V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

4. nedeľa po Veľkej noci (Kantate), Izaiáš 12

Milí bratia, milé sestry,
niektoré zážitky, skúsenosti si chceme uchovať v pamäti čo najdlhšie.
Vydarená skúška, pôsobivá prezentácia, či úspech v súťaži alebo konkurze v nás rozozvučí žiarivú radosť, radi by sme to oslávili – aby sme si udalosť vychutnali.
Úľavu a dôvod na radosť cítia pacienti, keď majú v rukách dobré výsledky a hoci ju možno neoslavujú, napĺňa ich uspokojenie, po čase napätia a strachu si môžu vydýchnuť.
Niekedy k nám prenikne radosť celkom nečakane – ak nás v stereotype všedného dňa prekvapí ktosi hoci iba dobrým slovom, priateľským gestom alebo zúčastneným rozhovorom.
Naša radosť sa samozrejme znásobuje, ak nám blízki, či priatelia radosť doprajú a zdieľajú ju spolu s nami.
Všetkým nám je však jasné, že to nie je všetko – že chvíle vedomej radosti sú skôr výnimočné. Preto, že si spokojnosť nevieme dosť vážiť – ale aj preto, že sme vystavení vplyvom, ľuďom, okolnostiam - situáciám, ktoré nás „schladia“. Vtedy sa nám veru radovať nechce, vtedy sa tešiť nedokážeme.
Radšej mlčíme, akoby slová nemali význam. Bezradnosť a apatia sa očakávaní novej budúcnosti radšej dopredu vzdáva. A prejavy radosti iných nám skôr prekážajú.
Otázkou je, či je naozaj dobré, aby sme sa v týchto krízach uzatvárali do kruhu otázok po zmysle všetkého, ktoré odpoveď asi ani nemajú. „Prečo? Prečo práve ja – my? Ako mám ísť ďalej – ide to vôbec? Ako svojím trápením prejdem – kto mi pomôže?“
Biblický text, ktorý sme si prečítali, nebol pre Izraelcov oslavným hitom – napriek tomu, že vyznieva naozaj optimisticky.
Prorok oslavuje všemohúceho Boha, no to, v čom žije, sa veľmi oslavovať nedá. Ospevuje však Boha, ktorý tvorí a stavia tam, kde my vidíme len ruiny a skazu.
Pieseň vznikla v čase, kedy Izraelci zažívali najhoršie krízy svojej existencie v babylonskom zajatí. Boli tam vyhnancami – a pocit odcudzenia znásobovala bieda a beznádej: Ako keby tu Boh vôbec nebol. Ako keby sa s Ním už vôbec nedalo počítať. Odvrátil sa? Budú už odkázaní len sami na seba?
V prorokovej piesni však nie sú výčitky, napriek clivote a všetkým obmedzeniam nenôti ťaživý žalospev. On sa utieka k Bohu a dôveruje, že Boh to tak donekonečna nenechá, že si ich všimne – a že napriek tomu, čo ich momentálne ťaží, sa MILOSŤ prejaví.
V skúsenosti ničoty, dotykov zúfalstva je pieseň plná života a nádeje.
Hovorí o skúsenostiach, v ktorých človek vníma súčasnú etapu života ako trest, ako Boží súd. Izaiáš na úvod vyjadruje: „Hospodine, viem, hneval si sa na mňa!“
Aj to, bratia a sestry, patrí do piesne, ktorá je o živote, o reálnom svete. Keby sme takéto skúsenosti zamlčali, klamali by sme sa.
Súčasne je tu však reč o zmene - zmene života, ktorá pochádza IBA z Boha.
Aj Boh sa mení. Neostáva v hneve – aj keď Ho naozaj často vyprovokujeme, aj keď by mohol Boh v mene spravodlivosti konať celkom radikálny a definitívny súd.
Ak by mal byť môj Boh ku mne spravodlivý, nik z nás by neobstál. Ani ja, ani Ty, brat, sestra. No On sám nám dáva nové šance. Chce si nás stále znova získavať láskou, ktorá premôže všetok náš vzdor.
„Ďakujem, Ti, Hospodine, lebo, hoci si sa hneval na mňa, Tvoj hnev sa odvrátil a potešil si ma.“
Prorok týmto ukazuje, že môžem byť vďačným aj za Boží hnev, za Jeho súd. Znie to naozaj absurdne, no ak viem, na čom som, ak sa nezastavím len v tom, že za svoju biedu hľadám vinníkov, ak sa nezastavím len pri sebaľútosti, prečo som oslabený, vyčerpaný, preťažený práve ja, bude sa mi ľahšie hľadať cesta späť. Apoštol Pavel píše: Milujúcim Boha, povolaným podľa rady Božej všetky veci slúžia na dobré.
Boh má neskutočné kompetencie! Má moc obrátiť k dobrému nás – môže celkom znenazdania zvrátiť situácie.
Ak sme túto Božiu tvorivosť zažili, máme základ k ďalšej viere a vytrvalým očakávaniam. Boh k nám hovorí aj v časoch starostí a zmätku. A ak sa od Neho zranení alebo urazení neodvrátime, budeme Ho zreteľne počuť.
Boh neopúšťa, aj keď sa to niekedy zdá, Izaiáš vyznáva: „Bože, Ty ma potešuješ.“
Útecha nie sú iba slová. Útecha je istota, za ktorou je skúsenosť, že má môj Boh nenechá sedieť v tme. Prorok hovorí: Boh mi už pomohol –a preto teraz, v tomto náročnom čase viem, že mi pomôže aj v budúcnosti.
Možno sa ma teraz naozaj dotýka Boží hnev,
no ja sa nenechám presvedčiť, že to je všetko!
Boh je prameňom života aj vtedy, keď som JA celkom suchý, zničený. Prorok píše: S radosťou budete čerpať vodu z prameňov spásy. Tu sa myslí na vrch Sion – na miesto, kde býva Boh. Obraz prameňa, ktorý sa tu spomína, nesýti len smäd, on robí miesto na svätom vrchu obývateľným. Život je možný len tam, kde sú pramene, kde je voda. Tam sa ľudia sťahujú, tam si zakladajú obydlia a bývajú tam.
„Kto sedí pri prameni – a to nielen na tom s vodou – ten nepotrebuje si robiť žiadne starosti o budúcnosť. Dnes mnohí súperia, aby boli pri prameni peňazí, alebo aspoň informácií, lebo vedia, že kto je blízko prameňa, je dobre zaopatrený. Budúcnosť je poistená.
Peniaze ani informácie však život neistia.
Existuje prameň života, ktorý pre nás otvára Boh vo svojej priazni. Nemusíme sa oň biť, ani súťažiť. Tu nik neobíde nakrátko. Každý svoj podiel. Pri Božom prameni sa občerství každý, kto sa pred Bohom na nič nehrá – ale vyzná svoje vyčerpanie, svoju vyprahlosť.
Boh svoju milosť dokázal celkom konkrétne.
Poslal medzi nás svojho Syna. Toho, ktorý nám núka zdroj živej vody – tak ako kedysi žene Samaritánke. Je to Kristus, ktorý prichádza a obetuje sa, aby som ja mohol byť pred Bohom čistý, aby som mal prístup k Jeho prameňom.
Čo nám teda bráni prísť a čerpať? Hrdosť? Nezávislosť? Pohodlnosť? Či zbabelosť?
Ježiš hovorí: Rieky živej vody potečú zvnútra toho, kto verí vo mňa. Pri ňom nečerpáme sami pre seba. Pri ňom čerpáme toľko, aby sme mali z čoho dávať.
Ak DÁVAME aj vtedy, keď sú už iní v koncoch, ktoré si možno nevedia a možno vôbec nechcú pripustiť, môžeme si byť istí, že sa ľudia o tie naše zdroje začnú zaujímať.
Vtedy je čas zverejniť ich. To je priestor na oslavu Boha, ktorého zaujímam non stop. Ľudia, tí nevedia, ako na náš smútok, úzkosť, či rezignáciu reagovať. Ale Boh áno.
Ak ľudia vidia, že ja nie som, lebo nemusím byť závislý od hodnotenia ľudí, ak zistia, že sa nemusím týrať ťaživou minulosťou, ale žijem z odpustenia a viery, ak pozorujú, že ja sa netočím len okolo vlastnej osi – ani v radostiach, ani v problémoch - vtedy zaujmem pozornosť.
Sloboda, dôvera a nádej nestráca svoju príťažlivosť.
Preto prorok vyzýva: „Ďakujte, Hospodinu, lebo slávne veci učinil, nech je to známe na celej zemi. Výskaj a plesaj, obyvateľka Siona, lebo je veľký uprostred Teba Svätý Izraela.“
Radosť môže byť podnietená náladou, úspechom, alebo aj alkoholom – to taká sa rýchlo pominie.
Radosť však môže byť založená na vďačnosti. Na viere, že Boh nesľubuje naprázdno, ale svoje sľuby plní.
Sú ľudia, ktorí na vyjadrenie radosti a vďačnosti Bohu ale aj ľuďom nepoužívajú slová, ale životy. Ich vďačnosť je životným štýlom. Na tom iní vidia, že tí vedia, komu uverili – a že to veru nebolo zbytočné.

Amen.

Pane Ježiši Kriste,
všetky naše chvály neobsiahnu našu vďačnosť za Tvoje geniálne nápady, za náš svet, za náš život.
Ďakujeme, že nás niekedy vedieš aj tak a tam, kde sa nám nepáči, aby sme precitli – a aby sme sa k Tebe vždy znova vedeli vrátiť.
Niekedy sme pocitom šťastia premožení natoľko, že sa nám chce výskať alebo plakať – no prosíme Ťa, aby sme tieto pocity nepovýšili a nepovažovali za jedinú chválu Tvojej dobroty.
Veď každý náš deň máš vo svojich rukách a my v nich túžime hľadať a nachádzať Tvoju vôľu, Tvoj záujem. Prosíme, aby sme sa vedeli tešiť vždy, keď sa nám to aspoň trochu podarí.
Odpusť, Pane, že zabúdame na to, čo všetko si za nás zniesol na kríži – ale aj na zásahy, ktorých si sa nás dotýkal – v našej rodine, v našej práci, v našej službe.
Prosíme o Tvojho Svätého Ducha, ktorý nás naučí vytrvalosti a obnoví nám pamäť – aby sme to, čo máme preniesť a zniesť, prežili vo viere, láske a nádeji – že ty si sa nami a nikdy Ti bude jedno, ako náš život bude pokračovať.

Amen.

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.