríjemnom napätí a kladieme si otázku, ako by sme sa mohli dostať z týchto búrlivých vôd. Klope, keď sa nás zmocňujú výčitky svedomia, a my sami si nevieme dať rady so svojím pocitom viny. Klope veľkým množstvom iných spôsobov.
Klope a čaká. Čaká, aby sme otvorili, aby sme ho pozvali, nevstupuje nasilu. Rešpektuje našu slobodu. Skaly sa nepýta, či chce padať kolmo - tá jednoducho musí rešpektovať príťažlivosť. Ani nášho tela sa nepýta, či chce rešpektovať príťažlivosť. Ani kvetu sa nepýta, či chce rásť na tom a tom mieste. Je veľké množstvo vecí, pri ktorých sa jednoducho uskutočňuje, bez odvrávania, jeho vôľa.
Ale existuje aj oblasť slobody, a tú dal Pán Boh človeku. Nie je to absolútna sloboda, ale nedá sa poprieť, že táto oblasť relatívnej slobody existuje. Ježiš Kristus túto slobodu rešpektuje. Mohol by otvoriť nasilu, mohol by vylomiť dvere, ale on stojí pri dverách a klope, a čaká. Rešpektuje našu slobodu rozhodovania, či mu tie dvere otvoríme, alebo nie. Žasneme nad tým, že Pán Boh dal človeku takúto slobodu.
Kde je veľká sloboda, tam je veľká zodpovednosť. Sme zodpovední za to, čo vo svojej slobode robíme alebo nerobíme. Preto tie slová: "Stojím pri dverách a klopem", i keď sú formulované ako oznamovacia veta, sú vlastne veľmi naliehavou výzvou.
Po oznámení Ježišovho zámeru vstúpiť do našich životov nasleduje jeho veľký prísľub: "Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou." Stolovať s niekým - to je v biblickej reči obraz tesného spoločenstva. Týmto sľubom - "budem stolovať s ním a on so mnou" - sa nám Ježiš ponúka za najbližšieho priateľa. Potrebujeme veľký kus času, aby sme si uvedomili, čo to znamená mať Ježiša za najbližšieho priateľa, Ba celý život potrebujeme na to, aby sme postupne objavovali nové a nové stránky tohto priateľstva. On sa nám ponúka za celoživotného priateľa - aj na sviatočné aj na všedné chvíle. Ježiš Kristus je nekonečne múdry, nekonečne láskavý, nekonečne mocný priateľ. Prináša nám cenné dary, ktorými chce obohatiť náš život.
Prináša nám opravdivý pokoj. "Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje!" Vykupiteľským dielom zmierenia uviedol pokoj do nášho vzťahu s Pánom Bohom. To je zdroj pokoja v našom srdci a zdroj pokoja vo vzťahu k druhým ľuďom.
Oslobodzuje nás od sebectva. Je síce pravda, že sa musíme starať aj o svoj vlastný život. Ale sebecké sústredenie na seba samého má v nás tendenciu rozbujnieť do zhubných foriem, ktoré kazia a ničia nielen vzťahy k druhým ľuďom, ale ničia aj našu vlastnú dušu. Od toho nás chce náš vianočný hosť oslobodiť a pomôcť nám objaviť skutočnosť, ktorá nám je neraz neznáma, že totiž aj druhí ľudia sú Božie deti takisto ako my.
Prináša nám slobodu. Nachádzame sa uprostred bohatého sveta atrakcií, ktoré priťahujú našu pozornosť a chcú nás otrocky pripútať na seba. Dnes je tých atraktívnych vecí nesmierne mnoho a mnoho je aj ľudí, ktorí sa dostali a dostávajú do ich pasce. Všetci sme neprestajne v tomto ohrození. Preto je taká dôležitá Ježišova oslobodzujúca pomoc. Ježiš nám svojím učením dáva ostrý rozlišujúci pohľad na posúdenie toho, čo je dobré, prijateľné, a čoho sa treba za každú cenu vyvarovať, nech by to na nás pôsobilo neviemakou príťažlivou silou. Svojím odmietnutím pokúšaní na púšti dáva aj nám silu na radikálne odmietnutie toho nebezpečného zotročenia.
Pán Ježiš nám ponúka cieľavedomú líniu života. Predpokladom cieľavedomej línie je poznať cieľ, na ktorý sa má orientovať náš život. Týmto cieľom je nový život vo večnosti, stolovanie s Ježišom v Božom večnom svete. Kto má stále na mysli svoj konečný cieľ, ten vie o každom svojom kroku jasne povedať, či je to krok, ktorý vedie k cieľu alebo odvádza od neho. Ak budeme robiť iba kroky, ktoré sú v súlade s konečným cieľom, získa náš život priamočiaru líniu.
Z celoživotného priateľstva s Ježišom Kristom vyplýva aj to, že pri svojom zomieraní sa nebudeme cítiť sami. Ježišova prítomnosť, ktorú si vtedy uvedomíme a budeme prežívať, bude znamenať pre nás nesmierne veľa. Kto žije v celoživotnom priateľstve s Ježišom, ten bude vedieť pomôcť aj druhým pri ich zomieraní. To je veľmi dôležitá služba a pomoc.
Vecí, ktoré nám náš vianočný hosť ponúka, ktoré nám chce dať, je omnoho viac. Pri pozornom čítaní evanjelií si ich zoznam budeme ľahko dopĺňať. Iste sme už niečo z toho, možno aj mnoho z toho, prijali a žijeme z toho. Každá taká skúsenosť zvyšuje našu túžbu po čím mocnejšej prítomnosti Pána Ježiša Krista v našom živote.
To všetko sa deje, ak sa splní dôležitý predpoklad, že na jeho klopanie otvoríme dvere a pozveme ho dnu. Žiaľ, neotvárajú sa ani zďaleka všetky dvere, na ktoré Ježiš klope. Príčiny môžu byť rozličné. Niekto sa nechce dať vyrušiť zo zaužívaného spôsobu života. Niekto sa obáva, že by sa musel vzdať určitých obľúbených vecí, o ktorých cíti, že nie sú správne a že by ich Ježiš kritizoval. Niekto sa obáva výsmechu svojho okolia, bojí sa, že by v očiach druhých vyzeral nemoderný. Iní majú o Ježišovi a jeho učení celkom nesprávne informácie.
Každý kto odmieta Ježiša - nech je to už z akýchkoľvek dôvodov - by mal poslúchnuť radu, ktorú dal Filip Natanaelovi. Dočítame sa o tom v 1. kapitole Evanjelia podľa Jána. Filip prišiel za Natanaelom a hovoril mu o veľkom objave: "Našli sme Toho, o ktorom písal Mojžiš v zákone a proroci, Ježiša, syna Jozefovho z Nazareta". Natanael odpovedal skepticky: Či vari z Nazareta môže byť niečo dobré? Filip odpovedal krátko a múdro: "Poď a pozri!" Keď sa Natanael stretol s Ježišom a presvedčil sa na vlastné oči, objavil v ňom Božieho Syna, Mesiáša.
Keby si aj dnešní skeptici dali tú námahu a bez predsudkov sa oboznámili s Ježišom, pravdepodobne by sa im pred očami otvorili nové horizonty. Lebo aj na tých, ktorí ho zatiaľ odmietajú, sa vzťahujú jeho slová: "Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou." A pravdaže, tieto slová sú pozvaním aj pre každého z nás.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
