Nedeľa po Deviatniku, 2. List Korintským 12, 7b - 10
Milí bratia a milé sestry!
Pred 6 rokmi na zimnej olympiáde v americkom Salt Lake City zvíťazil v rýchlokorčuliarskom finále na 1000 metrov Steve Brandbury. Nepatril k najrýchlejším korčuliarom. Dovtedy tento austrálsky športovec nezískal pre svoju krajinu ani jedinú medailu. Aj v spomínanom finále od štartu zaostával. Keď však v poslednom kole štvorica pretekárov pred ním popadala, Austrálčan ako jediný zostal na nohách. Vďaka tomu zvíťazil. Favorit disciplíny - domáci miláčik obecenstva (Anton Ohno) – mu povedal, že získal medailu, ktorá patrí jemu. Steve mu odvetil: „Viem, že som nebol najrýchlejší, ale bol som jediný, kto zostal na nohách.“
Tento netypický olympijský víťaz sa 8 rokov pred svojím triumfom - po zrážke s ďalším pretekárom - ťažko zranil. Korčuľa mu prerezala stehenný sval. Akútne ošetrenie enormne krvácajúcej veľkej rany si vyžiadalo 111 chirurgických stehov. Steve na rýchlokorčuľovanie nezanevrel, ani keď si o 6 rokov neskôr poranil chrbticu. Potom sa stal olympijským víťazom. Zvíťazil, lebo sa nedal odradiť neúspechmi, nepodľahol beznádeji a vo finále bol jediný, kto zostal na nohách.
Tento skutočný príbeh nechce byť pre nás „pikoškou“ – zaujímavosťou nedeľného dopoludnia, ale povzbudením. – Povzbudením nevzdávať sa, nedať sa odradiť neúspechmi, vlastnými slabosťami, sťaženými podmienkami, nepodľahnúť beznádeji. Možno nie sme prvotriedni kresťania. Možno sa iní vedia modliť vrúcnejšie, horlivejšie a častejšie. Možno sú ich znalosti Písma svätého oveľa väčšie a majú viac duchovných darov. Možno často poznávame trpkosť vlastných zlyhaní a prehier v pokušení. Ide však o to, nevzdať sa. Prečo? – Lebo Ježiš Kristus sa nás nevzdáva! To, že sme uverili, nie je náhoda. Preto navzdory všetkým prehrám, sklamaniam zo seba aj iných, nebuďme my, evanjelici, ufňukanou cirkvou. – Ľuďmi, ktorí len bedákajú, ťažkajú si, ale buďme tými, ktorí zostanú na nohách – ktorí vedia a veria: Božia moc sa dokonáva v našej slabosti. Ona vynikne o to viac, čím väčšmi žijeme nie z vlastných síl a svojej zbožnosti, ale v odkázanosti na Pána Boha.
V Božích očiach sme vzácni. – Každý jeden z nás. Tá dobrá zvesť, ktorú si chceme dnes zobrať pre seba a v novom týždni sa s ňou aj s inými deliť, znie: Najväčšiu silu dostávame od Pána Ježiša Krista, keď sme s vlastnými silami na konci. Kresťanský život nie je žitie z vlastnej snahy, ale z Kristovej moci. Kresťansky žijeme, keď Kristus – moc Jeho slova, Jeho lásky, prebýva v nás. Ján Krstiteľ o tom hovoril: „On (Kristus) musí rásť, - a ja sa umenšovať“ (J 3,30). Na pozadí našej slabosti a nehodnosti vynikne moc Pána Ježiša Krista. Evanjelista Lukáš zaznamenal chválospev Márie, Ježišovej matky, v ktorom vyspievala: Mocný (Boh) „rozprášil tých, čo sa povyšovali zmýšľaním srdca, mocných zhodil z trónov a povýšil ponížených. Lačných nasýtil dobrými vecami a bohatých prepustil naprázdno“ (L 1,51-53).
My, ľudia, radi staviame na svojom konaní, skutkoch, na svojej slušnosti. Nič proti nim. Nič proti slušnosti a aktivite. Sú žiaduce, správne, vítané – pokiaľ sa nám nestanú podnetom k samochvále, možno neokatej, neokázalej, predsa však prebývajúcej v srdci. Tu nám má veľa čo povedať apoštol Pavel. Niet v dejinách väčšieho kresťanského teológa, ako on. Nijaký misionár sa nedokázal tak priblížiť ľuďom a dosiahnuť toľké úspechy pri zvestovaní evanjelia, ako Pavel. Napriek tomu nikto nekázal tak presvedčivo o tom, že rozhodujúca je nie naša sila, ale Božia milosť, ako práve tento apoštol. Pavel so svojimi kázňami, listami i celým žitím svedčil, že ukrižovaný Ježiš Kristus je Bohom poslaný záchranca, že v Ňom k nám prichádza Božia moc. Ježiša ľudia vnímali zväčša ako slabého. Pozastavovali sa nad Jeho potupnou smrťou. Nedávalo logiku, aby mal čosi spoločného s Bohom – aby bolo možné Boha pribiť na kríž. Pavel navzdory tomu ukrižovaného Ježiša Krista káže ako zdroj sily, záchrany, pomoci pre náš život.
V súčasnosti sú na trhu práce žiadaní najmä - či skoro výlučne - talentovaní a dynamickí ľudia. Zdá sa samozrejmé, že len oni – iba tí, ktorí sú silní a prekypujúci zdravím, môžu dosiahnuť v práci najviac. Sám apoštol Pavel pociťoval ako prekážku v práci pre Božie kráľovstvo svoju chorobu. Modlil sa preto trikrát k Bohu, aby ho od tohto utrpenia oslobodil. – A Božia odpoveď?: „Dosť máš na mojej milosti, lebo moja moc sa v slabosti dokonáva“ (2K 12,9). Táto odpoveď je pre nás ťažko prijateľná. Veď nám sa vidí, že niekto, koho nesužuje choroba môže slúžiť Bohu i ľuďom lepšie a spraviť viac, ako telesne nezdravý človek. No Pán Boh potrebuje a volá do svojej služby nielen talentovaných, dynamických, silných a zdravých, ale všetkých ľudí. – Aj nás – s našimi slabosťami, obmedzeniami, s našou ohraničenosťou, pádmi i prehrami. Z evanjelia sme počuli o vyslaní apoštolov (Mk 6,7-13). Boli to ľudia nijako nie výnimoční: rybári (prenesené do našich pomerov – obyčajní robotníci či drobní živnostníci). – Skupinka ľudí, o ktorej by nikomu ani len na um neprišlo, že Boh cez ňu rozšíril svoje evanjelium do celého sveta.
Náš Pán chce však práci pre Božie kráľovstvo používať ľudí, ktorí sú si vedomí svojich slabostí a hriešnosti. Ľudí, ktorí vedia a veria: Pane, máme dosť na Tvojej milosti, lebo Tvoja moc sa dokonáva v našej slabosti. Sme celkom závislí na Tvojej milosti a moci. Božia milosť je totiž najväčším darom v živote človeka. Ešte väčším darom, ako je prevzácne dary rodiny či telesného zdravia. S Božou mocou, s blahodarným pôsobením Božej milosti môžeme mať skúsenosť aj v čase, keď sa nám zdravia nedostáva. Práve vtedy pôsobí Božia moc a milosť zvlášť silne. A pri trpiacich a slabých sa môžeme cvičiť vo svojej láske. Ľudia chorí, osamelí, postihnutí všelijakým utrpením sú výzvou pre našu lásku. Ona sa má pri nich dokázať. Či Boh uzdraví, alebo - ako apoštola Pavla - neuzdraví, je Jeho rozhodnutím. Prísľub Božej milosti je však istý. Ona je najväčším darom v našom žití. Prijímajme Kristovu milosť, denne sa otvárajme Jeho moci, žime z nej. Tak dokážeme „zostať na nohách“ a v cieli predbehnúť tých, ktorí žijú z vlastných síl. Tak môžeme žiť s odvahou viery a raz v pokoji aj zomrieť, lebo i tam – v slabosti nášho zomierania - sa dokáže Božia moc; moc ukrižovaného a vzkrieseného - živého Pána Ježiša Krista. Jemu patrí chvála!
Amen.
Pramene: Denník mladých č. 1/2006, str.39; (vyd. Nová nádej Slovensko, Bratislava 2006); Johannes Behn – Andacht /21.7./ in: Feste-Burg-Kalender 2006 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2005); Eckhard Kläs – Andacht /5.7./ in: Feste-Burg-Kalender 2002 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2001); Ulrich Rüß – Andacht /16.7./ in: Feste-Burg-Kalender 2004 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2004); Kol. autorov: Průvodce životem – Pavlovy listy: Do Říma a Korintu (vyd. IBS & Luxpress Praha 1995).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
