Zelený štvrtok, Ján 13, 21 - 26; Matúš 26, 47 - 50
Milí kajúci bratia, milé kajúce sestry!
Viaceré dni v tomto Tichom týždni majú svoje mená. Piatok nazývame Veľkým, sobotu Bielou, štvrtok Zeleným. No nie len dni, ale aj ľudia majú svoje mená.
V našich končinách sa značnej obľube tešia biblické mená. Veď koľkože len poznáme Jakubov, Samuelov, Lukášov, Jánov, Michalov, Petrov či Pavlov? A koľkéže Márie, Anny, Zuzany či Sáry žijú medzi nami?
Predsa, nech lovíme v mysli koľko chceme, sotva by sa nám v pamäti vybavil nejaký súčasník zvaný Judáš. Takto – menom Judáš, dnešní rodičia svojich synov nepomenúvajú. Meno Judáš sa totiž zmenilo priam na nadávku. Stalo sa sťaby zakliatym – či až prekliatym menom. Menom nepoužívaným, obchádzaným. A to napriek tomu, že jeho význam je veľmi pekný. Judáš značí vyznávač. Tento pôvodný význam mena upadol do zabudnutia. Keď sa povie Judáš, nik si na pojem vyznávač ani len nespomenie. Zato našim ušiam znie meno Judáš ako synonymum pre výrazy zradca, zapredanec, odpadlík. Preto nás môže prekvapiť, priam zaskočiť, že Pán Ježiš dáva Judášovi celkom iný prívlastok. Nepriamo i priamo nazýva Judáša priateľom.
Ján 13,21-26
Evanjelista Ján nám zachoval správu, ako Ježiš vložil Judášovi do úst skyvu – kúsoček nekvaseného chleba, predtým namočeného do horkej omáčky. Tú Izraelci jedávali na Veľkú noc, aby im pripomínala horkosť ich otroctva v Egypte.
V Oriente bolo zvykom, že keď chcel ktosi vyššie postavený preukázať zvláštnu lásku a priazeň svojmu hosťovi, vložil mu pri stolovaní do úst skyvu – malý kúštik chleba. Dnes takto na niektorých svadobných hostinách sýtia vzájomne ženích s nevestou.
Pán Ježiš vie, že Judáš sa Ho chystá zradiť. Keď mu napriek tomu kladie do úst skyvu chleba, nepriamo mu tým vraví: „Judáš, si môj priateľ; mám ťa rád – takého aký si.“ Spoločné jedlo bolo v Oriente výrazom priateľstva. Skyva vložená Judášovi do úst prejavom obzvláštnej Pánovej priazne, lásky, priateľstva.
Ježiš miluje hriešnikov. Chce byť ich Záchrancom. S Judášom stoluje a prejavuje mu priateľstvo aj vtedy, keď už Judáš má vo vrecku odmenu za to, že Ježiša zradí.
Matúš 26,47-51
Podobne, keď Judáš privádza do Getsemanskej záhrady ozbrojenú čatu a dovršuje svoju zradu bozkom – jedným z najposvätnejších znakov lásky, Ježiš vyberá zo slovníka svojho srdca jediné meno: „Priateľ“. “Priateľ môj, čo si prišiel?“ (Mt 26,50).
Biblia pre Judáša teda viacnásobne – nepriamo i priamo prináša šokujúcu definíciu. – Prekvapivý, no zvesti evanjelií zodpovedajúci prívlastok: Kristov priateľ.
Pohorší nás to? Pobúri? – Nemalo by! Judáš totiž nie je len nášmu času vzdialená historická postava. Judáš je niekto v nás samých. Kus Judáša je aj v nás. To vykričané, odmietané meno Judáš, patrí aj nám. Aj my sme sa naučili zrádzať Ježiša. Učeníci to pri poslednej večeri s Ježišom sami vnímali. Keď Pán povedal: „Jeden z vás ma zradí“, začali sa Ho spytovať: „Či som to ja, Pane?“ (Mt 26, 21-22). Šimon Peter dal znamenie Jánovi, aby sa Ježiša opýtal: O kom to hovorí? (J 13,24). Apoštolovia zneisteli, lebo cítili: Zradca, o ktorom Ježiš hovorí, môžem byť aj ja.
Bola to chvíľa obrovského napätia, keď sa každý z učeníkov cítil sám ako ostrov v plytkom mori prekutávaný vetrom a svetlom. Pamäť učeníkov sa rozmotáva sťa klbko hadov, ktorých prebudí prudké svetlo. Všetky nevyznané hriechy, zlé úmysly sa vynárajú v tejto chvíli neistého a napätého očakávania. Každý z dvanástich cíti: Je vo mne dosť nečistoty nie na jednu, ale na stovky zrád.
„Či som to ja, Pane?“ – Tak sa pýtajme aj my. A kiež spoznáme: Áno, ja som to. I v mojom srdci je mnoho zrady , je v ňom dosť nečistoty nie na jednu, ale na stovky zrád. Kiež každý za seba spoznáme, že medzi tridsiatimi striebornými, ktoré štrngotali v Judášovom vrecku je aj môj príspevok. Kiež spoznáme, že nie len kňazi zaplatili Judášovi za zradu, ale že ty/ja máme podiel na zrade Ježiša. Keby sme hľadali zlo len v Judášovi, iba v druhých, nepovedie to k ničomu.
Je dosť tých, ktorí Judáša ospravedlňujú. Vravia: Veď to, že Ježiš bude zradený, predpovedalo Písmo. Áno, naozaj to predpovedalo. Avšak, aby sa Judáš stal zradcom, musel to chcieť aj on sám. Nebol iba bábkou v hre osudu s vopred danou úlohou. Mohol zradiť Ježiša i dôverovať Mu ako svojmu Pánovi. – Práve tak, ako my.
Judáš sa rozhodol zradiť Ho za 30 strieborných – za cenu otroka. Kto Ježiša zrádza – predáva ako otroka, ten sa sám stáva otrokom; vydáva sa do zotročujúcej moci zlého. Kto Judáša ospravedlňuje, ten vlastne ospravedlňuje seba, ospravedlňuje Judáša v sebe samom.
Neospravedlňujme seba – Judáša žijúceho v nás! Veď kto z nás môže povedať, že v mene Judáš, ktoré sa stalo potupným, nie je skryté aj naše meno? – Aj náš životný príbeh? Naše zrady na Kristovi?
Ježiš je stále zrádzaný. Judášskych 30 strieborných sa rozmnožuje a narástol z nich obrovský kapitál.
Judáš sa bozkom – výrazom úcty, lásky a pokoja – prihlásil k Ježišovi, ako jeho vyznávač. Pokračoval v prejavoch falošnej lásky a pokryteckej úcty, a tým Ježiša vydal na smrť. Zneužitie vzťahu dôvery a lásky – to je to najhoršie, čo je v človeku, čo je v nás.
Premýšľajme, ako zrádzame Pána Ježiša Krista dnes? Zrádzame Ho, keď neplníme sľuby, ktoré sme Mu dali pri krste, pri konfirmácii, pri sobáši. Zrádzame Ho, keď môj/tvoj život hovorí inou rečou akou hovoria naše skutky. Ježiša zrádzame, keď najprv nehľadáme Božie kráľovstvo a Jeho spravodlivosť – keď neveríme, že nám všetko potrebné Pán Boh pridá (Mt 6,33), ale hľadáme najprv svoje veci a potom sa čudujeme, že aj tak nie je náš život naplnený zmyslom, že uľpieva na povrchu.
Ježiš povedal Judášovi: „Priateľ môj“. Stoloval s ním. Dnes chce stolovať s nami. Aj dnes platí zasľúbenie spásy každému, kto činí pokánie, hoc by predtým Ježiša aj zradil. Dôležité je, aby sme Ježiša nezrádzali vedome, aby sme Ho úmyselne nezarmucovali, keď nám z lásky odpustil – platiac za naše hriechy veľkým utrpením a obeťou svojho nevinného života. Dôležité je, aby sme nepokračovali v prejavoch pokryteckej úcty, aby sme nezneužívali Ježišovu dôveru a lásku. On nás i teraz volá k sebe a pozýva k svojmu stolu ako svojich priateľov. Dnes, ak počujete Jeho hlas, nezatvrdzujme si srdcia (por. Žid 3,7-8).
Amen.
Literatúra: Dagmar Ondříčková /výklad 11.4/ in: Na každý den 2001 (vydal Kalich, Praha 2000);
Helena a Jan Šimsovci /výklad 16.4/ in: Na každý den 2003 (vydal Kalich, Praha 2002);
Alessandro Pronzato: Nepohodlné evanjeliá (vyd. Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1981);
Wilhelm Busch: Gegenstände der Passion (Aussaat- und Schriftenmissions- Verlag GmbH., Neukirchen-Vluyn 19873).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
