4. pôstna nedeľa, Ján 6, 1- 15
Milí bratia a milé sestry!
Blížime sa k veľkonočným sviatkom. Aj prečítaný príbeh z evanjelia nás vovádza do deja, ktorý sa odohráva v blízkosti Veľkej noci (v. 4). Blízkosť Veľkej noci, to v evanjeliu nie je iba časový údaj – znamená aj blízkosť Božieho zachraňujúceho – vysloboditeľského konania. Boží ľud Izrael prežíval Veľkú noc nie ako spomienku na dávno minulé udalosti, ktoré sa týkali len jeho predkov. Prežíval ju ako udalosť, ktorá platí pre každého; ako vďačnosť za to, že Pán Boh sa pri každom z Božieho ľudu dokázal ako Záchranca z otroctva hriechu – ako Pomocník a Spasiteľ.
Príbeh z Jánovho evanjelia, ktorým sa chceme dať dnes osloviť, sa odohráva za vodou Tiberiadského mora – na druhom brehu. Pána Ježiša tam nasleduje veľký zástup ľudí, lebo videli ako uzdravoval chorých; všimli si, že podobne ako Hospodin pri vyvedení z Egypta, si aj On počína ako Pomocník, Záchranca. Voda Tiberiadského jazera, ktoré pre jeho veľkosť menovali aj morom, oddeľuje zástupy od toho, v čom žili dosiaľ. Oddeľuje ich od toho, čo vlastnia, čo im patrí, čo je ich a pripojuje ich k Ježišovi, za ktorým húfne vyšli. Voda jazera tu tvorí predel, hranicu. Kedysi sa Červené more zavrelo nad egyptskými – faraónovými vojskami, ale zároveň odrezalo Izraelcom cestu späť do Egypta. Za morom už boli definitívne odkázaní na toho, za kým vyšli: na Hospodina, ktorý ich prostredníctvom Mojžiša viedol. A to je to základné, čo sa od nás, bratia a sestry žiada: Vyjsť za Tým, ktorý nás chce viesť – za Pánom Ježišom Kristom. Dovoliť, aby nám voda odrezala cestu späť. V našom prípade tým hraničným predelom nie je ani voda Červeného mora, ani voda Tiberiadského jazera, ale voda Krstu svätého. Ak si pokrstený v meno trojjediného Pána Boha, potom Mu patríš a nevracaj sa späť. Ak si pokrstený, potom zostaň na druhom brehu – nového, slobodného, hoci netvrdím, že pohodlného života, a dôveruj, že Pán ťa dobre povedie.
Čítame, že zástup nasledoval Ježiša na druhú stranu mora. A podobne – ako po prekročení vôd Červeného mora, vyvstáva otázka: Ako to je tu, na druhom brehu s chlebom? Bola to kedysi prvá otázka, ktorá ťažko doľahla na Izraelcov, po tom, čo sa ocitli na druhom brehu – zachránení z egyptského otroctva. Veď chlieb, potrava, je jednou zo základných podmienok života. Táto otázka: Ako je to tu, na druhom brehu, s chlebom?, zostáva. A je zaujímavé, že ju kladie sám Ježiš. Čítame: Vystúpil na vrch a tam sa posadil (v. 3). Vyzerá to, ako by sa chystal učiť, kázať. Keď však vidí onen početný zástup, díva sa naň očami milosrdenstva a neprehliada, že títo ľudia, ktorí za Ním vyšli, sa odlúčili od svojho zabezpečenia. Pán Ježiš neprehliada tú celkom obyčajnú ľudskú potrebu jedla. Nestáva sa najprv učiteľom zástupu, ale predovšetkým jeho hostiteľom. A túto starostlivosť pripomína aj svojim učeníkom. Je dobré, bratia a sestry, na to pamätať, lebo príliš často sa nám do srdca vkráda predstava, že za Ježišom máme prichádzať len ako za tým, kto nás o niečom peknom poučí; kto nás naučí, čo máme robiť, ako máme žiť. Vedzme však, že Pán Ježiš nám pre život nedáva len krásnu teóriu; miesto pri Ňom – za vodou, nie je miestom odpútanosti od našich pozemských potrieb a nemá to byť ani miesto núdze. Pán Ježiš sa stará o náš život v jeho celosti – o veci telesné i duchovné. Preto sa pýta učeníka Filipa: Kde (v pôvodine NZ-vy doslova odkiaľ) nakúpime chleba? A Filip odpovedá po svojom: Ani za 200 denárov chleba im nestačí. Všimnime si: Ježiš sa pýta: Odkiaľ?, ale Filip ako by počul: Za čo? Za týmto nedorozumením je skrytý hlbší rozdiel v pohľade na problém nasýtenia – na otázku chleba. Filipov postoj je nám dobre zrozumiteľný. Aj my uvažujeme tak, ako on. Otázka hladu, otázka hmotného zaistenia vôbec, je otázkou ekonomickou, otázkou peňazí. Vidí sa nám to úplne jasné: Ak budeme mať „za čo“, je po probléme; problém bude vyriešený. Určite, je v tom mnoho pravdy, ale až tak jednoduché to zase nie je. Niekde peniaze nepomôžu. Napr. keď nie je za ne čo kúpiť – azda sme ešte nezabudli na časy, keď sme stávali v dlhých radoch na banány, mandarínky ..., keď bolo treba vystihnúť termín, kedy došla do obchodov dodávka iných bicyklov ako tých, so značkou „Ukrajina“, stavebného materiálu a pod. – lebo inak ste to skrátka nezohnali; boli peniaze, ale chýbal tovar. Peniaze nepomôžu, ani keď ich márnotratne utratíme – povedzme za nadmerný konzum alkoholu alebo za cigarety. Býva to ako začarovaný bludný kruh. – Peňazí nikdy nie je dosť.
Pán Ježiš sa však pri probléme chleba nepýta: Za čo? – Za koľko peňazí?, ale: Odkiaľ? A spolu s Ním si aj my položme túto otázku: Odkiaľ pochádza to, čo potrebujeme a užívame k životu ako stravu, ako hmotné zabezpečenie potrieb nášho pozemského života? Čo je zdrojom týchto vecí? Naše peniaze? To čo sme zarobili? Odkiaľ máme zdravie – silu pracovať? Odkiaľ to vlastne berieme? Odpoveď na túto otázku významne určuje, ako potom s tými vecami zaobchádzame. Ježiš sa pýta, aby sme sa pýtali aj my. No sám vedel čo urobí (v. 6). Podľa nášho videnia je problém hladu problémom ekonomickým, problémom peňazí. Avšak nie podľa Pána Ježiša. Keď sme ochotní aj na to svoje málo hľadieť tak, že: Viem odkiaľ to je – od Pána Boha a teda nie je to moje, ale patrí to Jemu, keď Ježiš to naše málo berie do svojich rúk, všetko zrazu vyzerá inak.
Učeníci majú ľudí usadiť do trávy, ktorej tam bolo mnoho (v 10). Jej množstvo pripomína, že Pán Ježiš je dobrý pastier (J 10,11.9), ktorý nás pasie na zelených, žírnych pastvách – nie na vyprahnutej pustatine (porovnaj Ž 23,1-2). A ako s dobrým pastierom, ako s dobrým hostiteľom sa tu ľudia s Ježišom aj stretávajú a zažívajú zázrak nasýtenia. Keď On rozdeľuje to, čo by samom o sebe sotva stačilo pre jedného, je toho dosť pre všetkých – nie ako symbolický hlt, ako keď si polárna výprava delí posledné dochádzajúce zásoby, ale vskutku dosť pre všetkých! Keď Pán Ježiš berie do svojich rúk aj to ľudské málo, je hojnosť pre každého, všetci sa nasýtili. Aj my dnes – pri pohľade na biedu na jednej strane a presýtenosť na strane druhej, sme pozvaní k dôvernému spoľahnutiu sa na túto zázračnú premieňajúcu Ježišovu moc. Sme pozvaní nebáť sa dať to naše málo do Pánových rúk; pozvaní neriešiť ľudskú núdzu, sociálnu neistotu len ako otázku ekonomickú, ale ako otázku dôvery v Božiu moc. – V moc Toho, od ktorého všetko, čo potrebujeme pre život, pochádza (Mt 6,31-33; Jk 1,17). Veď z toho, čo Pán dáva, zvýši vždy dosť ešte aj pre ďalších (v. 12-13).
Táto zvláštna udalosť, o ktorej sme počuli, udalosť s Pánom Ježišom v blízkosti Veľkej noci, končí prekvapivo Ježišovým útekom. Pán uniká pred nadšením odhodlaním tých, ktorí poznali Jeho moc. Jeho, ktorý ich nasýtil, chcú mať za kráľa. – Ktože by aj nechcel? Či On, ktorý uzdravuje chorých a sýti hladných sa priam ideálne nehodí na to, aby ľuďom vládol? Kto by už nemal dosť tých vladárov, ktorí iba porúčajú, zvyšujú dane, vynucujú si poslušnosť, ale obyčajným ľuďom v ich trápení nepomôžu?
Napodiv, Ježiš túto priaznivú situáciu nevyužil. – Prečo asi? – Opäť nás tento príbeh núti k otázke: Prečo sa Ježiš nestal kráľom, keď by Ho dav tak rád urobil svojím kráľom? V úvode sme povedali, že blízkosť Veľkej noci v evanjeliu nie je len časový údaj – znamená aj blízkosť Božieho zachraňujúceho – vysloboditeľského konania; tiež blízkosť Ježišovho ukrižovania, Jeho potupnej popravy, pri ktorej Mu bude titul kráľa ponúknutý s hrubým posmechom (porovnaj Mt 27,28-30). Pred týmto posmechom a potupnou korunováciou však Pán Ježiš neuhol – neušiel. Teraz však pred zástupom uniká. Prečo? Keď z Jeho rúk ľudia prijímali, čo im dával, dostali neskonale viac než mohli očakávať. Teraz však, keď si chcú brať sami, keď „sa Ho chcú zmocniť“, mať z Neho kráľa podľa svojich predstáv – Ježiš im uniká. Pretože s chlebom žalúdku ešte nikto z nás nemá správnu a konečnú odpoveď na svoj problém; telesne sýty ešte nik z nás nemá tú pomoc a vyslobodenie, ktoré potrebujeme. Dar skutočného nasýtenia, po ktorom už nie je hlad, sa nepodobá nijakému „stolčeku prestri sa“, ani úniku od pozemských potrieb do akejsi oblasti duchovna. To, čo potrebujeme ako najnevyhnutnejšiu skutočnosť, je stretávanie sa s Tým, ktorý seba označil ako chlieb života (J 6,35). Nech nám tento chlieb nezostarne – nech nám náš vzťah dôvery k Pánovi Ježišovi nestvrdne ako starý chlieb, ale zostane vždy čerstvý, rýdzi a pravdivý. Nech je On – Ježiš Kristus – naším chlebom i hostiteľom. O to nech nám ide aj v nadchádzajúcich dňoch – v nadchádzajúcom čase.
Amen.
Literatúra: Kateřina a Jan Roskovcovi /výklady 19.-25.3./ in: Na každý den 2001 (vyd.: Kalich, Praha 2000).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
