1. nedeľa po Veľkej noci, 1. List Jánov 5, 1 - 5
Milí bratia a milé sestry!
Ústredná postava románu Viktora Huga Chrám matky Božej v Paríži, zvonár Quasimodo, dostala meno podľa 1. nedele po Veľkej noci. Táto má latinský názov Quasimodogeniti, čo značí „ako znovuzrodení“(por. 1 Pt 1,3-4; 2,2-3). A Prvý list Jánov pripomína, že veriť v Ježiša ako Krista – ako od Boha poslaného Záchrancu, krv ktorého nás očisťuje od každého hriechu (1J 1,7), znamená narodiť sa z Boha. Avšak pozor! V pôvodine NZ to znie: „Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, bol a je zrodený z Boha.“ Teda viera nie je naša zásluha, náš príspevok k spáse, či jej príčina, ale dôsledok znovuzrodenia – dar Boží. Znovuzrodení nie sme preto, že veríme, ale kto bol zrodený z Boha, verí, že Ježiš je Kristus – Mesiáš. A takýto človek bol zrodený – narodil sa nie do vzduchoprázdna, ale do rodiny Božích detí. Je nemožné milovať Otca v nebi bez toho, aby sme preukazovali lásku bratom a sestrám na zemi (1J 4,20n).
Dnes sa v mnohých zamestnaniach robia psychologické testy. Testujú aj študentov v školách – a to zo znalostí látky, ktorú mali zvládnuť, tiež športovcov zo stavu ich kondície, vysokých štátnych úradníkov zo schopnosti uchovať utajované skutočnosti. Jestvuje aj test lásky k Pánu Bohu – totiž stav našej lásky k blížnym. Stav našej lásky k blížnym je veľavravným signálom a vcelku spoľahlivým testom toho, aká je naša láska k Bohu. Približuje to aj nasledujúca udalosť. Stala sa už pred mnohými rokmi.
V preplnenom vlaku cestoval generál a tiež mnoho vojakov a dôstojníkov. Vozeň nemal kupé a tak keď chcel človek v plnom vlaku nájsť voľné miesto, potreboval prejsť vozňom a popozerať sa, kde ešte nik nesedí. Na jednej stanici nastúpila staršia, skromne oblečená, pani a nakoľko nevidela nikde prázdne miesto, postúpila vo vozni až tam, kde sedel generál. Tento, keď ženičku zbadal, vstal a s milým úsmevom jej prepustil miesto. Hneď na to vstali viacerí dôstojníci a vojaci a ponúkli svoje miesto generálovi. On ponuku neprijal a povedal: Páni, keď ste nevedeli vstať kvôli staršej panej, nemusíte ani kvôli mne. – Áno, stav našej lásky k blížnym je mnohovravným signálom a spoľahlivým testom toho, aká je naša láska k Bohu – tomu nebeskému generálovi. Nie je až také ťažké hovoriť, ústne deklarovať, že milujeme Boha. Nakoľko však Pána Boha skutočne milujeme sa prejaví iste aj v tom, či vieme pravidelne prísť do kostola – či máme živý záujem o Božie slovo. Či Hospodina skutočne milujeme sa prejaví obzvlášť výrazne v našom správaní sa k ľuďom, k tým úplne obyčajným – akou bola oná pani z vlaku, i k tým, ktorí zmýšľajú inak ako my, nesympatizujú s nami.
Nie je možné milovať Boha a nemilovať tých, ktorým dal Pán Boh život. Predsa o tom, kto patrí do Božej rodiny, rozhoduje Boh a nie my. Ani dieťa nepovie rodičom: Tohto súrodenca nechcem. A keby to aj povedalo, múdry rodič to nebude akceptovať. Poznám rodičov, ktorí keď čakali prírastok do rodiny, spýtali sa svojho synčeka: Janíčko, chcel by si bračeka alebo sestričku? – Chlapča odvetilo: Nikoho, sám budem! Samozrejme, že táto mienka v rodinnej rade neprešla a dnes je aj Janíčko rád, že nezostal jedináčikom. Podobne o tom, kto patrí do Božej rodiny, rozhoduje Boh – nebeský Otec, a nie my. Nie je možné milovať Pána Boha a nemilovať tých, ktorým dal Pán Boh život; nie je možné milovať Otca v nebi bez toho, aby sme preukazovali lásku bratom a sestrám na zemi. Veď za lásku k Pánu Bohu sa nedá pokladať iba akýsi pohnutý stav duše, niečo abstraktného, nie sú ňou iba emócie, ale konkrétne napĺňanie Božích prikázaní – najmä Ježišovho prikázania lásky. Náš Pán hovorí (v J 13,34-35): „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval. ... Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ A v Mk 12,31 čítame: „Milovať budeš blížneho ako seba samého.“
Reči lásky rozumie každý človek, aj ten, ktorý ešte nikdy nepočul žiadnu kázeň. Láska vyzerá niekedy slabá a bezbranná ako rastlinka s krehkou byľkou, ale – a teraz na jar to vídavame – vie sa predrať aj cez tvrdý asfalt, aj cez betón. Tí, ktorí bývajú v rodinných domoch majú skúsenosť, že múry domov a okraje plotov musia čistiť od púpavy, ktorá si nájde cestu i cez betón, aj cez vyasfaltovaný chodník. Takúto moc má aj láska, ktorá je zakotvená vo viere v Krista.
Viera a láska nie sú protikladmi, ale piliermi, na ktorých spočíva každá pravdivá kresťanská skúsenosť. „Bez viery nie je možné páčiť sa Bohu“ (Žid 11,6), no „viera, „ak nemá skutkov, je sama o sebe mŕtva“ (Jk 2,17). Kresťanská láska a viera v Ježiša sú dvomi spojenými piliermi, na ktorých spočíva každá pravdivá kresťanská skúsenosť. Nemá zmysel medzi nimi voliť, skôr prosme, aby sme v kresťanskej viere a láske rástli, pevneli, zreli.
Pán Ježiš nesľubuje, že to pôjde ako po masle, že naša viera sa nestretne s problémami, že naše vzťahy s druhými budú len a len harmonické. Ak čítame: „Jeho prikázania nie sú ťažké“ (1J 5,3), chce sa tým povedať: Ak miluješ, aj toto zvládneš, ak sa necháš viesť Kristovou láskou, Božie prikázania ti nebudú bremenom. O patriarchovi Jákobovi Biblia hovorí, že sedem rokov slúžil svojmu svokrovi Lábanovi za milovanú ženu Ráchel, ale videlo sa mu to len ako niekoľko dní. Prečo? - Lebo ju miloval (1M 29,20). Podobne – ak milujeme, Božie prikázania nie sú ťažké. Nie sú ťažšie ako krídla pre vtáka. Lebo Pán Boh je láska, Boh dáva silu premáhať, čo je ťažké. Na golgotskom kríži Ježiša Krista vidíme, že Boh nesie aj tie najťažšie bremená s nami.
Je známe úslovie: „Operácia sa podarila, pacient zomrel...“. Znie posmešne. Predsa, ak ho aplikujeme na kresťanskú vieru a lásku, vystihuje hlbokú pravdu: Vieru a lásku nemožno zdarne oddeliť bez tragických následkov. Každý pokus oddeliť neoperovateľné siamske dvojčatá: vieru v Krista a lásku k ľuďom, nevyhnutne končí tragédiou. Bez konkrétnych skutkov lásky k blížnym zostane vyznávanie viery v Krista iba medovými rečami. Avšak bez čerpania zo zdroja viery – Božieho SLOVA, Ježiša Krista, sa i tí v láske najhorlivejší rýchlo vyčerpajú, unavia, vyhoria, ich láska bude mať krátky dych. Nie náhodou Ján, apoštol lásky, napomína, aby sme nemilovali slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdivo (1J 3,18) a Pavel, apoštol viery vyžaduje, aby viera bola činná skrze lásku (G 5,6b). Oddeľovať neoperovateľné siamske dvojčatá: vieru v Krista od lásky k ľuďom, nemôže vo svete nevery a nelásky skončiť víťazstvom. Ide o to, aby naša viera – zakotvená v Ježišovi Kristovi – mala „nebeskú“ silu a súčasne „pozemský“ dopad a naša láska – zakotvená v Ježišovi Kristovi – mala nebeský dopad a zároveň pozemskú silu.
Dnešná nedeľa nám stavia pred oči dar nového života – nového zrodenia z Boha. A zároveň počujeme z Písma o 3 kontrolkách – 3 svedectvách, podľa ktorých poznať Bohom znovuzrodeného človeka: Prvou kontrolkou je viera v Krista, druhou láska k Bohu i blížnym a treťou plnenie Božích prikázaní, predovšetkým prikázania lásky. – Lásky aj k tým, ktorí zmýšľajú inak ako my. Aj vo vzťahu k nim treba vieru láskou dokazovať. Ak sa necháme viesť Kristovou láskou, Božie prikázania nám nebudú bremenom. Nebudú nám ťažšími ako krídla pre vtáka. Krídla môžu vtákom oťažieť, predsa ony ich predovšetkým nesú k novým obzorom. Tak aj viera láskou potvrdená nám otvára nové obzory. Láska vo viere zakotvená – hoci by vyzerala i slabá a bezbranná ako rastlinka, si nakoniec nájde cestu aj cez tvrdý asfalt – aj cez betón ľudských sŕdc. Kiež sa viera v Pána Ježiša Krista – v láske činná – i pre nás stane sa víťazstvom, premáhajúcim svet. Prosme, aby sme v tejto viere rástli, pevneli a zreli a priniesli mnoho dobrého ovocia (por. G 5,22-23a).
Amen.
Literatúra:
David Jackman: Janovy dopisy (Návrat, Praha 1993);
John R. W. Stott: Janpvy listy (Návrat domů, Praha 2004);
Průvodce životem – Listy: Jakubův, Petrovy, Janovy, Judův (IBS a Luxpress, Praha 1994).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
