3. nedeľa po Veľkej noci – Jubilate (Plesajte), Žalm 126, 1 - 3
Milí bratia a milé sestry!
Dnešná nedeľa sa latinsky volá Jubilate – Plesajte! K plesaniu nás pozýva Ježišov prázdny hrob, ale povzbudzuje nás k nemu aj 126. žalm. Patrí, spoločne so žalmami 120 – 134 k tzv. pútnickým piesňam, niektoré preklady uvádzajú výraz: piesne stupňov. Aby sme tomu my - súčasníci rozumeli, žiada sa dodať, že v starozmluvnej hebrejčine sa každé putovanie do Jeruzalema nazýva stúpaním a každý odchod z neho zostupovaním. Pritom nešlo len o to, že Jeruzalem leží v hornatej krajine a ísť do neho znamená zemepisne stúpať, kým odchádzať z Jeruzalema značí zemepisne klesať. Dôležitejší ako tento zemepis je fakt, že v Biblii predstavuje kráľovské mesto Jeruzalem oblasť duchovne vyššiu a všetko ostatné oblasť duchovne nižšiu. A to platí, milí bratia a milé sestry, podnes: Pokiaľ srdcom putujeme do duchovného Jeruzalema – do Božieho kráľovstva, stúpame. Pokiaľ z neho srdcom odchádzame, klesáme. A môže nás stretnúť čosi podobného ako onoho nešťastného človeka, ktorý v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi zostupoval z Jeruzalema do Jericha – teda do mesta, nad ktorým Pán Boh ústami Józuu vyriekol kliatbu (L10,30; Joz 6,26) – a na tejto ceste ho ozbíjali a doráňali.
Hebrejský výraz stúpanie je v užšom význame technickým termínom pre výročnú púť do chrámu. Ten bol v Izraeli iba jeden a ľudia doň putovali neraz z obrovskej diaľky. Pre Boží ľud Starej zmluvy platilo, že každý – aj z najvzdialenejších oblastí od Jeruzalema sa má tri krát do roka ukázať pre Hospodinom – teda v Jeruzaleme (2M 23,14n; 5M 16,16). Preto Židia putovali pravidelne do Jeruzalema a to nielen z rôznych častí Izraela, ale aj spoza jeho hraníc. Tam totiž mnohí z nich žili od čias babylonského zajatia. Keď nemohli pre priveľkú diaľku do Jeruzalema putovať tri krát do roka, snažili sa aspoň raz a to na Veľkú noc. Tieto púte boli pre nich najzávažnejšou chvíľou roku a života vôbec. V Jeruzaleme prežívali to najvzácnejšie, čo človeka môže stretnúť: stretnutie s Pánom Bohom a Jeho slovom. To bolo zvestované v chráme a tiež sviatostne znázorňované rozličnými posvätnými obradmi a obeťami. Putovanie do Jeruzalema teda bolo vlastne smerovanie k Pánu Bohu. Tu, v Jeruzaleme boli pútnikom pripomenuté Božie požiadavky, Hospodinove prikázania, na ktoré často zabúdali. Zároveň však dostávali aj novú motiváciu na ďalšiu cestu životom, novú orientáciu pre všedné dni.
Pre nás je poučné, že za živým Božím slovom museli títo dávni ľudia namáhavo putovať. Pre to, aby človek počul živé Hospodinovo slovo, musí vynaložiť určitú námahu. Ani Biblia nie je jednoduchou knihou. Božiu pravdu, Božie oslovenie z nej treba vydolovať z hĺbky, ako sa z hĺbky ťaží zlato. Božie slovo sa ani nám nedostane lacno. Ak chcem – chceš počuť Božie oslovenie, duchovnej povrchnosti a pohodlnosti navždy zamávaj.
Účastníci púte do Jeruzalema sa na cestu k Božiemu slovu tešili, asi ako sa my tešíme na dovolenku. Vôbec im nešlo len o splnenie si akejsi náboženskej povinnosti. Títo ľudia cestou spievali, plesali. Keď sa s nimi porovnáme a zamyslíme sa nad tým, načo sa tešili oni, prečo dokázali plesať oni a na čo sa tešíme my, tak nás to nemálo zahanbuje. Zároveň toto porovnanie môže dať odpoveď na otázku, prečo je v dnešnom svete tak málo plesania a radosti.
Dávni Izraelci vedeli čosi podniknúť, aby začuli Boží hlas. Ich namáhavé putovanie za stretnutím s Pánom Bohom – Jeho slovom a ich spev, plesanie neboli úplatkom Hospodinovi, ale obeťou vďačnosti. Keď sa náš vzťah k Pánu Bohu posunie od pošmúrneho si plnenia náboženských povinností k dobrovoľne podstúpenej námahe o začutie Božieho oslovenia, bude i medzi nami viac plesania, viac radosti. Kto tým, čo v cirkvi robí, dáva Bohu úplatok, aby ho Pán Boh chránil, nezavrhol, sotva zažije plesanie a skutočnú radosť. Koho však k činnosti, k službe v cirkvi vedie vďačnosť za Božie milosrdenstvo, kto vie so žalmistom vyznať: „Veľké veci urobil s nami Hospodin!“ (Ž 126,2), ten vie, čo je nefalšovaná radosť. Kto vníma a vo svojom žití rozpoznáva: Naozaj, Pán Boh so mnou urobil veľké veci, pre toho nie je plesanie spojené len s jednou nedeľou cirkevného roku, ale s tým, čo zažíva vo svojom srdci. Plesať totiž môže len človek, ktorý vie, že Pán Boh mu odpúšťa hriechy. Z hriechu neoslobodený človek môže dať Bohu iba úplatok, ale obeť vďačnosti dokáže priniesť len ten, kto bytostne a vedome prežíva: Pán sa nado mnou zmiloval. – „Veľké veci urobil s nami Hospodin, a preto sme sa radovali.“ (Ž 126,3). Verím, že nejeden z nás má skúsenosť s tým, čo spomína žalmista: „Keď Hospodin zmenil (náš) údel, boli sme ako vo sne“ (Ž 126,1). Nemyslí sa tým, že kresťania sú ľuďmi mimo realitu, že si zatvárame oči pred tým, čo je v živote bolestné a ťažké, ale že Božie pôsobenie je tak ohromné, mnohokrát nečakané až neuveriteľné, že človeku táto Božia láska pripadá ako sen. Navzdory tomu, že si zasluhujeme trest, sa k nám Pán Boh nanovo a nanovo skláňa a to je nesporný dôvod k plesaniu. Len si to Božie láskyplné skláňanie k nám všímať, len ho vidieť, vnímať neprehliadať! Zároveň sa nám treba pýtať: Čo prinášam ja, čo prinášaš ty Hospodinovi? Úplatok – ako ustráchaná bytosť, ktorá sa chce pre každý prípad poistiť alebo obeť vďačného srdca? Pán od nás – a dáva nám k tomu bezpočet dôvodov – čaká rozhodne to druhé.
Táto obeť vďačnosti čakala v cieli cesty aj pútnikov do Jeruzalema. No nám nejde len o minulosť Izraela, ale o prítomnosť nás, súčasného Božieho ľudu, o náš život viery. I my potrebujeme, aby sme sa vo svetle Božieho slova celý náš život naučili chápať ako jednu jedinú veľkú púť do nebeského – duchovného Jeruzalema (G 4,26; Žid 12,12; Zjav 21,2-10). Tam nás vedie náš Pán. Nezriedka cestou skúšok, tríbenia, cestou úzkou, kamenistou, tŕnistou, predznamenanou krížom – znamením ktorého sme boli pokrstení. Tak, ako kedysi muselo na púšti padnúť staré pokolenie, ktoré sa vzbúrilo proti Hospodinovi (4M 14. kap.), aj v našom prípade je doba putovania týmto životom časom mŕtvenia starého človeka a odumierania hriechu – tomu, čo je Pánu Bohu pri nás protivné. Božie kráľovstvo je určené novému pokoleniu, ktoré sa zrodilo z vody a rodí z Ducha práve v čase putovania – skúšok, hľadania a prečisťovania našich charakterov.
A tak žalmové pútnické piesne sú vlastne piesňami pre nás, piesňami nášho putovania a našej nádeje. Piesňami, ktoré i nás na cestách života môžu a majú dvíhať k Hospodinovi; ktoré nás učia očakávať na Božie predivné konanie a vďačne ho rozpoznávať. Veď: „Veľké veci urobil s nami Hospodin, a preto sme sa radovali.“ (Ž 126,3); „Zvučne plesaj Bohu, celá zem, ospevujme slávu Jeho mena“ (Ž 66,1-2a).
Amen.
Literatúra: Jan Heller, Jiří Beneš: Poutní písně (vyd. Advent – Orion, Praha 2001)
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
