3. pôstna nedeľa (Okuli), Efezským 5, 6 - 11
Nikto nech vás nezvedie prázdnymi rečami, lebo pre toto prichádza hnev Boží na neposlušných synov. Nebuďte teda ich spoluúčastníci. Veď boli ste kedysi tmou, ale teraz ste svetlo v Pánu, ako dietky svetla žite. Lebo ovocie svetla je vo všetkej dobrotivosti, spravodlivosti a pravde, skúmajte, čo je milé Pánu a nezúčastňujte sa v neplodných skutkoch tmy, radšej ich kárajte. (Efezským 5, 6 - 11)
Nad morom sa rozpútala strašná búrka. Ostré poryvy vetra pretínali vodu, dvíhali ju v obrovských vlnách, ktoré narážali na pobrežie ako údery kladiva a vyhadzovali z hlbín na desiatky metrov od mora malé zvieratká, kôrovce a mäkkýše.
Keď búrka prešla, voda sa utíšila a rozostúpila. Pobrežie bolo plné bahna, v ktorom sa zmietali tisíce morských hviezdic. Bolo ich toľko, že pobrežie sa zdalo zafarbené do ružova.
Prilákalo to množstvo ľudí z celého pobrežia. Morské hviezdice sa už skoro nehýbali. Umierali.
Prizeral sa na to aj jeden otec s dieťaťom, ktoré držal za ruku.
Chlapček sa pozeral na malé morské hviezdice očami plnými smútku. Všetci tu stáli, pozerali, ale nik nepohol ani prstom. Chlapček sa zrazu vyšmykol z otcovej ruky, vyzul sa a rozbehol sa na pobrežie.
Sklonil sa a do malých rúčok nabral tri malé hviezdice a utekal ich zaniesť do vody. Potom sa vrátil a pokračoval vo svojej práci.
Z betónového zábradlia ktosi zvolal: „Čože to robíš, chlapče?“ „Odnášam do mora morské hviezdice. Ináč všetky zahynú na pobreží.“ Odpovedalo chlapča a bežalo ďalej.
„Je ich tu na pobreží na tisíce. JE ich tak mnoho, že ich nemôžeš zachrániť všetky!“ kričal muž. „To sa stáva na pobreží každého mora. Nemôžeš zmeniť veci!“
Chlapča sa usmialo, sklonilo sa, vzalo ďalšiu morskú hviezdicu, hodilo ju do vody a povedalo: „Pre túto hviezdicu som veci zmenil.“ Muž sa na chvíľu stiahol, no potom sa sklonil, vyzul
a zostúpil na pobrežie. Aj on začal zbierať morské hviezdice a hádzať ich do vody.
Po chvíli zostúpili na pobrežie dvaja chlapci a tak zbierali hviezdice už štyria. O pár minút ich bolo už 50, potom 100, 200, tisíc a všetci odnášali morské hviezdice do vody. A tak ich všetky zachránili.
Milí bratia, milé sestry,
na zmenu sveta by stačilo, keby niekto, hoci malý, mal odvahu začať.
Chlapec v príbehu sa na umieranie nemohol pozerať. Neuveril tomu, že sa nič nedá urobiť.
Jeho viera, jeho odhodlanie a rozhodnutie zmeniť aspoň niečo –iba to, čo môžem, čo smiem - sa nakoniec stali príkladom a inšpiráciou pre tých, ktorí by sa boli ostali len pozerať – nanajvýš by skonštatovali, že sa hviezdiciam aj tak nedalo pomôcť.
Aj okolo nás, bratia a sestry, sa mnoho ľudí trápi. Aj okolo nás umiera, zaniká veľa vzťahov. Znepokojuje nás to. Ostávame však obyčajne len bezradne stáť – lebo sa nám zdá, že vstúpiť do vyhrotených situácií, konfliktov či absurdných podmienok by mohlo byť nebezpečné. A mohlo by to tiež byť - zbytočné.
Väčšina z nás sa možno teraz nachádza v podobnej situácii ako malý chlapec v príbehu. Vidíme, stretávame množstvo ľudí, ktorých trápi osamelosť, únava, nepochopenie, či obavy z budúcnosti.
Človek naozaj nevie, čo s tým. A tak radšej ostáva v úzadí. Radšej je ticho. Radšej si netrúfne urobiť...nič.
Väčšinou človek zastane pri tom, že má čo robiť aj sám so sebou – so svojimi problémami – a riešiť čosi iné jednoducho nevládze.
Veľmi často však svoj odstup od biedy, ktorá prirodzene každým zahýbe, len vysvetľuje, odôvodňuje. A to nestačí.
Veď nás by malo zaujímať, ako človek pri mne existuje. Čo ho deptá, kde sa zranil, prečo je smutný.
Za to, ako náš svet – naša rodina, naša cirkev vyzerá, nesieme zodpoevdnosť.
No my hovoríme prázdne slová, ktoré nikomu nedodajú ani silu, ani odvahu, ani nádej. Alebo sme celkom ticho.
Viem si predstaviť, že je z toho Pán Boh dosť sklamaný. Apoštol však hovorí ešte ďalej – hovorí, že pre prázdne slová prichádza hnev Boží... Pán Boh sa hnevá, keď vidí, koľko energie míňame na ciele, ktoré toho nie sú hodné. Hnevá sa, ak sa necháme určovať inými – a nedokážeme si stanoviť hranice, ktoré by dali do nového poriadku naše priority.
Preto, aby sa tento svet, naše prostredie mohlo meniť, sa musí zmeniť naše myslenie.
Najviac dôvodov, ktoré nekresťanom bránia zaujímať sa o cirkev – ale aj o Pána Boha – sú kresťania, ktorí svoju vieru nežijú, iba vyznávajú.
Vyznávajú Krista ako pravdu, ale neštítia sa klamstva. Stoja o odpustenie, ale neodpustia. Hovoria o milosti, no ľuďom, ktorí sú zranení – niekedy naozaj mimo – sa veľkým oblúkom vyhnú aby sa vážnymi problémami, áno, niektorým ľudským nešťastím vôbec nemuseli zaoberať. Radšej sa tvária, že neexistujú.
A toto Boh naozaj neznáša. Ježiš sa stále hlási k ľuďom, ktorí urobili v živote naozaj veľa chýb. Uzdravuje ich. Odpúšťa. Zahŕňa ich láskou, ktorú si vôbec nezaslúžia.
A naopak tých, ktorí sa k viere hrdo hlásia, varuje, aby si dávali pozor, aby sa nepretvarovali. Pán Boh vidí inak ako človek.
Prázdne slová nezaujmú, ani ak nimi ospevujeme Pána Boha. Prázdne slová, za ktorými nenasleduje ani dobrotivosť, ani ochota hľadať spravodlivosť a pravdu, nudia. Nič sa z nich nenarodí.
Ježiš hovorí, že sme svetlom sveta.
To neznamená, že máme o svetle hovoriť, že máme svetlo opisovať.... my máme ako deti svetla žiť.
Žiť ako dieťa svetla znamená neuveriť, že ja nič nezmôžem. Môžem povedať slovo, ktoré dodá odvahu, silu – človeku, ktorý so mnou žije môj všedný deň. Nie je tu náhodou.
Žiť ako dieťa svetla znamená, že viem byť vďačným. Ak sa mi práve darí, som silný, spokojný neznamená, že som si to u Boha zaslúžil. To, čo mám, mám pre tých, ktorí sú schopní, silní a spokojní menej ako ja. Na to / to svetlo mám.
Žiť ako dieťa svetla znamená, že budem veriť Kristu aj vtedy, keď sklamú ľudia, ktorí hovoria, ako veľmi Mu veria.
Žiť ako dieťa svetla znamená vedieť prijať aj svoj kríž, svoju bolesť, svoje hranice.
Znamená to neuhýbať pred Bohom a zodpovednosťou samospravodlivosťou a alibizmom – ale prísť ku krížu a nehanbiť sa povedať to, čo neviem a nemám, kde už nevládzem, kde som zranený natoľko, že odpustiť ani neviem.
Žiť ako dieťa svetla znamená vedieť, že tak, ako bol nepochopený Ježiš, ktorý svoje slovo dôsledne žil, nebudem pochopený ani ja – a teda musím s ťažkosťami a nepochopením jednoducho počítať.
Deti svetla tento svet nespasia – ale môžu ľudí inšpirovať k tomu, aby sa v nich pohlo – svedomie – a potom aj ruky, nohy či ústa ku konkrétnej službe.
Ježiš je jediný Spasiteľ – všetku vinu vzal dávno na seba.
Nemusíme to robiť my. Našou úlohou je to, aby sme ju vedeli v Božom svetle nájsť a aby sme si nechali odpustiť. Inak nás naša vnútorná tma, naša vnútorná prázdnota v službe svetla zastaví.
A to by bola naozaj škoda. Ak sa vystavíme Božiemu svetlu, uvidíme našu hĺbku, našu zraniteľnosť – tá je prameňom našich problémov.
Hovorme o tom s Bohom. Príďme k Jeho slovu i Jeho stolu, aby nás Jeho odpustenie uzdravilo tam, kde to potrebujeme. Len tu sa dá získať nový základ pre nové myslenie a novú budúcnosť preto, aby sme sa ako dieťa svetla vedeli predstaviť, ale aj prejaviť.
Amen.
Pane Ježiši Kriste,
prosíme o uzdravenie, o nový začiatok.
Prosíme o odpustenie tam, kde sme radšej ospravedlnili sami seba, lebo sa pred Teba ani neopovážime ísť.
Prosíme, odpusť nám,
ak sa stále len ukrývame za prázdne slová - medzi tými, ktorí tiež nerobia nič,
aby sa utrpenie, nespravodlivosť alebo šikanovanie aspoň zmiernilo.
Prosíme o rozvahu, múdrosť Tvojho Svätého Ducha, ktorý nás oslobodí od všetkého strachu a naučí nás byť Tvojimi svedkami – Tvojimi deťmi svetla.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
