2. nedeľa po Veľkej noci, Evanjelium podľa Jána 10,1-10
Milí bratia a milé sestry!
Mám pre vás dve správy: Jednu dobrú a druhú nepríjemnú. Ktorú chcete počuť najprv? Taký býva úvod niektorých rozhovorov. Z 10. kapitoly Jánovho evanjelia však vskutku môžeme počuť dobrú i nepríjemnú správu. Začnime tou nepríjemnou. Nás – cirkev, spoločenstvo v Krista veriacich ľudí, zobrazuje Biblia ako stádo oviec. Patriť k stádu (J 10,16) – to neznie našim ušiam práve príjemne. Pod stádom sa nám vybaví masa ľudí, ktorí nepremýšľajú a dajú sa ľahko strhnúť tým, čo robí väčšina. Starať sa o stádo chce pevné nervy, trpezlivosť, dlhý dych, odvahu nevzdať sa. Sme stádo baranov a oviec, spoločenstvo so všetkými ťažkosťami, ktoré môže stádo vyvolať. Vskutku nepríjemná správa. – Správa, ktorá má ďaleko od pesničky, ktorú by sme chceli ustavične počúvať.
Teraz tá dobrá správa. Ježiš sa nám nechce posmievať; vo svojej reči nekladie dôraz na to, že sa správame ako stádovití barani či bľačiace ovce. Dôraz kladie na dve skutočnosti, ktoré sú opakom stádovitosti – stádového pudu: na dvere, ktorými sa vstupuje jednotlivo a na pastiera, ktorý pozná každú ovečku po mene.
Do Božieho kráľovstva sa teda nejde tak, že vpredu pôjde brat biskup s tabuľkou „Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku “ a za ním všetci, ktorí sú v jej evidencii. Vstupuje sa tam – obrazne povedané cez turniket – otáčavé zariadenie dovoľujúce vstupovať len po jednom, aké poznáme napríklad z vchodu do predajného priestoru v supermarketoch. Do neba nik nevmašíruje v dave, nedá sa tam nejako prešmyknúť. Vstúpi tam iba ten, kto sám – osobne – prejde cez dvere, ktorými je Ježiš Kristus (J 10,9) - len ten, kto má k Ježišovi osobný vzťah nefalšovanej lásky a poslušnej dôvery. A smieme si byť istí, že On každého človeka – každú svoju ovečku – pozná (po mene). Veď je dobrým pastierom.
Pastieri zohrávali v histórii Izraela dôležitú úlohu. Väčšinu tejto krajiny totiž tvorila kamenistá vysočina, nevhodná pre rastlinnú výrobu. Práve pastierstvo poskytovalo skromnú obživu značnej časti Božieho ľudu. A pretože nebezpečné zrázy a najmä divá zver ohrozovali bezbranné ovce a pretože pastviny boli biedne a vody málo, práca pastiera vyžadovala nemalú starostlivosť, odvahu aj osobnú statočnosť. – Kvôli týmto vlastnostiam bývali v Izraeli kráľ, kňaz a prorok označovaní čestným titulom „pastier“. Očakávala sa od nich rovnaká starostlivosť a statočnosť.
Biblický pojem „pastier“ nám má pripomínať Božiu neúnavnú bdelosť a trpezlivú lásku, o akej vraví žalmista (Ž 23; ES 512). Celý Ježišov život zviditeľnil Hospodinovu bdelosť a lásku. Jeho pastierska starostlivosť bude vždy nepríjemne obviňovať všetkých nedbalých či na zisk zameraných pastierov, ktorým je ľahostajný údel jednotlivých ovečiek i celého stáda (J 10,13). Takým pastierom ide iba o zisk, kým Ježiš kladie život za svoje ovce (J 10,11). Pre túto svoju lásku bez hraníc si Pán Ježiš zaslúži, aby Jeho ovce rozpoznali Jeho hlas a dokázali Ho odlíšiť od všetkých cudzích hlasov (J 10,3-5). Neveriaci človek nikdy nepochopí, akú príťažlivosť má pre veriaceho Kristov hlas – Jeho slovo. Neveriaci ľudia nikdy neporozumejú, že Kristov učeník rozpozná medzi vábivými a populistickými hlasmi nebezpečný zvod.
Znakom Ježišovho učeníka je, že pozná svojho Pána, ako ovečka pozná hlas svojho pastiera (J 10,4). I Pán Ježiš nás pozná, ako pastier pozná svoje ovce (J 10,3). Pozná naše mená, naše životné príbehy, naše problémy. Vie, že potrebujeme Jeho milosť a preto nám ju daroval – preto kladie život za ovce (J 10,11). Svojou láskou a obeťou – tým, že na seba prijal trest, ktorý patril nám, získal na nás právo. Chce však získať i naše srdce. Tiež srdcia tých, ktorých my snáď považujeme už za odpísaných. Ježiš – dobrý pastier vie, kto Mu ešte chýba do počtu. Prebudil vieru v Samárii, medzi ľuďmi, ktorých Židia nepovažovali za hodných reči (J 4,40-42.9). Prebudil vieru aj medzi obyvateľmi zaznávanej Galiley (J 4,43-44.53), medzi ľuďmi, ktorých zbožní z Judska pokladali iba za akési náboženské „béčko“ (J 1,46; 7,41.52). Má moc prebúdzať vieru i v našich rodinách i pri tých, pre ktorých sme vari už stratili nádej. Evanjelium o dobrom pastierovi v nás má mobilizovať vedomie, že pre Ježiša nik nie je strateným, vopred odpísaným prípadom – že i v dnešnej dobe má každému znieť Pánov hlas – aj cez naše slová, činy, pozvanie. – Kristov hlas dokáže preklenúť aj tie najväčšie rozdiely a vzdialenosti. Preto je Ježišov hlas predpokladom jednoty Kristovej cirkvi.
Jednota cirkvi nevznikne, keď všetci uznáme autoritu Vatikánu. Základným predpokladom jednoty cirkvi je počúvať Ježišov hlas – dať sa viesť Kristom ako dobrým pastierom. Čím bližšie sme ku Kristovi, čím vernejšie počúvame Jeho hlas a zachovávame, čo nám On hovorí skrze Písmo, tým bližšie máme k sebe – tým lepšie si vzájomne rozumieme. Ježiš nás chce chrániť pred blúdením vo vlastnej pýche a samospravodlivosti; chce byť naším vodcom a dať nám správny smer.
Slovíčko „dať“ hrá v 10. kapitole Evanjelia podľa Jána významnú úlohu. Zatiaľ čo zlodeji a nájomníci berú (v 10), Ježiš dáva: spásu, pravdu, svoj život za nás (J 10,11.15.27-29). Stáva sa obeťou, kým iní obetujú druhých svojim záujmom. Iba ten, kto si je vedomý toho, že ho povolal nebeský Otec, pociťuje zodpovednosť a má silu čeliť nebezpečenstvu. Kto sa do služby votrel, buď pred nebezpečenstvom uteká (J 10,12-13), alebo robí s nepriateľom kompromisy. Útekom i kompromismi pastierov sa Kristova cirkev oslabuje a stáva sa korisťou sveta; čo platí rovnako dnes ako aj v minulosti.
Ovčinec býval v Izraeli obohnaný kamenným múrikom. Pastier – aby chránil svoje ovečky, si líhal do úzkej bránky – úzkeho vchodu do ovčinca a vlastným telom ho tak zatarasil pred tými, ktorí by ovciam chceli škodiť. Ježiš je dobrý pastier. Má nás tak rád, že za nás obetuje svoj život. Za nás – stádo baranov a oviec. Ježiš svoj život nestratil, necítil sa byť obeťou pomerov – nebol vohnaný na kríž, dobrovoľne ho vzal na seba. Trpel, zomrel a vstal z mŕtvych pre nás. Boli sme tak ďaleko od Boha, že iba Ježišova obeť – Jeho trpiaca láska – mohla preklenúť vzdialenosť medzi nami a Bohom, zlomiť našu ľahostajnosť. Preto je Ježiš dverami – preto nik nenaviaže spojenie so živým Bohom mimo Ježiša Krista.
Boh sa k nám sklonil v Kristovi. Vierou v Neho vchádzame k Bohu, iba cez Neho vchádzame aj k ostatným. A to je dôvod k vďačnosti, dôvod túžiť i naďalej počúvať hlas dobrého pastiera a dať sa Ním viesť. Tiež pýtať sa: Komu som dobrým príkladom, komu dávam dobrú orientáciu – nasmerovanie na Pána Boha? Vedenie iných k Pánu Bohu osobným príkladom a hlboký záujem o každého, kto sa vzdialil od stáda, nemôže zostať zodpovednosťou iba farárov či presbyterov. Máme v tomto smere svoju zodpovednosť aj ako rodičia, starí či krstní rodičia, ako učitelia voči žiakom či ako vedúci voči svojim podriadeným.
Sme vďační, všetkým, ktorí konajú pastiersku službu v našom cirkevnom zbore – či už pri práci s deťmi v besiedke, dorastom, mládežou, rodinami, so starými a chorými. Veď starať sa o stádočko chce pevné nervy, trpezlivosť, dlhý dych, odvahu nevzdať sa. Podľa príkladu dobrého pastiera Pána Ježiša Krista, je našou úlohou, volať do Božieho stádočka i tie ovečky, ktoré sa od neho zatúlali, ktoré sa od dobrého Pastiera svojvoľne vzdialili. Veď On ich má rovnako rád ako všetky svoje poslušné ovce. Sme stádo, ale milované. Ježiš k sebe milujúco volá – milé ovečky i tvrdohlavých baranov. A „tak plesám nocou, dňom, ovečkou že Božou som. Amen.
Literatúra:
Miroslav Heryán: Pastýř a jeho ovce - homiletická prípravka k 4. nedeli veľkonočnej „A“ in: mesačník Getsemany, rok 1996 (vyd. Síť, Praha 1996).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
