Evanjelium podľa Lukáša 8, 4 - 18
Milí bratia a milé sestry!
V roku 70 po Kristovi obliehalo Jeruzalem rímske vojsko. Velil mu Titus, neskorší rímsky cisár. V Jeruzaleme zavládol hlad a mor. Hovorí sa, že rabín Jochanan ben Zakkaj, jeden zo židovských vodcov, prešiel obrannými líniami a podarilo sa mu dostať až k stanu veliteľa rímskeho vojska. Kľakol si pred Titom a prosil ho: „Pane, ušetri toto mesto, je tu mnoho žien a nevinných detí.“ Titus mu odvetil: „Klameš, ty starý rabín!“ „V čom som klamal?“, spýtal sa udivene starý muž. „Klamal si už v prvom slove, ktoré si povedal. Nazval si ma „pánom“. Ak som pánom, prečo potom neotvoríte mestské brány a neprivítate ma slávobránami a kvetmi? Keď som pán, prečo ma neposlúchate?“
Hoci Titus bol tvrdý vojak a pohan, učí nás čosi, čo patrí k základom kresťanstva. Totiž prijímanie Pánovho slova. Nielen pohan Titus, ale aj náš Boh a Pán Ježiš Kristus sa pýta: Keď som Pánom, prečo ma neposlúchate? Koľko ráz povieme v modlitbe: „Pane“ alebo „Otče“, ale neraz Božie prikázania nezachovávame. Pán Ježiš hovorí: „Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázanie“ (J 14,15); „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje (J 14,21). U Matúša (7,21) čítame Ježišove slová: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane!, vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho Otca nebeského.“ A u Lukáša (6,46): „Čo ma oslovujete: Pane, Pane! a nečiníte, čo hovorím?“
To, o čo ide, vyjadril Jakub v 1. kapitole svojho listu (v. 27): „Buďte však činiteľmi slova a nielen poslucháčmi.“ Ďalej pokračuje, že blahoslavený bude nie ten, kto zostane zábudlivým poslucháčom Božieho slova, ale ten, koho počuté Slovo vedie k činom (por. Jk 1,25).
Zle by sme veci rozumeli, keby sme vyvodili dôsledok, že na počúvaní nezáleží. Záleží, veď ak nebudem počúvať Božie slovo, ako rozlíšim, čo je Božie a čo ľudské? Ak nebudeme počúvať Božie slovo, smieme si byť istí, že mnoho iného sa usiluje preniknúť do našich uší. Obrazne povedané, sme vo vojne. Zlý – nepriateľ Boží o nás bojuje. Pri tom, kto nepočúva Božie slovo, sú satanove šance výrazne väčšie. Preto sa Pán Boh pýta, kde sú počúvajúce uši v našich cirkevných zboroch? (L 8,8b; Zjav 3,22) Boh túži po počúvajúcich ušiach a prijímajúcich srdciach. Veď z Božieho slova sa rodí viera, nový život (R 10,17).
Nejde teda o podceňovanie počúvania, ale o správne počúvanie. Keď Pán Ježiš vyrozprával podobenstvo o rozsievačovi, zvolal: „Kto má uši na počúvanie, nech počuje! (L 8,8b) Toto volanie má prinajmenšom dva dôvody. (I) Ježiš volá, aby Ho počuli i tí najvzdialenejší – aby nik nemohol povedať: Ja som nepočul, nevedel, čo odo mňa Pán Boh čaká, ani o tom, čo mi zo svojej lásky dáva. (II) Ježiš volá tiež preto, lebo sa neobracia iba k zhromaždenému zástupu, ale k jednotlivému človeku: ku mne – k tebe. (Každý) „kto má uši na počúvanie, nech počuje!“ Čiže: Kto počuješ, premýšľaj – rozhodni sa! – Pre spásu a vieru, ku ktorým nás Božie slovo nás volá (por. L 8,12c). Preto Pán Ježiš hovorí: „Hľaďte tedy (t.j. dávajte si pozor), ako počúvate“ (L 8,18).
Môžeme počúvať, a predsa to k ničomu nie je, pokiaľ Božie slovo poslušnou vierou neprijímame. Pokiaľ Bohu hovoríme „Pane“ alebo „Otče“, a robíme si po svojom. Iste, Izaiášovo proroctvo, že Božie slovo sa nevráti prázdne (Iz 55,10-11), platí – ale preto, že niektorí ľudia otvoria Božiemu slovu srdce.
Ježišovo podobenstvo o rozsievačovi a štvorakej pôde nezastiera, že Božie slovo je napádané – atakované, útokmi diabla. Nejde mu o nič menšie, ako o to, aby sme stratili vieru a tým i spasenie, ktoré Božie slovo prináša – zvestuje (por. L 8,12). Podobenstvo otvorene priznáva, že sejba Božieho slova je veľmi stratová, že Ježiš a Jeho cirkvou zvestované slovo neslávi iba úspechy. Mnohí Božie slovo odmietajú. I my sami s tým máme nejednu vlastnú skúsenosť. Predsa je však Božie slovo rozosievané ako semeno, ktoré má v ľudskom srdci vzklíčiť a priniesť úrodu. V tom, že sa i v našom cirkevnom zbore káže Božie slovo – či už v kostole, ale i v rodinách, pokračuje práca Rozsievača.
Pán Ježiš nám odhaľuje rôzne ohrozenia viery. – Vyzýva nás k bdelosti. Premýšľajme, čo ohrozuje moju – tvoju vieru, čo ohrozuje našu poslušnosť Božiemu slovu? Najmä však vnímajme - a ďakujeme za to – že keď ako kazateľ, ako rodičia, starí či krstní rodičia, ako Božie deti smieme šíriť Pánovo slovo, je to výsada a veľký dar. Pánovo slovo je totiž slovom o spáse (L 8,12c). Nie každý prijme evanjelium, ono nemá vo svete 100%-ný úspech. Ide však o to, aby sme Božie slovo šírili i zachovávali vytrvalo a aby ono pri nás prinášalo ovocie Ducha (G 5,22-23a) nie len v čase počiatočného nadšenia, ale naďalej. V 15. verši počujeme, že tí, u ktorých semä našlo dobrú pôdu sú stáli a prinášajú úžitok.
I keď - zdá sa - mnohé svedčí proti úspechu Božieho slova, predsa šíriť Ho je práca, ktorá má nádej. Hoci mnoho rozosiatych zrniečok vyjde nazmar, vždy sú tu aj tie, ktoré prinesú mnohonásobný úžitok. – Úrodu väčšiu ako je naše očakávanie. To je mocným povzbudením pre všetkých, ktorí sú skľúčení, deprimovaní nezdarom, ktorí majú dojem, že ich rozosievanie slova je zbytočné. Tým sa prihovára Rozsievač slovami apoštola Pavla (1K 15,58): „A tak, bratia moji milovaní, buďte pevní, neklátiví, rozhojňujte sa stále v diele Pánovom, vediac, že vaša námaha nie je márna v Pánovi.“
Ide o správne počúvanie. Dávajte si pozor, ako počúvate. (L 8,18) Jediné správne počúvanie Božieho slova je to, keď ho zachovávame v srdci a prinášame úrodu. Keď si nenecháme zobrať, čo sme ako Božie slovo počuli – to je jediné počúvanie, ktoré má zmysel. Potom zasiate slovo môže vzklíčiť, priniesť plody. Nevidno to ihneď; avšak „nieto skrytého, čo by a nevyzvedelo a nevyšlo najavo“ (L 8,17b). Ani to, ako dopadlo Božie slovo u nás – v našom žití. Preto je – má zostať naším cieľom správne počúvanie – teda aby sme žili z Božieho slova a podľa neho a bolo to na nás vidieť ako vidno svetlo sviece. – Nestaviame ju pod posteľ, ale na svietnik, „aby videli svetlo tí, čo vchádzajú“. Kto správne počúva – kto má Božie slovo v srdci a ono v ňom rastie, ten dostáva stále viac Božej múdrosti a požehnania. Kto zostáva iba povrchným poslucháčom, toho viera bude postupne chladnúť a Božie požehnanie stratí. „Lebo tomu, kto má, bude dané, tomu však, kto nemá, bude odňaté aj to, o čom si myslí, že má“ (L 8,18).
To, že sme i dnes počuli Božie slovo, je dar. – Dar, z ktorého môže byť v našom žití veľká úroda na Božia slávu, alebo veľké nič na našu škodu. Hľaďme teda, ako počúvame, aby nám raz Ježiš nepovedal: „Čo ma oslovujete: Pane, Pane! a nečiníte, čo hovorím?“ Veď láska ku Kristovi sa prejavuje zachovávaním toho, čo nám Pán Ježiš hovorí (J 14,21)
Amen.
Pramene: Richard Wurmbrandt: Kristus na židovské cestě (vyd. Stefanos, Jindř. Hradec 2000);
Bengt Pleijel: Prežiť v Laodikei ( Polárka, Vavrišovo 2003);
Kážeme Krista – Díl první: Evangelia /Sexagesimae/ (vyd. Synodní rada ČCE, Praha 1994);
Luděk Rejchrt, Kázeň /povedaná 23.2.2003 v cirkevnom zbore ČCE v Prahe – Braníku/.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
