V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Nedeľa po Vianociach, Lukáš 2, 25 - 35

Vtedy žil v Jeruzaleme človek menom Simeon, muž spravodlivý a bohabojný, ktorý očakával útechu Izraela, a Duch Svätý bol v ňom;  tomuto oznámil Duch Svätý, že neuvidí smrť skôr, ako by videl Pomazaného Pánovho.  Vedený Duchom prišiel teda do chrámu;  a keď rodičia priniesli dieťatko Ježiša, aby vykonali (všetko) podľa obyčaje, predpísanej zákonom,  vzal Ho aj on na ramená, chválil Boha a povedal:  Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji,  lebo moje oči videli Tvoje spasenie,  ktoré si pripravil pred tvárou všetkých ľudí:  ako svetlo, ktoré sa zjaví pohanom a oslávi Tvoj ľud izraelský.  Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa hovorilo o Ňom.  Simeon ich požehnal a povedal Márii, Jeho matke:  Ajhľa, Tento je položený na pád a na povstanie mnohým v Izraeli  a na znamenie, ktorému budú odporovať,  ale aj tebe prenikne dušu meč,  aby sa zjavilo zmýšľanie mnohých sŕdc. (Lukáš 2, 25 - 35)

 Druhá kapitola Evanjelia podľa Lukáša je venovaná narodeniu Pána Ježiša Krista,  jeho prvým dňom a týždňom  a príbehu o dvanásťročnom Ježišovi v chráme.  Stať, ktorú sme práve prečítali, je tiež z tejto kapitoly.  Hovorí o udalosti, ktorá sa odohrala v Jeruzaleme, v chráme, okolo 40 dní po Ježišovom narodení.  Spomína sa tam spravodlivý a bohabojný muž menom Simeon.  Čítali sme o ňom, že očakával útechu Izraela,  to znamená, že s veľkou túžbou očakával príchod zasľúbeného Mesiáša,  a zrejme prispieval aj k tomu, aby očakávanie Mesiáša žilo aj vo vedomí širokých vrstiev izraelského ľudu.
 Dieťa Ježiša priniesli do chrámu, aby ho podľa slov zákona predstavili Hospodinovi.  Staručký Simeon bol prítomný.  Navonok sa nedialo nič neobyčajné - podobné obrady sa odohrávali častejšie.  Ale Simeon poznáva, že v prípade dieťaťa Ježiša ide o celkom osobitnú, jedinečnú udalosť.  Poznal, že dieťa Ježiš je Mesiáš.  Poznal to nie podľa nejakých vonkajších znakov - o takých sa v texte nič nehovorí.  Prečítané slová silno zdôrazňujú, že Simeon je pod stálym pôsobením Ducha Svätého.  Duch Svätý mu vnukol istotu, že sa ešte pred svojou smrťou stretne s Mesiášom,  takže jeho myseľ a jeho túžba je orientovaná týmto smerom.  Práve vtedy, keď dieťa Ježiša priniesli do chrámu, pocítil Simeon vnuknutie Ducha, aby prišiel na to miesto.  Duch Svätý mu dáva poznanie, že toto dieťa, ktoré v rámci predpísaných obradov priniesli do chrámu, je Mesiáš.
 My sa s Ježišom Nazaretským stretávame v evanjeliách.  Sme šťastní, že ich máme, lebo bez nich by sme o Ježišovi pravdepodobne ani nevedeli.  Ale evanjeliá sa dajú čítať rozličným spôsobom.  Niekto ich číta len ako správu o jednom významnom človeku zo staroveku.  Ježiš je naozaj mimoriadne významná osobnosť z prvej tretiny prvého storočia nášho letopočtu.  Ale okrem jeho ľudskej veľkosti máme v ňom spoznať Božieho Syna, Mesiáša, Krista.  K tomu sa môžeme dopracovať len pôsobením Ducha Svätého - ako Simeon.  Preto čítanie evanjelií, a vôbec čítanie Písma svätého, má byť spojené s pravidelnou prosbou o Ducha Svätého,  aby sme poznali a pochopili najhlbšie vrstvy Božieho slova.
 Pod vplyvom Ducha Svätého povedal Simeon dôležité prorocké slová o dieťati Ježišovi, ktoré držal na rukách.  Tým vykonal dôležitú službu pre celé spoločenstvo Izraela, ba pre celý svet.  Pomohol pochopiť, interpretovať, čo vlastne ten Mesiáš Ježiš prináša svetu.  O univerzálnom, na všetkých ľudí sa vzťahujúcom pôsobení Ježiša Krista vyriekol Simeon tieto prorocké slová:  "Moje oči videli Tvoje spasenie, ktoré si pripravil pred tvárou všetkých ľudí: ako svetlo, ktoré sa zjaví pohanom a oslávi Tvoj ľud izraelský."  Komu Duch Svätý daruje dôležité poznanie o Ježišovi, tomu to nie je dané iba pre neho samého.  Takto obdarovaný človek sa má stať zdrojom, z ktorého sa darované poznanie šíri všetkými smermi.  Každý z nás, kto sa s pomocou Ducha Svätého dopracuje k hlbšiemu poznaniu toho, čo koná Ježiš Kristus,  mal by sa postarať, aby sa o tom dozvedeli čím viacerí ľudia.
 Táto chvíľa je nielen príležitosť, pri ktorej Simeon koná službu všetkým, pre ktorých prišiel na svet Boží Syn Ježiš Kristus.  Je to zároveň chvíľa, v ktorej on sám prežíva vyvrcholenie svojej životnej cesty.  Bolo mu darované to najvyššie, čo mohol v pozemskom živote dosiahnuť - stretnutie s Mesiášom.  To mu dáva silu a poznanie, aby mohol z tohto sveta odísť v pokoji.  O tom hovoria jeho slová, ktoré sa stali priamo klasickými:  "Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie."  O tom hovorí pieseň, ktorú budeme spievať po kázni (ES 79) - je inšpirovaná práve naším kázňovým textom.
 Simeonov príklad ukazuje, v čom my môžeme a máme hľadať vyvrcholenie svojho života.  Človek má síce mnoho plánov a mnoho túžob -- a je to v poriadku, ak sú to dobré plány a dobré túžby.  Ale nad všetky tieto významovo a časovo obmedzené záležitosti vysoko vyčnieva to jedno potrebné - ako to vyjadril Pán Ježiš pri svojej návšteve Márie a Marty v Betánii.  To jedno potrebné je stretnutie a trvalé spoločenstvo s Ježišom Kristom.  Ak svoje dočasné plány a túžby dáme do súladu so spôsobom myslenia nášho Spasiteľa, získajú aj tie časné veci zmysluplný obsah.  A okrem toho - podobne ako u Simeona - je celoživotné spoločenstvo s Mesiášom Ježišom tá najlepšia príprava na naše skonanie a vstup do večnosti.  Stretnúť sa vo večnosti s tým, ktorý nám už v tomto svete bol najbližší - to daruje človeku pokoj, ktorý pri odchode z tohto časného života budeme tak veľmi potrebovať.
 Simeon vo svojej prorockej predpovedi hovorí, že toto dieťa, keď dorastie, bude viesť ľudí k tomu, aby dozreli,  aby urobili rozhodujúci krok k dosiahnutiu konečného štádia svojho duchovného vývoja.  V texte sme čítali slová:  "Simeon ich požehnal a povedal Márii, Jeho matke:  Ajhľa, Tento je položený na pád a na povstanie mnohým v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať,  ale aj tebe prenikne dušu meč, aby sa zjavilo zmýšľanie mnohých sŕdc."
 V ľudskom srdci je dobro i zlo.  Niet takého dobrého človeka, v ktorom by nebolo niečo zlého,  a niet takého zlého človeka, v ktorom by nebolo niečo dobrého.  Pri stretnutí s Ježišom sa tento neurčitý stav postupne mení  a pri opätovných stretnutiach s ním začína sa vždy jasnejšie uplatňovať jedna alebo druhá z týchto dvoch zložiek vnútorného vystrojenia človeka.  Pritom nie je to jednoducho tak, že ten, kto sa javil ako dobrý a mal v sebe trochu zla, sa pri stretnutí s Ježišom stane jednoznačne dobrým,  a že ten, kto bol zlý a mal v sebe trocha dobra, sa pri stretnutí s Ježišom stane vždy jednoznačne zlým.  Z evanjelií vieme, že v mnohých zlých sa pri stretnutí s Pánom Ježišom prebudilo to dobré, čo bolo v nich, a stali sa dobrými ľuďmi,  a v mnohých, ktorí sa javili ako dobrí, spravodliví a pobožní, sa pri stretnutí s Pánom Ježišom prebudilo v nich skryté zlo a zaujali voči Ježišovi nepriateľské stanovisko.
 Proces tohto rozhodovania vo vnútri človeka, ktorý sa odohráva pri stretnutí s Pánom Ježišom, je tajomný,  a svojím obmedzeným poznaním nemôžeme vopred spoľahlivo predpovedať, ako na toho a toho človeka zapôsobí stretnutie s Ježišom Kristom.  Proces tohto rozhodovania je vonkajšiemu pozorovateľovi tajomný, nevypočítateľný,  ale musíme prízvukovať: v každom prípade je to rozhodnutie dotyčného človeka.  Rozhodnutie mu nie je diktované osudom, rozhoduje sa on sám.  Len preto môžeme hovoriť o zodpovednosti človeka za to, ako sa rozhodne.
 Rozhoduje sa každý, kto sa stretne s Ježišom.  Prijatie Pána Ježiša je to najkrajšie rozhodnutie.  Ľahostajnosť je tiež rozhodnutie, a to odmietavé.  Odmietnutie, nepriateľstvo, výsmech je tiež rozhodnutie - jasne odmietavé.  Každý, kto vykoná rozhodnutie, či už v pozitívnom, či v negatívnom zmysle,  urobil dôležitý krok smerom k svojmu konečnému životnému štádiu.  Preto môžeme povedať, že Pán Ježiš vedie človeka k dozrievaniu.
 Krásne je , že aj ten, kto sa rozhodne raz proti Pánu Ježišovi, či už ľahostajnosťou, výsmechom, nepriateľstvom,  má možnosť ešte zmeniť svoje rozhodnutie.  Preto nesmieme stratiť nádej ani pre tých, ktorí už urobili odmietavé rozhodnutie.  Veľké riziko je, že aj ten, kto sa raz rozhodol pre Pána Ježiša, môže v budúcnosti zmeniť svoje rozhodnutie a rozhodnúť sa proti nemu.  Toto nebezpečenstvo, ktoré je nebezpečenstvom všetkých nás, malo by nás oslobodiť od náboženskej pýchy a farizejskej samospravodlivosti  a priviesť nás k tomu, aby sme s bázňou a trasením konali svoje spasenie.
 Stretnutí s Pánom Ježišom je mnoho.  Pri každom našom stretnutí s ním ide o otázku, ako sa rozhodneme,  o otázku, čo sa pri stretnutí s ním v nás prebudí,  či to dobro, alebo zlo, ktoré sa nachádza v našom srdci.  Pri každom novom stretnutí stojíme pred týmto rozhodnutím.  Každá modlitba,  každé čítanie Biblie,  každá návšteva služieb Božích,  každý rozhovor s veriacim priateľom  nás stavia do situácie tohto rozhodovania.  Pri čítaní dnešného textu by sme mali urobiť určitú duchovnú bilanciu pomocou otázky:  Aké kroky som pri svojich jednotlivých stretnutiach s Ježišom Kristom už urobil?  Čo v nás pri týchto stretnutiach dozrievalo, dobo, či zlo?  Slovami Simeonovými sa môžeme pýtať: Boli tieto stretnutia pre mňa príležitosťou k povstaniam alebo pádom?  I keď chodíme do kostola, mali by sme si túto otázku klásť s tou najväčšou vážnosťou.
 Ježišovej matke Márii predpovedá Simeon, že jej dušu prenikne meč.  Tým je prorocky vyjadrené poznanie, že medzi dozrievajúcim dobrom a dozrievajúcim zlom sa bude objavovať a stupňovať konflikt, ktorý povedie až k usmrteniu Toho, ktorý je nositeľom a predstaviteľom absolútneho dobra.  Ide tu teda o tú najvážnejšiu vec.  Platilo to v živote Ježiša Krista, platí to aj dnes.  Dobro, ktoré pod dotykom Ježišovej prítomnosti dozrieva a zlo, ktoré je pod dotykom Ježišovej prítomnosti prinútené tiež dozrievať a prejaviť sa v celej nahote -  tieto dve sily sa dostávajú do konfliktu, ktorý sa pre Ježišových nasledovníkov prejavuje neraz veľmi bolestne.  Ježiš to svojim nasledovníkom nezatajoval.  Vyzýval ich, aby aj v konfliktných situáciách verne vytrvali na jeho strane, na strane dobra.  To je výzva aj pre nás.
 Zhrnieme posolstvo dnešného textu:  Stretnutie s Pánom Ježišom, pri ktorom sa vždy nanovo musíme rozhodnúť, vedie nás k nášmu osobnému dozrievaniu, a to buď v dobrom alebo v zlom.  Šťastní by sme boli, keby každé stretnutie s ním znamenalo pre nás ďalší krok smerom k dozrievaniu v dobrom.  Zotrvať by sme mali pri Pánu Ježišovi, pri tom dobrom, čo on chce v nás prebudiť, i keby za tento pevný postoj bolo treba prinášať aj obete.  Kde prebieha proces dozrievania, tam sa približuje žatva.  Dozrieva pšenica, dozrieva kúkoľ, burina.  Iste nechceme byť tou burinou, ktorá bude hodená do večného ohňa,  ale pšenicou, ktorú si Pán zhromaždí do obilnice,  teda ľuďmi, ktorých prijme do svojho večného, nepredstaviteľne šťastného spoločenstva.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.