V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. slávnosť veľkonočná, Rímskym 6, 3 - 4

V okolí Piemontu sa zachováva dávny zvyk. Keď vo veľkonočné ráno prvý raz zahlaholia zvony, rozbehnú sa obyvatelia k fontáne a umývajú si oči chladnou vodou z nej. Tým naznačujú, že si zmývajú pohľad – postoj: ja chcem byť prvý; očisťujú si oči od pohľadu: s tebou nechcem mať nič spoločné – choď mi z očú. Týmto ľuďom ide nový pohľad na život. Zmývajú zo svojich očú všetku lesť, pohľad, ktorý budí strach, pohľad, ktorý rozbíja spoločenstvo. Ľudia takto očistení, majú dobrý pohľad, v ich očiach je dobroprajnosť a ochota odpúšťať. Nerobia to vo veľkonočné ráno náhodou, ale zámerne. Lebo len keď ideme ku Vzkriesenému, dostávame čerstvý – Boží pohľad. Iba On - za nás ukrižovaný, no vzkriesený – živý Pán Ježiš, pôsobí podnes nový život. Chceli by sme o tom spolu premýšľať aj pri krste Ley Hlavinkovej. Veľká noc a krst, vzkriesený Kristus a náš nový život totiž úzko súvisia. Najprv však počujme slová z Rímskym 6,3-4

Vážení rodičia, krstní, starí rodičia a príbuzní, milá Lea, drahí bratia, drahé sestry!
Medzi kresťanmi, zvlášť protestantských cirkví, je rôzny pohľad na to, čo sa deje v krste. Dá sa formulovať do otázky: Je človek znovuzrodený, keď bol pokrstený ako dieťa alebo až keď uverí – keď vierou prijme Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa?
Ak platí, že je znovuzrodený až keď uverí, vyvstane otázka: Načo krstiť deti? Ak je znovuzrodený už ako dieťa v krste, čo učí vierouka našej ev. a. v. cirkvi, iní kresťania sa pýtajú: Ako to, bratia/sestry evanjelici/čky, že znovuzrodenie sa u množstva tých, ktorí boli pokrstení ako deti, neprejavuje? Ako to, že nejeden z týchto ľudí, zdá sa, je iba formálnym kresťanom?
Ako evanjelici nechceme nad nastolenou otázkou špekulovať, ale hľadať odpoveď v Biblii. Sú biblické texty, ktoré hovoria: nie človek sa znovuzrodzuje, ale Boh znovuzrodzuje človeka (napr. J 1,13: „ktorí boli splodení nie z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha“; J 3,3: Ježiš odpovedal (Nikodémovi): „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie“; „znova“ možno z novozmluvnej gréčtiny preložiť aj „zhora“: „ak sa niekto nenarodí zhora...“; J 3,5: „Odpovedal Ježiš: Veru, veru ti hovorím: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho“; 1Pt 1,23: „veď ste živým a večným slovom Božím znovuzrodení nie z porušiteľného, ale z neporušiteľného semena“; 1Pt 3,20-21: (Božia zhovievavosť) „aj vás zachraňuje teraz v podobe krstu, ktorý nie je obmytím telesnej nečistoty, ale prosbou o dobré svedomie pred Bohom skrze vzkriesenie Ježiša Krista“). Tieto texty hovoria, že nový duchovný život nie je aktivitou človeka a – obdobne, ako nám Boh dal telesný život skrze našich rodičov, je to Boh, ktorý duchovne znovuzrodzuje človeka skrze svoje slovo, vodu krstu a to svojím Svätým Duchom.
Na druhej strane sú biblické verše, ktoré hovoria o tom, že Božími deťmi sa stávajú tí, ktorí uveria (1 J 5,1: „ Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha“; 1 J 5,4-5: „všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom; a víťazstvo, ktoré premohlo svet, je naša viera. Kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Syn Boží“).
Ako sa teda znovuzrodenie deje? – Keď sa chceme dopátrať odpovede, najprv si potrebujeme ujasniť, čo znamená veriť Ježišovi Kristovi.
Predstavme si, že na pošte máme zriadený priečinok – P.O. Box, do ktorého nám prichádza pošta. Jedného dňa nám ktosi zašle listinu o darovaní veľkého bohatstva. Prišla na naše meno, je uložená v P.O. Boxe, darca nám dokonca aj telefonicky oznámil, že máme cenný list. Podľa zákona nám patrí. Ak by sme si ho však neprišli prevziať, nemôžeme užívať veľký dar, ktorý nám bol venovaný.
Viera znamená spoľahnúť sa na to, že som bol obdarovaný; znamená považovať darcu, ktorý nám dal avízo, za dôveryhodného.
Tu vidíme dôležitú vec: Dôvody viery nevychádzajú z nás. My sami si ju netvoríme. Nemáme overené, že darovacia listina v našom priečinku naozaj je. Vieru tvorí náš darca avízom o dare – svojím slovom (R 10,17). Iste, je to naša viera, nezaobíde sa bez nás, ale nie je z nás, je nám darovaná. Prebudil ju v nás darca.
Tak je to aj v kresťanstve. Pán Boh sa nám prihovára, prebúdza v nás vieru, že nás má rád. Krst je jeden zo spôsobov Jeho komunikácie. Viera nie je rozumové presvedčenie o správnosti toho, čo Boh hovorí, ale bytostné spoľahnutie sa na Boha, dôvera Jeho slovu – Jeho avízu.
Späť k úvodnej otázke. Keď stojíme pred Božou ponukou spasenia, daru nového života, zdá sa nám, že my musíme spraviť rozhodujúci krok, že my sa musíme rozhodnúť, že my musíme uveriť. No keď to urobíme, pochopíme, že záchrana od hriechov, nový Boží život v nás, nie je dielo nášho rozhodnutia, ale veľký, nami nezaslúžený dar od Boha. Uvedomíme si svoju nehodnosť. Veď všetko rozhodujúce urobil dávno pred naším rozhodnutím Boh.
Ak tomuto rozumieme, nebudeme krst nemluvniat spochybňovať, naopak, budeme zaň nesmierne vďační. Veď krst je predovšetkým oslava toho, že Pán Boh na nás myslí ešte skôr, ako my vôbec môžeme pomyslieť na Neho. A len preto, že sa On rozhodol obdarovať nás, sa môžeme my rozhodovať pre Neho. Kto by chcel platiť Bohu za spasenie vierou, ako nejakou svojou kvalitou, podobá sa malému dieťaťu, ktoré si vypýta od mamy 20 korún a potom jej za ne – „zo svojho“, daruje kytičku konvaliniek (por. 1K 15,9-10). Kto by chcel Bohu za záchranu platiť tým, že sa vierou rozhodol prijať Ježiša, zabúda, že i to, že verí je Boží dar. V tomto zmysle nie sme ani krstení, ani znovuzrodení na základe našej viery – sťa akejsi našej zbožnej kvality; nie sme ani krstení, ani znovuzrodení na základe viery, ktorá by bola spoliehaním sa: už som na požadovanej duchovnej „úrovni“. Správne prijíma krst a od Boha dostáva nový život ten, kto sa nechá Kristom obdarovať. Kto dôveruje – spolieha sa na to, čo nám v Kristovi daroval Boh, nie na svoju vieru ako na nejakú vlastnú duchovnú kvalitu, ten je znovuzrodený.
Ak krstíme dietky – i tie celkom maličké ako Lea – a veríme, že Pán Boh im v krste dáva nový život, tak preto, lebo na základe svedectiev Písma svätého vyznávame, že Kristova smrť predznamenala náš život. Boh nechal Ježiša zomrieť ešte skôr, ako sme pochopili, čo pre nás Ježišova obeť znamená. Boli sme skutočne mdlí, bezmocní a neschopní spoločenstva s Bohom a Kristus zomrel za nás (R 5,6-8). Aj nad deťmi je zvestovaná Božia milosť, to, že sa Pán Boh pre nás rozhodol bez podmienok. To je najväčšia radosť evanjelia, že Pán Boh nám povedal svoje áno skôr, ako by sme ho my dokázali povedať Jemu – Jeho láske. Krst teda nie je čin, ktorý my ponúkame Bohu, ale spásonosný čin, ktorý Boh ponúka nám. – Čin, v ktorom nám hovorí: Všetko, čo získal Ježiš svojou smrťou a vzkriesením, patrí aj tebe, pokrstený človeče – dnes osobite: tebe, milá Lea. V krste to k tebe prichádza, aby si mal/a istotu a nepochyboval/a o Božom dare spásy.
Otázkou teda nie je, či voda krstu môže vykonať takú veľkú vec, akou je dať človeku odpustenie hriechov a nový – Boží život. Otázkou je, či Boh nariadil krst vodou a pripojil k nemu sľub odpustenia hriechov a tak ho urobil prostriedkom odpustenia hriechov - kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého. Písmo sväté (Mt 28,19-20; Tit 3,5) dosvedčuje, že je to tak.
Čo však s tým, že mnohí pokrstení nežijú kresťanský život? To nie je chyba krstu, ale týchto ľudí, lebo nevyužívajú dar krstu tak ako by mali. Ak limonádu dáme prevariť, nečudujme sa, že nám v letnej páľave, neuhasí smäd. Limonáda sa v horúčavách predsa pije chladená či dokonca s ľadom. Nie v limonáde je však chyba, ale v jej použití. Podobne zlé používanie krstu neruší dobrý zmysel krstu ako takého. To podstatné je, že dar sa má užívať. Sme pokrstení iba raz, ale krst – to, že patríme trojjedinému Pánu Bohu, máme užívať celý život. Boli sme pokrstení, aby „sme chodili v novote života“ (R 6,4b). Apoštol hovorí: „Veď ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli“ (G 3,27).
Dar spasenia, odpustenia hriechov, nového života, ktorý z milosti dostávame v krste, nie je čosi, čo môžeme zavrieť do trezoru. To, čo máme, je istota, že Pán Boh splní svoje sľuby a preto Mu môžeme dôverovať. Záruka znovuzrodenia nie je v našom rozhodnutí sa pre Ježiša, ale v tom, čo Boh pre nás urobil. Krst – nech sa udeje v detstve či dospelosti, môžeme používať, ale aj nesprávne. Spasení nie sme pre našu vieru – sťa akúsi našu duchovnú kvalitu, ale preto, že sme sa nechali Bohu obdarovať darom Božej milosti. No odsúdení sme preto, lebo Bohom darovanú záchranu odmietame (por. Mk 16,16). Sme pokrstení, aby sme chodili v novote života (R 6,4b); aby sme žili tak, ako je hodné evanjelia Kristovho (por. F 1,27).
Krstiť v NZ znie je „baptizein eis to pneuma“ – „ponoriť do Ducha Božieho“ – do hĺbky Božieho života. O to ide pri pokrstených – aby bol človek silou Kristovej smrti a vzkriesenia zapojený do Božieho života. – Aby sme sa ako pokrstení učili zachovávať všetko, čokoľvek nám Ježiš prikázal. Preto sa potrebuje stále živiť Božím slovom, aby sa krst v nás ujal, vydával úžitok, dobré ovocie Ducha Svätého (porovnaj Galatským 5,22-23a).
Nejeden súčasník povie: „Ja verím, ale do kostola chodím len na Vianoce či na Veľkú noc … to stačí. Viera je moja osobná záležitosť – je to len medzi mnou a Bohom.“ Kto takto zmýšľa, ani nezbadá, že na prvom mieste som ja so svojou vierou/ neverou. Ibaže, sú tu aj tí druhí. Moji bratia a sestry vo viere, ktorí ma majú čím obohatiť a ja mám čo dať im. A kostol – služby Božie – cirkev je tu aj preto, aby sme sa vzájomne obohacovali svojimi duchovnými darmi a skúsenosťami s vierou v Pána Ježiša – aby sme sa učili navzájom zdieľať; aby nám vzkriesený Kristus obmýval oči a dával čerstvý, nový pohľad. Ježiš vzkriesením dobyl rozhodujúce víťazstvo, a je na nás, aby sme šli s Ním a duchovne iba neprešľapovali na mieste. Kto je pokrstený, ten má nové srdce, nové určenie. Jeho minulosť – oddelenosť od Boha je pochovaná v krste. Krst mu pripomína, že je na strane Božej (R 6,3-4). Jeho budúcnosťou je to, čo zodpovedá Kristovmu vzkrieseniu: Nový život. – Kto je pokrstený, ten sa má dať na pochod s Kristom a za Kristom.
Nakoniec sa vráťme k pôvodnej otázke: Je človek znovuzrodený – spasený – stáva sa Božím dieťaťom vtedy, keď bol pokrstený ako dieťa alebo až keď uverí – keď vierou prijme Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa? Je to podobná otázka ako: Kedy sa človek stáva človekom: pri počatí alebo pri narodení? Odkedy som dieťaťom svojich rodičov: od počatia či od narodenia? Ak od počatia, prečo sa všade uvádza dátum narodenia a nie počatia? Ak od narodenia, prečo zákony chránia počatý život? – Vnímame: je to absurdná otázka. Dôležité nie je špekulovať, kedy som znovuzrodený, ale fakt, že Pán Boh nám dáva vedieť, že nás prijal a krst je jedným zo spôsobov, ako nám túto zvesť oznamuje. My smieme odpovedať na Božiu ponuku, môžeme prijať Jeho lásku, ktorou nás bude Boh meniť. Toto robme! – O tomto je kresťanský život. Používajme dar, ktorý nám Pán Boh dal – zachraňujúcu Ježišovu lásku, o ktorej nás v krste uistil. Krst je začiatkom, ktorý pri nás nemá zostať bez pokračovania. Aby ho mal, o to prosme pre seba – pre všetkých pokrstených; o to prosíme aj pre Vašu dcérušku Leu. Amen.

Pramene:
Ondrej Kolárovský: Učenie Evanjelickej cirkvi a. v. o sviatostiach (písomná práca podaná na EBF UK v Bratislave pre 2 št. prácu, študijný rok 1993/1994);
Luděk Rejchrt: Věřím /Výklad Apoštolského vyznání víry/ (naklad. SVÍTÁNÍ, Praha 1994);
použité boli tiež myšlienky Bernharda Langensteina (úvodný príbeh), Jaroslava Coufala, K. Bartha J. B. Součka.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.