Nedeľa Predpôstna, 1. Korintským 13
Modlitba: „Jak po mne láska Tvoja prahne! Ó, jak ma vrelo miluješ! Daj, nech i mňa to k Tebe tiahne, by zahorel som láskou tiež! Nech spojení sme v jednom zväzku, kde láska nájde Tvoju lásku.“ Amen. (ES 245,3).
Milí bratia a milé sestry!
Dnešná Predpôstna nedeľa je sťaby šípkou – smerovníkom na križovatke. Už svojím názvom – Predpôstna – ukazuje smer, ktorým sa budeme v cirkvi uberať. Je to smer k Veľkej noci a jej predchádzajúcemu pôstnemu obdobiu. Je zaujímavé, že práve na prahu pôstu, doby vážnej, hĺbavej až smutnej, máme premýšľať o Božej láske. O láske, pod ktorou si predstavujeme skôr čosi radostné – opak vážnych a smutných vecí, o ktorých hovorí pôst. Témou tejto nedele je totiž: Dar Božej lásky.
Aj text, ktorý sme čítali z 1K 13. kap., sa používa často pri sobášoch, pri radostných udalostiach. Zároveň však obsahuje posolstvo pre nás, keď sa blížime k pôstnemu času. A v tom posolstve je obsiahnutá odpoveď na otázku: Prečo šiel Pán Ježiš cestou utrpenia, prečo musel kráčať cestou kríža? Táto odpoveď znie: Z lásky k nám!
Keď teda práve na počiatku pôstu počujeme o láske, ktorá je trpezlivá, nesebecká, ktorá všetko znáša, všetko pretrpí, nepočujeme to vonkoncom náhodou. Ak nám zaznievajú slová hymny lásky akurát v tejto dobe, potom si smieme a máme uvedomiť, že láska nie je čosi abstraktné, neskutočné, vybásnené; naopak: táto láska má tvár. Počúvajúc slová hymny lásky, dívame sa do tváre Pána Ježiša Krista. Veď láska, ktorú nám tu apoštol Pavel líči, to je Ježišova láska, to je Jeho obraz – obraz Ježišovej tváre.
Pán Ježiš, aby vykonal dielo spásy, aby nás zachránil od hriechu, bol trpezlivý, dobrotivý, nesebecký. Pre nás – pre naše spasenie všetko zniesol a všetko pretrpel. Tohoročné pôstne obdobie teda začíname pohľadom na Ježišov obraz, pohľadom do tváre tej lásky, ktorá držala Pána Ježiša vo chvíľach utrpenia, ktorá dávala zmysel Jeho obetavému životu i bolestnej smrti. Dávala mu silu podstúpiť trest, ktorý bol nám za hriech určený, no Pán Ježiš ho z lásky k nám pretrpel namiesto nás. Keď nám dnešná nedeľa a prečítaný biblický text stavajú pred oči túto Kristovu lásku, všimnime si pri tom niektoré momenty:
(1) Láska je tým Božím darom, ktorý nikomu z nás nesmie chýbať. Pán Boh chce v nás a skrze nás veľa dobrého vykonať. Preto nám dáva mnohé dary na budovanie cirkvi. Napríklad dar vyučovať, dar slúžiť, dar obetavosti, dar rozlišovať pravé od falošného a mnohé ďalšie dary. Ako jednotlivci nemusíme mať všetky tieto dary, no všetci musíme mať lásku. Láska nesmie chýbať. Tie ďalšie dary sú, obrazne povedané, ako lešenie, ale láska je stavbou, o ktorú ide. Bez nej ani poznanie, ani veľká viera, ani najväčšia obetavosť nie sú ničím. Nie, že by sme poznanie, vieru, či obetavosť nepotrebovali – horlivo sa usilujme aj o ne, ale počujme, čo píše apoštol: „A čo by som vedel aj prorokovať a znal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal a lásky by som nemal, - nič nie som. A čo by som rozdal všetok majetok i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže“ (1K 13,2-3). – Bez lásky nič nie sme. Zostane nám iba lešenie, no stavba nebude stáť.
Istý muž sa pýtal: „Čím to vlastne je, že život kresťanov je dnes tak málo oslovujúci? Prečo má svedectvo našej viery taký nepatrný účinok?“ Prišiel na to, keď sa mu pokazilo auto. Keď sa zahrial motor vozidla, auto zlyhávalo. Dal ho teda do dielne, avšak ani tam nenašli chybu. Až keď ho prehliadol sám vedúci majster, odhalil skrytú poruchu. Práve tak prečítané Božie slovo – práve tak náš nebeský Majster a Pán odhaľujú poruchu v našom kresťanstve. Kde tá chyba väzí? – „...ak by som lásky nemal, - nič nie som.“ Služba cirkvi môže byť určovaná rôznymi dôvodmi. Napríklad aj snahou presadiť seba, ako cirkev sa zviditeľniť v spoločnosti, ukázať, že sme lepší, než tí druhí. Ak však nebudeme mať ľudí radi tou láskou, ktorou nás miloval Pán Ježiš, keď za nás zomrel na kríži, naše svedectvo zostane neúčinné. Ľudí totiž oslovujú a pre Krista získajú nie naše vedomosti, ale láska, ktorú nám Pán Ježiš skrze svojho Svätého Ducha dáva – aby sme ju šírili ďalej vo svojom okolí (porovnaj: R 5,5b).
Politické strany môžu mať lepších rečníkov, ako kresťania. Výrobcovia áut a spotrebného tovaru sú v propagácii úspešnejší, než cirkev. No to, čo potrebujeme, nie sú najmä lepší rečníci a úspešnejší propagátori evanjelia. To čo potrebujeme, je viac lásky! Lásky, bez ktorej nám vo všetkom, čo ako cirkev robíme, zostane iba lešenie, ale stavba nebude stáť. Každý z nás nemusí mať všetky duchovné dary, avšak láska nikomu z nás nesmie chýbať.
(2) Láska sa teší s pravdou. Láska a pravda nie sú konkurentkami, ale výborne sa dopĺňajú. – Tak ako muž dopĺňa ženu a žena muža, ako rozum dopĺňa cit a cit rozum, tak sa dopĺňajú i láska s pravdou. Toto spojenie lásky s pravdou pekne vystihol Majster Jan Hus, keď napísal: „Milujte se a pravdy každému přejte!“ Pravda bez lásky býva tvrdá – až neľútostná. No láska bez pravdy by bola sentimentálna, pokrivená. Pravda vie, že pred Pánom Bohom sme všetci vinní a zasluhujeme si trest (R 6,23). Pravda vyznáva o Ježišovi (ako sa to spieva v jednej piesni /Golgota/): „Klince nedržali na kríži, Ťa viem; ani ľudská zloba – môj Ťa držal hriech.“ Zároveň vyznáva: „Iba z veľkej lásky ku mne si tam (na kríž) šiel.“ Láska znamená, že Pán Boh sa nás v Kristovi ujal a zachránil nás od večného zahynutia. V Ježišovi Kristovi je teda spojená pravda, ktorá neničí, s láskou, ktorá nevedie k zmäkčilosti, k nepravde, k podceňovaniu závažnosti hriechu.
Kristova láska je takou láskou preto, lebo je trpezlivá – zhovievavá, čo možno z gréckej pôvodiny Novej zmluvy preložiť aj: má veľké – široké srdce. Srdce, ktoré miluje nie len sympatizantov, ale tiež nepriateľov. My máme neraz úzke srdce. Milujeme nanajvýš tých, ktorí sú nám príjemní, sympatickí. A to je detský spôsob v našom správaní, ktorý nám Božie slovo káže zanechať: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa; ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby“ (1K 13,11). Iste, milovať tých, ktorí nám neprajú, ktorí sú nám nepríjemní, nie je ľahké. Každý z nás však môže prosiť: Pane Bože, daj mi svojho Svätého Ducha, ktorý by ma oslobodil od mojej úzkoprsosti a stvoril vo mne veľké – široké srdce, naučil by na milovať iných Kristovou láskou. – Láskou, ktorá sa neunaví, ktorá veľa vydrží, ktorá sa rýchlo nevyčerpá. O takúto lásku nám hodno prosiť, lebo
(3) láska nikdy neprestane. Ona je tým jediným, čo zostane až do konca. Temer každú nedeľu v príhovorných modlitbách myslíme aj na našich v Pánovi zosnulých. Pri spomienke na nich, pri pohľade do neznámej budúcnosti – tvárou v tvár smrti, sa pýtame: Aký je posledný cieľ ľudského života? Čo bude tou poslednou hodnotou, ktorá nepodľahne premenám, ani smrti, ale ktorá prejde bez zmeny z časnosti do večnosti? – Nebude to naše telo, nebude to ani náš rozum, myslenie a sily, i keď pomocou nášho tela, našich síl, nášho rozumu - myslenia, dokážeme tu, na zemi, veľké veci. Nebude to dokonca ani náš duchovný život s jeho prejavmi, ktoré si ceníme. Po všetkom časnom a pominuteľnom príde nový vek – vek Kristov. A v ňom zostane len to, čo je večné. Viera sa zmení vo videnie, nádej dôjde naplnenia (porovnaj: R 8,24), len láska zostane. Láska pretrvá. Kto na nej založil svoj život, nebude zahanbený v časnosti a prejde zo smrti do života (1J 3,14). Preto hodno o lásku usilovať, hodno o ňu prosiť. Urobme tak i teraz slovami G. Tersteegena: „Chcem Teba mať, bo tak to cítim, že kde Ty nie si, šťastia niet; veď márnosťou sa nenasýtim, ni sľubmi, čo mi dáva svet. Len v Tebe srdce odpočinie, k Tebe sa túli, v náruč vinie.“ (ES 245,4).
Amen.
Literatúra: Wilhelm Busch: 365 x ON (vydavateľ neuvedený; rok vydania 1990);
Kol. autorov: Na každý den 1970 – výklad /3.9./ (vyd. Kalich, Praha 1969);
Ľudovít Fazekaš: Prvý list Korinťanom (vyd. PF UMB v B. Bystrici 1997).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
