V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Veľký piatok, Lukáš 23, 33 - 49

Milí bratia a sestry,
Veľký piatok je dňom Ježišovej smrti.
Dni narodenia všetci oslavujeme, no na dni smrti svojich najbližších si len ticho spomíname, neslávime ich spoločne.
Veľký piatok - deň Kristovej smrti je však výnimkou. My sa stretávame, aby sme vyjadrili vďačnosť za slobodu, ktorá pre nás z tohto dňa vyplýva.
Ježišova smrť je iná.
Privádza nás do spoločenstva. Učí nás, že sa navzájom potrebujeme: zdraví a chorí, bohatí a chudobní, zbožní i skeptickí. My všetci potrebujeme Ježiša vidieť – zažiť ako človeka, ktorý sa neštíti obmedzení ľudského tela, našich problémov. Naša bieda sa Ho reálne dotýka. Tam, kde Boh vidí priepasť, tam si na rozdiel od nás nezachováva odstup. On do nej zostupuje.

Boh prichádza a pôsobí tam, kde už na to nik nevidí priestor, ani zmysel - kde Mu už nik nedáva šancu.
Dnes nemá zmysel nariekať – a ani sa pýtať tak, ako sa pýtame pri predčasnej smrti svojich blízkych: Nedalo sa krížu VYHNÚŤ? Naozaj sa to MUSELO STAŤ?
Tieto otázky riešime stále nanovo - vždy, keď sa nás kríž, utrpenie priamo dotkne – keď zistíme, že ešte stále existujú obete, lebo hrubá sila a moc hrá úlohu, čo súdneho človeka oberá o budúcnosť a nádej. Ešte stále najviac platí princíp výkonu a zisku. A ešte stále znejú kvôli tomu výčitky do neba: Vôbec Ti, Bože, nerozumieme. Čo Ty na toto všetko? Ako to vidíš? Kam tým mieriš? // Sklamanie z Boha, výčitky spojené s bezmocnosťou sa stávajú obranným mechanizmom, ktorý človeka – ale ani Boha / nepustí k slovu. Tento odstup, vzdor však nepomáha. Skúsme chvíľu mlčať a počúvať evanjelium Lukáša:

Lukáš 23,33-38:
Keď prišli na miesto, ktoré sa menuje Lebka, tam Ho ukrižovali, aj tých zločincov, jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia. Oni však delili si Jeho rúcha a hádzali o ne lós. A ľud stál a díval sa. Uškľabovali sa aj poprední mužovia a hovorili: iných zachraňoval, nech zachráni seba, ak je On Pomazaný Boží, ten vyvolený. Posmievali sa Mu aj vojaci, keď prichádzali a podávali mu ocot, a hovorili: Ak si kráľ židovský, zachráň sa! Bol nad Ním aj nápis po grécky, latinsky a hebrejsky: Tento je kráľ židovský.

Ježiš ide na smrť bez vzdoru. Neodporuje. Zomiera úplne bezbranný. Nesťažuje sa a nekladie odpor.
To MY sa búrime stále – a najradšej z odstupu, ktorý nám umožňuje spravodlivosť iba vyznávať. Reálne o ňu začneme zápasiť len vtedy, keď sa krivda začne týkať priamo – nás.
Ježiš sa na kríži domáha spravodlivosti – no celkom inej, ako by sme predpokladali. Prosí tu za odpustenie pre tých, ktorí nevedia, čo činia.
My by sme to riešili celkom inak. My protestujeme, lebo je neuveriteľné, že Spravodlivý umiera a nič sa nedeje. Pácha sa násilie a Boh mlčí. Aj ľud stojí a díva sa.
„Otče, odpusť im“, hovorí Ježiš. Tým, ktorí naozaj nevedia, čo činia, Ježiš nepraje pomstu. Vie, že zraneným i zvlčilým / pomôže jedine odpustenie. Jedine moc lásky, ktorá neprestáva dávať šance.
Na obvinenia, poníženia a výsmech dôstojných osobností popredných mužov
nadväzuje posmech vojakov pri kríži. Len sa dokáž! „Keď si Boží Syn, pomôž si.“
Možno sa nám to zdá byť drsné, surové. No túto logiku používame aj my, keď sa riadime príslovím: „Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže.“ S obeťami veľa trpezlivosti, veľa citu nemáme. Ten, kto zlyhal, je si na vine sám.
My sme sa tu, Bože, naučili, že kto troskotá, sám si je na vine.
Ten, kto takto rozmýšľa, stavia Boha na stranu úspešných.
Kto z nás nakoniec od Boha neočakáva pomoc, silu a úspech? S pokorením, neúspechom – nemôže mať predsa dokonalý Boh nič spoločné! Načo je Boh, ktorý...nepomáha?
U Boha chceme predsa počítať len s dobrým. Žiadame istotu, nám zabezpečí pevnú pôdu pod nohami, a dúfanie, že nás ochráni od všetkého zlého!
Hĺbka, pochybnosť a reálna blízkosť smrti - to sa nám na Boha nepodobá.
Bratia a sestry, Veľký Piatok má pre nás hodnotu práve v tom, že sa nám Boh približuje tam, kde sme sa obrnili odstupom, hranicami, aby sa nás nedotklo ani priveľa násilia, ani priveľa bezmocnosti. No Boh sa s nami identifikuje v kríži.
Boh, ktorý by ostal v nebi – chránený od všetkých strastí by nás mohol trestať a súdiť, ale nikdy by nám nemohol rozumieť. On sa však stal jedným z nás. Umiera so zločincami.
Lukáš 23, 39-43
A jeden zo zločincov, ktorí tam viseli, rúhal sa Mu a hovoril: Či nie si Ty Kristus? Zachráň seba i nás! Ale druhý odpovedal a takto ho karhal: Ani ty sa nebojíš Boha, a si celkom tak odsúdený! A my spravodlive, lebo dostávame zaslúžený trest za to, čo sme popáchali, ale Tento neurobil nič zlého. Potom povedal Ježišovi: Pane, Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Odpovedal mu Ježiš: Veru, veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji!

Jeden z mužov na kríži formuluje ešte raz – „ak SI Boh, tak to dokáž! Zostúp z kríža! “
Druhý však hovorí inak: My sme tu – lebo sme si zaslúžili trest, ale TENTO neurobil nič zlého.
To je už o inom. Tento nehovorí: „Ježiš neurobil nič zlé – a... aj tak mu to nepomohlo!“ Hovorí: Spravodlivý umiera, lebo zlo sa dá preklenúť iba dobrom.
Jeden z mužom na kríži v poslednej chvíli poznáva: Tu, na kríži, je zlo prekonané. Aj to
zlé, čo som spôsobil JA. Preto mu záleží na tom, aby si na neho Ježiš spomenul. Ježiš reaguje.
Jeho utrpenie dáva základ odpusteniu, základ všetko premieňajúcej moci milosti. Tá dáva budúcnosť aj vtedy, keď ju už nemôže ponúknuť nikto iný – a nič iné.
Na Ježišovom utrpení spoznávame: Boh tvorí nový život v skrytosti. Nie v úspechu, ale v troskotaní, // nie v zázraku, ale výsmechu a umieraní. Ak toto vidím, vtedy VERÍM.
A tak sa otvára pre mňa i pre Teba, brat, sestra, cesta do raja, ktorý je bezpečným miestom uprostred znevažovania, zlyhaní, uprostred úzkosti i smrti. Toto miesto pred nami otvára poznanie milosti.
Evanjelista Lukáš si myslí, že každý z týchto poukazov jasne ukazuje, v čom bola Ježišova smrť iná ako všetky ostatné. No ako keby pochyboval, či sa mu to podarilo – predsa ešte čosi dopĺňa:
Lukáš 23,44-46
A bolo už okolo šiestej hodiny. Tma nastala po celej zemi až do hodiny deviatej, slnko sa zatmelo a chrámová opona sa roztrhla na poly. Tu zvolal Ježiš silným hlasom: Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha. A keď to dopovedal, dokonal.
Svet okolo sa môže zakolísať – aj slnko zatmieť, no nič nezatrasie Ježišovou istotou, že Boh je s Ním.
„Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“
V tomto modlitebnom spojení s Otcom umiera zbožný a spravodlivý človek. To počuje a vidí aj rímsky stotník:
Lukáš 23,47-49
Keď stotník videl, čo sa stalo, oslavoval Boha a povedal: Naozaj, tento človek bol spravodlivý. A všetky zástupy, ktoré sa zbehli na to divadlo, keď videli, čo sa stalo, bili sa v prsia a tak sa vracali domov. Všetci Jeho známi stáli však zďaleka a ženy, ktoré Ho spolu nasledovali z Galiley, prizerali sa na to.
Stotník vidí, AKO Ježiš umiera. Príbeh spravodlivého, ktorý znáša neprávosť, otvára oči Jemu aj nám. Oslavuje Boha.
Uznáva, že koná nad všetky naše predpoklady – že je úplne nezávislý od našich posudkov, vyjadrení a fanatickej horlivosti pri hľadaní pravdy. Pre stotníka toto poznanie nesmeruje k zúfalstvu, je to pre neho dôvodom na oslavu. Boh Mu otvára oči, aby videl, čo naozaj víťazí.
Ešte stále sú ľudia, ktorí sa zbehnú na divadlo – ktorí aj dnes zbehnú na Veľký piatok do kostola – no nedovolia Bohu hovoriť ani konať to, čo by ich vymanilo z logiky príčiny a dôsledku, viny a trestu. Ešte stále je mnoho ľudí, ktorí sa iba bijú v prsia – a ubezpečujú sa, akí sú na rozdiel od pokrytcov úprimní, na rozdiel od skleslých sebestační, na rozdiel od naivných zrelí rozhodovať samostatne.
No je možné, že si tak ako stotník necháme otvoriť oči, a uvidíme, kde všade môžeme urobiť kroky k novému životu a novému mysleniu.
Boh koná skryto – uprostred nenávisti, násilia a smrti. Otvára nám oči, aby sme videli, kde potrebujeme odpustenie a kde ho potrebujú tí, ktorým sme ho ešte stále ostali dlžní.
Veľký piatok je viac ako pietna spomienka je deň Ježišovej smrti. Mal by sa pre nás všetkých stať dňom vďačnosti.
Vždy, keď do mojich úzkostí, hnevu, i bezmocnosti prenikne Boží pokoj a rozvaha – budem mať odvahu dôverovať Kristu, že mi pomôže, aby som sa stal Jeho/novým človekom.

Amen

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.