1. pôstna nedeľa, 1. List Korintským 4, 1 - 2
„Tak zmýšľaj o nás každý ako o služobníkoch Kristových a o šafároch tajomstiev Božích. Od šafárov sa vyžaduje, aby každý bol verný.“ (1. List Korintským 4, 1 - 2)
Milí bratia a milé sestry!
V krajine, kde žijeme, nefunguje bezpočet vecí. A keďže je toho toľko, akosi sme si na to už aj zvykli. Už sme si zvykli na korupciu politikov, na to, že šport ani podnikanie nemusia byť vždy férovou súťažou i na to, že peniaze sú až na prvom mieste.
To, čo sa deje okolo nás, má však svoj dopad aj na cirkev. A tak jedným z najväčších nebezpečenstiev pre cirkev je onen nezdravý návyk na to, že veci nie sú v poriadku. Zvykáme, či zvykli sme si, že láska k Pánovi u mnohých ochladla, že záujem o Božie veci nahrádzajú často iné záujmy.
No Pán Boh do nás vložil svoju dôveru, zveril nám svoje tajomstvá, dal nám slobodu! Doba protireformácie – rekatolizácie i časy náboženstvu neprajného socializmu sú preč. Niet sa viac na čo „seriózne“ vyhovárať. Ak nás v cirkvi „tlačí topánka“, dnes si môžeme za to predovšetkým sami.
Vstupujeme do pôstnej doby. Do času, v ktorom si pripomíname ako Pán Ježiš Kristus naplnil Boží plán spásy. Nezabudnime, že Pán Boh má aj s nami svoje plány! I dnes nám ukazuje, čo od nás čaká: „Tak zmýšľaj o nás každý ako o služobníkoch Kristových a o šafároch tajomstiev Božích. Od šafárov sa vyžaduje, aby každý bol verný.“ Azda zrozumiteľnejšie to môžeme povedať: Každý nech nás hodnotí ako Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. Od správcov sa požaduje iba to, aby sa mohli preukázať, že sú verní.
Tieto slová býva zvykom vzťahovať len na farárov, na kazateľov. My však nie sme rímski katolíci, ale evanjelici – vyznávame všeobecné kňazstvo a to znamená, že všetci – nie iba farári – sme Boží služobníci. U rímskych katolíkov je kňaz človekom oddeleným pre určitú službu. Žije iný život ako ostatní ľudia. Má – podľa katolíckeho ponímania – inú – sviatostnú duchovnú kvalitu. On je šafárom tajomstiev Božích, ich nosičom, dodávateľom. Avšak vrátili by sme sa kdesi do predreformačnej doby, keby sme takto zmýšľali. Evanjelické učenie kladie dôraz na to, že všetci sme bratia a sestry, všetci aj správcami Božích tajomstiev a teda všetci i spoluzodpovední za cirkev. To len katolícky kňaz mohol slúžiť omšu sám – na privátnej, súkromnej bohoslužbe. Naproti tomu viera podľa evanjelia je síce osobná, ale nie súkromná. Viera podľa evanjelia – evanjelická viera spoznáva, že to navýznamnejšie – najdôležitejšie vzniká v spoločenstve. Napríklad: nemôžete pochváliť sám seba. Vlastne ide to, ale nie je to ono. Pretože samochvála smrdí. Keď ktosi povie: ty si dobrý presbyter, dobrý kostolník, dobrý člen cirkvi alebo ev. mládeže, je to iné ako keby sme si sami vraveli: Ja som skvelý farár, dozorca, presbyter, spevokolista, kantor či ktovie čo ešte. To navýznamnejšie vzniká v spoločenstve. Nemôžem sa sám pohladiť, zahriať, ani zdvihnúť po poriadnom – ťažkom páde. Ak aj, nie je to ono. Sú teda veci, na ktoré musia byť dvaja alebo traja. Aj Pán Ježiš hovorí: „Kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi“ (Mt 18,20). Tak je to aj so správcovstvom Božích tajomstiev.
Keby sme zajtra prišli do práce alebo do školy a predstavili sa: Ja som správca Božích tajomstiev, naše okolie by si pomyslelo, že prinajmenšom máme za sebou ťažší víkend. Biblia nevraví: Ja som šafár Božích tajomstiev, ale my – spolu ich máme strážiť, spravovať. To množné číslo je veľmi podstatnou črtou evanjelickej viery. Evanjelik, ak si namiesto evanjeliovej viery nezvykol na akúsi predreformačnú zaužívanú poveru, nie je sólista, nechce veriť osamelý, ani žiť sám pre seba. Nepovie: cirkev – to je starosť (pod)dozorcu, farára, kostolníčky, kantorky, presbyterov. Namietnete, či sa to dnes nezriedka nestáva? Potom sme evanjeliovú vieru zamenili za akúsi poveru. Evanjelik totiž nechce veriť osamelý ani žiť sám pre seba – i keď by to prinášalo problémy. Chce aj problémy prijať ako výzvy a príležitosti k zmene k lepšiemu, nie iba ako ohrozenie. Vie totiž, že spravuje tajomstvá Božie, ohromný tajomný poklad – mnohým nepochopiteľný. No my vieme, že z tohto pokladu môžeme rozdávať, že čisté evanjelium, ako nám ho odovzdali otcovia, môžeme a máme prinášať iným. Práve to je úloha, ktorú plniť nám prikázal Pán cirkvi i Pán našich životov.
Od šafárov sa vyžaduje, aby každý bol verný. Od služobníka sa očakáva, že bude vykonávať príkazy svojho pána. V gréčtine – reči, ktorou bola napísaná Nová zmluva, sa týmto služobníkom pôvodne mienil námorník, ktorý konal na lodi alebo člne prácu veslára. Bol pod kapitánovým velením. Plnil jeho príkazy. Veslár sa môže aj „frajersky“ rozmachovať, hlavné je však, aby vesloval – nie na efekt, ale poctivo, verne. Ak sme ochotní stať sa takýmito veslármi, potom popláva loďka evanjelickej cirkvi dopredu.
Máme byť verní. Nie iba individuálne, ale ako zbor, ako bratislavská ev. cirkev. Sme postavení pred otázku: Nesnažil som sa utvárať svoj život tak, aby som sa na nikoho príliš neviazal, aby som nikoho priveľmi nepotreboval? Nebol som – nebol si kresťan sólista? Nechodil som ako sólista aj do kostola?
Alebo rozumieme, čo chce povedať Písmo, keď v ňom čítame: Nedívajte sa teda na nás inak ako na Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. Ak chápeme – potom sa aj tu budeme schádzať nie len ako pán Emil, Vladimír, Ivan, či pani Katarína, Alžbeta, Ľubica – (doplňme si tam svoje vlastné meno)..., ale ako Boží služobníci. Ako sluhovia Boží, ktorí tým, ako zmýšľajú, hovoria i robia zreteľne vyjadrujú, komu slúžia. – Pánu Bohu, aby tajomstvá Jeho spásy, milosti a odpustenia poznali ešte mnohí ďalší.
Čo sa viery a Božích vecí týka, začať pri sebe je nutné, ale rovnako tak nezostať iba pri sebe, mať na zreteli druhých. To je evanjelická viera. Viera osobná, no nie súkromná. Viera, ktorá vpúšťa iných do nášho života: skrze modlitbu aj praktickú pomoc.
Neraz sa pýtame, čo robiť, aby to v našej cirkvi bolo lepšie, živšie, úprimnejšie. Pravdou zostáva, že Pán Boh nám každý deň dáva do cesty príležitosti, ktoré sú nám výzvou, aby sme konali, čo On od nás žiada: byť Božími služobníkmi a správcami Božích tajomstiev. Nie hocijakými, ale vernými!
Nemôžeme byť vari všetci vzdelaní, zruční, na prvý pohľad sympatickí, no všetci môžeme byť verní tam, kde nás Pán Boh postavil: v rodine, v zamestnaní, v škole, v meste, v cirkevnom zbore. Keď dnes vstupujeme do pôstnej doby a budeme si pripomínať, ako Pán Ježiš Kristus naplnil Boží plán spásy, ako On naplnil slová Písme: „Rád plním Tvoju vôľu, Bože môj“ (Ž 40,9a), nech je to pre nás povzbudením. Povzbudením verne spravovať Božie veci, tak, ako Ježiš Kristus verne splnil, k čomu Ho nebeský Otec povolal. Nezmierujme sa s tým, že mnohé nefunguje tak ako by malo. Keby sa Kristus zmieril s tým, že sme hriešnikmi, keby nevykonal Božie dielo záchrany, podnes by sme boli odsúdení na večné zahynutie. Preto aj my buďme vernými šafármi Božích tajomstiev, hoci nejednému z nás možno nebude dopriate vidieť ovocie tejto vernosti. Niekedy nás Pán Boh nevolá zbierať plody, ale siať a možno dokonca ešte najprv „klčovať pôdu, pripravovať terén“. Ak aj v tomto budeme verní, odmena od Ježiša Krista – Pána cirkvi nás neminie.
Amen.
Modlime sa slovami nábožnej piesne (H. A. Waltera; prel. K. Synovec):
Chcem verný byť keď Boh mi dôveruje, Chcem krivdy niesť, tak ako Pán mi radí,
chcem vďačný byť, keď za mňa Pán môj mrel. Chcem slúžiť rád, keď On mi príkaz dal.
Chcem jarmo niesť, keď On tak rozkazuje, Chcem milovať, aj keď ma priateľ zradí,
Chcem cestou ísť, po ktorej Pán môj šiel. Chcem kríž svoj niesť, keď niesol ho môj Kráľ.
Nech tvrdá je a ťažká moja cesta,
chcem bojovať svoj dobrý viery boj.
Chcem vojsť, kde Pán nám pripravuje miesta,
kde dá mi sám po bojoch pokoj svoj. Amen.
Literatúra:
Sváťa Karásek: Boží trouba (vyd. Kalich/Torst, Praha 2000);
Richard Wurmbrandt: Vítězná víra (vyd. Stefanos, Jindřichův Hradec, 1998).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
