Evanjelium Marka 1, 15b
Pokánie čiňte a verte v evanjelium! (Evanjelium Marka 1, 15b)
Milí bratia a milé sestry!
Zajtra je tzv. popolcová streda, začiatok pôstu. Pôstne obdobie bolo už v skorých dejinách kresťanstva zavedené ako prípravná doba na veľkonočné slávnosti. Veľká noc – slávnosť vzkriesenia Krista – znamenala pre kresťanov ranej cirkvi nesmierne veľa. Nechceli ju svätiť formálne. Kládli dôraz na vnútornú prípravu – aby sa neminuli so zvesťou o Ježišovom utrpení a zmŕtvychvstaní. Táto príprava mala svoje formy. Človek sa napríklad uspokojil iba s jedným jedlom denne. K tomu pristupovala zdržanlivosť od mäsa, vína a mliečnych produktov. Nešlo pri tom iba o postenie sa liečebnej povahy, ktorého očistný charakter pre ľudské telo nepopierajú ani dnešní odborníci na výživu. Impulzom k zachovávaniu pôstu sa pre dávnych kresťanov stalo viacero biblických postáv: postil sa Mojžiš (2M 34,28), Eliáš (1Kr 19,8), aj Ježiš (L 4,1-2).
V postení sa videli raní kresťania možnosť posilnenia modlitby. Verili, že modlitba toho, kto sa postí, je ako mladý orol vznášajúci sa povetrím, zatiaľ čo modlitba nestriedmeho je obťažkaná prílišnou presýtenosťou a klesá dolu“ (Nilus). Pôst sa chápal aj ako príprava na prijatie krstu či Večere Pánovej. Čosi z toho zostalo podnes aj v našej ev. cirkvi, keď, prinajmenšom pre mnohých zo strednej a staršej generácie, je príprava k Večeri Pánovej spojená i s odrieknutím si pokrmu. Pôst bol vnímaný tiež ako účinná zbraň na premáhanie zla, no mal aj sociálny rozmer. Človek, ktorý usporil na výdavkoch za stravu, mohol aktívnejšie pomáhať núdznym.
Formy prípravy na Veľkú noc prechádzali v histórii zmenami, no ono vedomie: chceme sa pripraviť, aby nám zvesť o Ježišovej obeti a Jeho slávnom vzkriesení nezovšednela – by malo zostať dôležitým aj pre nás.
Naša príprava na Veľkú noc by mala obsahovať spoločné vyznanie, že sme hriešnici – k čomu sme pozvaní v spovedi a Večeri Pánovej. Pôst sa nám má stať novou príležitosťou ako sa viac otvárať Božiemu slovu, ako sa cvičiť v sebadisciplíne, ako prosiť o pravého ducha pokánia. Veď nám kresťanom nič neprospieva väčšmi ako pravé pokánie a nič nám nepristane viac ako pokora. Keby v živote nebolo vecí, ktoré nás pokorujú, skončili by sme v pýche. A pýcha je to najhoršie, čo môže človeka stretnúť – kresťana zvlášť.
Našim spoluveriacim katolíkom je to, čo nás pokoruje, pripomínané veľmi názorne: Na popolcovú stredu im ich duchovný urobí na čelo tzv. popolec – znak kríža popolom zmiešaným s vodou. Cituje pritom biblický text z príbehu o vyhnaní z raja: Pamätaj človeče, „si prach a do prachu sa vrátiš“ (1M 3,19b) alebo Ježišovu výzvu: „Pokánie čiňte a verte v evanjelium! (Mk 1,15b). Každý dostáva znamenie popolca zvlášť. Tým sa zdôrazňuje: pokánie, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, otvorenie sa Božiemu pôsobeniu, je nezastupiteľné. To nemôže nikto vykonať namiesto iného (por. ES 645,1). Onen znak popolca je znamením, že človek osobne prijíma úlohu pokánia, nového otvárania sa Bohu.
Označenie popolcom v našej cirkvi nepraktizujeme, no vedomie, že žiť v pokání, a obracať sa k Bohu celým srdcom, nanovo sa otvárať Božiemu pôsobeniu, je úloha, ktorú mám osobne prijať, je čosi, v čom ma nikto nezastúpi – nemá vymiznúť ani u nás.
V pôste je na oltári rúcho fialovej farby. Jej najsýtejšie odtiene sú temer čierne a tak fialová vyjadruje túžbu po svetle a novom živote. Pripomína farbu popola, čím odkazuje na potrebu vážneho zamýšľania sa nad tým, ako žijeme, na dôležitosť pokánia. „Pokánie znamená pokornú zmenu zmýšľania, postojov, nášho hodnotového rebríčka a trvalú pohotovosť k takejto premene, kedykoľvek pod vplyvom Božieho slova rozpoznáme, že sa nám cesta k Pánovi stráca alebo že sme z nej zišli“ (cit. podľa časop. Česká metanoia 1/1993). Pokánie je prosbou k Bohu, aby nás viac a viac vnútorne pretváral, formoval v nás takého človeka, ktorý zodpovedá Jeho plánom.
Sme prach a popol. Bilblia hovorí, že „Hospodin Boh stvárnil človeka, prach zo zeme“ (1M 2,7 – slov. ekumen. preklad). Pojem prach, nie je „materiál“ z ktorého sme boli utvorení, ale výraz, ktorým Biblia charakterizuje našu pominuteľnosť a ukazuje, že sme úplne odkázaní na Božiu milosť.
Je to pokorujúca zvesť. – No ako už bolo povedané, buďme vďační, za to, čo nás pokoruje, čo nám pomáha nezabúdať na potrebu pokánia.
Pôst, na začiatku ktorého stojíme, nám pripomína našu duchovnú slabosť, našu hriešnosť. Keby sme mali pred očami iba to, museli by sme si zúfať. Pôstne obdobie nám však tiež zvestuje, že pre nás – ktorí sme len prachom zo zeme, je nádej. Pán Boh sa k nám v Ježišovi Kristovi sklonil. Za nás zomrel na kríži Jeho Syn. – Z lásky k nám. Práve pre obeť Ježišovho nevinného života môžeme predstupovať pred Boha – hoci sme len prach a popol. V pokání smieme prijímať Božie odpustenie, Božiu lásku i silu úmyselne sa viac nevracať k starým hriechom.
Prajme si teda a modlime sa o to, aby nám zvesť o Ježišovej nevinnej smrti pre našu spásu a o tom, že Kristus nezostal v hrobe, nezovšednela, ale prežili sme ju opäť hlbšie. Želajme si a prosme Pána Boha, aby sme si i v najbližších týždňoch pôstneho a veľkonočného obdobia uvedomovali nezastupiteľnosť osobného pokánia. Kiež sa ono prejaví v našej rastúcej vďačnosti a láske k Bohu i láskavosti k ľuďom.
Amen.
Literatúra: Adolf Adam: Liturgický rok (vyd. Vyšehrad, Praha 1998);
O popelci, půstu, pokání, pýše a pokoře (článok in: ET - KJ č. 15/2003);
Miloslav Máša: Homilie „B“ (vyd. Síť, Praha 1996);
Miloš Bič: Svíce nohám mým (vyd. ECM, Praha 1992).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
