3. pôstna nedeľa, 1. Mojžišova 19,15-26
Milí bratia a milé sestry!
Do pôstneho obdobia patrí šesť nedieľ a každá z nich má svoju tému, svoje meno. Dnešná 3. pôstna nedeľa sa volá Oculi – Oči. Názov dostala podľa Žalmu 25., v 15. verši ktorého čítame: „Moje oči sú upreté vždy na Hospodina, lebo On vyprostí mi nohy z osídla.“
3. pôstna nedeľa nám teda pripomína, že máme sa vierou dívať na Hospodina – nášho Záchrancu. Alebo, ako nás nabáda List Židom: Hľadieť „na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery“ (Žid 12,2a). Nie je to ľahké, lebo náš pohľad má tendenciu ubiehať kamsi inam. Na staré krivdy, na údajne staré „zlaté“ časy, na falošné istoty, či na nesprávne internetové stránky... . Sme v pokušení obhliadať sa späť – odvracať svoj pohľad od Ježiša Krista, od Hospodina, ktorý nás zachraňuje. Ostatne: nie je to nič nové. Sama Biblia uvádza niekoľko príkladov:
Prorok Eliáš prežíval obdobie, keď Pánu Bohu vravel (1Kráľ 19,4): -Dosť už, teraz, Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší ako moji otcovia.- Eliáš – ako nejaký frustrovaný farár či presbyter – chce mať už od všetkého pokoj. Aj od služby, do ktorej ho zavolal sám Boh. Jeho oči nehľadia k Hospodinovi s dôverou. Vidia iba pohanskú kráľovnú Ízebel. Vidia len strach z tejto nespravodlivej, no moc majúcej ženy, ktorá ho chce pripraviť o život. Prežívať krízu, upadnúť do kríz – je ľudské. Ide však o to, na koho sa v nich spoliehame. Na seba, alebo na Hospodina – na Pána Ježiša Krista.
Alebo ľudia, o ktorých sme počuli z oltárneho evanjelia. Hovoria: -Budeme Ťa nasledovať, Pane Ježiši, ale... Nasledovanie s výhradou – to Ježiš neprijíma. Ani vtedy, keď ide o rodinu, o našich najbližších. O rozlúčenie sa s domácimi, či o pohreb otca. Ježiš nie je nepriateľský voči rodine. Avšak nechce, aby tých, ktorí sa rozhodli Ho nasledovať, doviedli nároky rodiny k tomu, že Ježiša opustia. Rodina môže byť veľkým Božím darom – miestom, kde vládne Pán Boh, kde sa Mu v dôvere podriaďujeme – a modlime sa o to a robme všetko pre to, aby to tak bolo aj v našich rodinách. Avšak rodina môže byť aj zviditeľnením nášho sebectva. Mnohé nároky rodiny, ktoré sa nám vidia byť zásadné a dôležité, sú v pohľade Božieho Syna nepodstatné. Ježiš od nás nečaká nasledovanie s výhradami. Naopak, stavia nás pred svoje: buď – alebo. Táto požiadavka je obsiahnutá už v 1. Božom prikázaní /2M 20,3/: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Pretože to je zrada a tá sa trestá).
Pán Ježiš vraví, že kto položí ruku na pluh a obzerá sa, nie je vhodný – spôsobilý pre kráľovstvo Božie. Keď oráč orie, musí sa dívať dopredu, inak by jeho brázda nebola rovná a dostatočne hlboká. Keď sa človek v malovernosti ohliada, niečo ho tiahne dozadu. Lótova žena sa obzrela na Sodomu a doplatila na to. Jej ohliadnutie ukazuje, že bola s týmto nemravným mestom vnútorne zviazaná, ľutovala, že ho musí opustiť. Patrila skôr Sodome, ako Božej záchrane. Čomu patríme my?
Ohliadanie sa je prejavom vnútornej rozpoltenosti. Lótova žena je nám varovne zdvihnutým prstom. Napriek výslovnému Božiemu zákazu sa otočí, aby uvidela priebeh Božieho súdu nad Sodomou a Gomorou. – Aby si ho takpovediac odfotografovala, „urobila z neho video na svoj mobil“. Božie súdy však nie sú na to, aby sme si z nich urobili snímky – zábery. A potom si ich prezerali vo falošnom presvedčení, že sme lepší ako tí, ktorých Boží súd zasiahol. Pán Boh súdi, aby sme si uvedomili, že ak sme boli ušetrení, tak nie preto, že sme vari lepší ako tí, ktorých Božie súdy postihli, ale že nás dobrota Božia vedie k pokániu (R 2,4b).
Príbeh Lótovej ženy, ale aj pôstne obdobie, v ktorom si pripomíname, čo pre našu záchranu urobil Ježiš, sú výzvou: Hľadieť na Hospodina. Neobzerať sa späť – za starým spôsobom života, za tým, čo nás od Pána Boha delí. Najmä: Neodvracať sa od Boha, ktorý nás zachraňuje.
Teológ Gerhard von Rad píše: Tam, kde sa Boh na zemi ujíma bezprostredne činu, tam si človek nemôže dovoliť zaujať postoj diváka. Tvárou v tvár Božiemu súdu jestvuje len dvojaká možnosť: buď prepadnúť súdu alebo uniknúť z neho. Nijaká tretia možnosť neexistuje.
Zrejme tušíme, že to, o čom sme dnes počuli z Písma, nie je historka o akejsi zvedavej pani Lótovej alebo o chlapíkovi menom Lót, ktorý bol nemenej váhavý, polovičatý a anjeli ho museli namáhavo presviedčať, že ide o život. Onen starý príbeh z Biblie nás stavia pred dva spôsoby viery, pred dva životné štýly: Pred cestu smrti, záhuby – alebo pred cestu života. Stavia pred nás: Váhanie, obrátenie sa chrbtom k Božiemu volaniu – Božej záchrane, alebo prijatie Božej výzvy: Neodvracaj sa od Boha, ktorý ťa zachraňuje. – K prijatiu výzvy, aby moje/tvoje oči boli upreté vždy na Hospodina, lebo On nám vyprostí nohy z osídla. Buď uctievame kríž – t. j. Ježiša Krista, ktorý sa za nás obetoval, alebo – obracajúc sa chrbtom k Božiemu volaniu – stuhneme vo svoj vlastný pomník. Písmo nám radí: „Zložme všetko, čo nám je na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko obkľučuje, a buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou. Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery“ (Žid 11,1b-2a). Boh nám daj takýto pohľad, toto jednoznačné smerovanie.
Amen.
Pramene:
Vladislav Žák: Na počátku (vyd. Evangelická církev metodistická v Evangelickém nakladatelství, Praha 1990);
Walter Lüthi: Abraham (vyd. Blahoslav v Evangelickém nakladatelství, Praha 1990);
Nico ter Linden: Povídá se... (vyd. EMAN, Heršpice 1999); tiež s myšlienkami Luďka Rejchrta.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
