Veľký piatok, 1. Mojžišova 3, 6 - 13. 21
Milí bratia a milé sestry, vážení hostia, slávnostné kresťanské zhromaždenie!
Chasidizmus bol židovský náboženský smer v niektorých východných krajinách. Podľa rozprávania starých chasidov sedel jeden rabín zavretý vo väzení v Krakove. Považovali ho za podvratný živel. Dozorca vo väzení bol typický racionalista. Čo si nedokázal zdôvodniť rozumom, tomu neveril. Opýtal sa rabína: „Keď je ten váš Boh vševedúci, prečo sa pýtal: „Adam, kde si?“
„Boh to mienil inak, ako si myslíš“, odpovedal rabín. „Adam mal vtedy práve 24 rokov. Boh sa vlastne pýtal: „Máš 24 rokov, ale kde si vo svojom živote?“
Dozorca sa vydesil. Aj on mal 24 rokov... .
Samozrejme, že Adamov vek nie je podstatný. Je tiež jasné, že Pán Boh vedel, kde sa Adam nachádza. Mohol podísť priamo ku kru, za ktorým sa človek (Adam znamená človek) skrýval a chytiť ho za vlasy či uši a vytiahnuť ho odtiaľ, ako keď učiteľ „načape“ školáka s ťahákom. Pán Boh mu mohol vynadať: „Tak tu sa skrývaš, ty nešťastník!“
Náš drahý nebeský Otec sa však takto nespráva. Chce, aby sme sami – ako onen väzenský dozorca v Krakove – objavili svoju situáciu, aby sme porozumeli, čo sa s nami stalo – aby sme si poctivo odpovedali na otázku: Kde som? – Kde si v živote? Kde som – kde si ako človek, kde som – kde si ako kresťan, ako člen cirkevného zboru? Kde si Adam? – Kde si človeče? Máš 18, 39, 62 či 80 rokov, ale kde si vo svojom živote? Kde som, kde si vo svojom žití?
Pán Boh to vie; len by sme to aj my vedeli, len by sme i my spoznali svoj hriech!
Keď sme pred chvíľou počúvali pašiové deje, je múdre a správne priznať si: To, o čom sme čítali, sa stalo aj kvôli nám, aj pre nás. I my sme svojimi hriechmi Ježiša odsúdili a vydali Ho na smrť, ale On nás neodsúdil; vzal naše viny na seba a dal sa odsúdiť namiesto nás.
Až do záveru 4. kapitoly 1. Knihy Mojžišovej (v. 25) meno Adam neznamená vlastné meno, ale má význam človek. Biblické rozprávanie o páde človeka do hriechu sa teda netýka iba prvých dvoch ľudí, ale týka sa všetkých Adamov, týka sa každej Evy – teda každého muža i ženy, každučkého človeka. Je to aj náš príbeh o tom, ako sme opustili Boha. Preto otázku: „Kde si – kde si vo svojom živote?“, kladie Pán Boh aj nám. Pýta sa, lebo chce, aby sme si sami uvedomili, že nie sme bezmocnými obeťami zla, ale sami nesieme za zlo zodpovednosť. Pán Boh chce, aby sme si uvedomili, že i v žití každého z nás sa neraz stalo a deje, že sme poslúchli a poslúchame diabla, ktorý nedokáže tvoriť, vie akurát ohovárať Boha a trieštiť náš vzťah k Bohu, trhať naše vzťahy k ľuďom. Aj v živote každého z nás a udialo a deje, že sme poslúchli – poslúchame hlas Božieho i nášho nepriateľa, sadli sme satanovi na lep, naleteli na jeho lživú reklamu.
Biblický príbeh z 1M 3. kapitoly odhaľuje nielen naše previnenie, ale tiež nemožnosť toho, aby sme si pomohli sami. Boh sa pýta: „Kde si?“, ale my sa bojíme, hanbíme, skrývame; nedokážeme hovoriť priamo a pravdivo o tom, v čom sme sa previnili. Nedokážeme priznať, že hriech je v nás. Z listov figovníka si človek zhotovuje zástery, trápne bikiny. Chce si udržať imidž. – Dnes azda značkovým odevom, kravatou, voňavkou či účesom. Nič proti týmto veciam, ale ak by sme nimi chceli zakryť hanbu nášho vnútra, vôbec to neosoží, ničomu to neprospeje, nič sa nevyrieši.
Muž sa schováva za ženu: „Žena, ktorú si mi dal, aby bola pri mne, dala mi zo stromu; i jedol som“ (1M 3,12). Žena sa schováva za hada: „Had ma podviedol; nuž jedla som“ (1M 3,13). Ľudia, ktorí chcú byť ako Boh sa odcudzujú nielen Bohu, ale aj sebe navzájom. Kto chce seba zbožstviť, kto chce byť aspoň taký maličký „pánbožko“, nielenže sa nestane božským, ale stáva sa neľudským. – Vtedy, na počiatku sveta a práve tak i dnes.
V Božej otázke: „Kde si – kde si vo svojom živote, človeče?“, nie je iba rozčúlenie a spravodlivý hnev, ale predovšetkým bolesť, zármutok; je v nej najmä utrpenie nebeského Otca. Boh trpí s nami – svojimi deťmi, ktoré sa Mu odcudzili. Aj členom cirkvi sa stáva, že sa im deti „nevydaria“, - nepridŕžajú sa hodnôt, ktoré sú vzácne ich rodičom. Majú zármutok z toho, ako ich deti žijú. Kto je v takejto situácii, ten môže o to lepšie rozumieť, aká bolesť a smútok napĺňa srdce nebeského Otca, keď my, Jeho deti, od Neho odchádzame, keď sa Mu odcudzujeme.
Na príbehu z 3. kapitoly 1M je zjavné, že Pán Boh nezačal pracovať na zmierení až na Veľký piatok. Nie my si udobrujeme roztrpčeného a sklamaného Boha, ale Boh si nás zmieruje so sebou. Naše imidžové bikiny, kravaty, účesy, kostýmy a voňavky mení Boh na módu milosti.
Boh tu vyzerá sťa módny návrhár – ako značkový krajčír! – Nie, až také jednoduché to nie je. Hospodin usmrcuje nevinné tvory, svoje nevinné stvorenia – pravdepodobne baránky – a z ich kože zhotovuje ľuďom šaty. – Je to Božia móda milosti. Hospodin nechce, aby sme chodili naplnení pocitmi hanby a vlastnej nehodnosti. Odevom z kože za nás zabitých zvierat nám dáva zabudnúť na samých seba. Kým sme totiž zaujatí iba sebou, nevidíme blížneho, sme si odcudzení ako ľudia a nezriedka sa tak deje aj v cirkvi. Zvieratá, ktoré neurobili nič zlé, museli byť zabité, aby sme my ľudia nemrzli vo svojich hriechoch, aby odevom milosti bola zakrytá hanba nášho previnenia.
V tom sa prejavila Božia láska k nám, že Hospodin si neželá našu hanbu. On z lásky sníma, prikrýva naše hriechy. Preto sa už sa nemusíme pred Bohom skrývať, nepotrebujeme si pred Ním udržiavať imidž ospravedlňovaním samých seba, vylepšovaním svojich hereckých a maskérskych schopností. Hanba a skrývanie sa pred Bohom sa i pri nás, súčasných ľuďoch, má zmeniť na chodenie s Bohom, na život podľa Božieho slova. – Veď láska Božie prikrýva i našu hanbu, naše previnenia i zanedbania.
V čase, keď Ježiš zomieral na kríži, bolo v jeruzalemskom chráme na nádvorí zabíjaných množstvo baránkov. Ich krv bola vyliata na oltár a mäso si ľudia brali so sebou domov na sviatočnú veľkonočnú večeru. Keď chráme zabíjali baránkov, zomrel na golgotskom kríži Ježiš – Agnus Dei – Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta. Od tohto okamihu obete zvierat prestali mať zmysel. V smrti Ježiša Krista, ktorý za naše hriechy obetoval svoj nevinný život, nastalo naplnenie významu zvieracích obetí. Platí už iba obeť Ježišovho života. Netreba ju opakovať (pozn. na omši – ktorá je nekrvavým obetovaním Krista). Bolo by však chybou si Ježišovu obeť nepripomínať ju, nevďačne na ňu zabudnúť. Bolo by zle, keby táto obeť prestala byť pre nás živou, keby nám zovšednela.
Naším odevom, módou, ktorá je Bohu príjemnou, jedinými šatami, v ktorých sa bez strachu smieme ukázať pre Bohom, je Kristova spravodlivosť (por. ES 487,1). Práve postoj k Ježišovej obeti, to, či ju s vďakou prijímame alebo či sa spoliehame na svoj imidž, rozhoduje o tom, kam vo večnosti vyústi náš život. I vo vzťahu k Ježišovej obeti sa nás Pán Boh pýta: „Kde si – aké miesto, človeče – dávaš vo svojom žití za teba ukrižovanému Ježišovi?“
Imidž je pred Bohom na nič. Zato spravodlivosť Ježiša Krista je najlepším odevom – pre mňa i pre teba.
Pane Ježiši, ďakujeme za Veľký piatok, za obeť Tvojho nevinného života. Ďakujeme za Božiu “módu milosti“, ktorou si zaodel hanbu našich previnení.
Amen.
Literatúra:
Nico ter Linden: Povídá se... (EMAN, Heršpice 1999);
Bengt Pleijel: Ako bolo na počiatku (Polárka, Vavrišovo 2001);
Bengt Pleijel: Prežiť v Laodikei (Polárka, Vavrišovo 2003);
Bengt Pleijel: Brána viery otvorená (Tranoscius, L. Mikuláš 1992);
Wilhelm Busch: Spuren zum Kreuz (Aussaat- und Schriftenmissions- Verlag GmbH., Neukichen – Vluyn 1988);
Ján Matis: Módne mólo v raji (in Melanchton č. 1/2003, vyd. ZED ECAVS);
Homilie Miloslava Máši - rok „B“ (vyd. Síť, Praha 1996).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
