V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

5. nedeľa po Veľkej Noci, Kazateľ 3, 1.7b

„ VŠETKO MÁ SVOJ ČAS A KAŽDÉ POČÍNANIE POD NEBOM MÁ SVOJU CHVÍĽU. JE ČAS MLČAŤ I ČAS HOVORIŤ.“ (Kazateľ 3, 1.7b)

Milí bratia, milé sestry,
sedliak chytil sokola a priviazal ho na humne za nohu.
Sokol sa nezmieril so životom, aký má kadejaká sliepka. Povrazom, ktorým bol pripútaný k hrubej hrade kurína, začal mykať, šklbať a trhať. Upieral zrak k belasej oblohe a vyrážal k nej zo všetkých síl.
Ale neúprosný povraz ho stále ťahal k zemi. Skúšal a skúšal to celé týždne, až si odrel na nohe kožu a zničil krásne krídla.
A napokon si zvykol. Po nejakom mesiaci sa mu zapáčilo aj zrno, čo hádzali sliepkam. A uspokojil sa s hrabaním. A tak si ani nevšimol, že povraz, ktorým bol pripútaný k zemi, v jesenných dažďoch a pod snehom zhnil.

Stačilo slabé odtrhnutie a sokol, vládca neba, by sa bol vrátil na slobodu.
Ale už sa o to nepokúsil.
Bol čas, v ktorom musel skrotnúť, mlčať a prispôsobiť sa. Ale po ňom nastal čas, kedy stačil jediný rázny pohyb, málo aktivity a jeho údel by sa bol zmenil od základu. Ale - nezmenil sa.
Ako často mávame pocit, že sa pri modlitbe
vyhovoríme len my. Akoby Boha naše povrazy, ktoré nás zväzujú, obmedzujú, bránia v tvorivosti, nezaujímali. Akoby sa do začatého rozhovoru nezapojil. Akoby mlčal. Neodpovedal.
Tak príliš rýchlo prídeme k záveru, odpovedi: Neplní priania. Nedáva svet do poriadku. Nezasahuje trestom zlých ľudí. Dovolí deťom vo svete hladovať. Dopustí utrpenie.
Nerozumieme tomu. Prečo čakať? Mlčať? Treba s tým niečo robiť! Máme túžbu pomáhať, dotvárať. Máme túžbu po spravodlivosti, dobre, láske pokoji.

A tak hovoríme, tvoríme, pracujeme, zachraňujeme presvedčení, že naša aktivita dá tento svet do poriadku. Vidíme však, že sa tak nedeje. Siahame po modlitbe, ale zázraky sa nezačnú konať, aspoň nie hneď.
Dnešná nedeľa nás vyzýva k tomu, aby sme niekedy z tých aktivít poľavili. Je v Božom záujme, aby sme sa nevyčerpali a nestrpkli. Aby sme si ako priviazaný sokol neporanili kožu a nezničili krásne krídla, nenechali zatemniť oči, ktoré nám umožňujú vidieť ďalej ako na koniec dnešného dňa.
Nedeľa s názvom Rogate – modlite sa, nás inšpiruje, aby sme sa utíšili pred Bohom a sami pred sebou a MODLILI SA. Čakali a bdeli - v presvedčení, že sa čosi začne diať pre nás – bez nás.
Modlitba môže prameniť z mlčania, ticha. To má veľkú hodnotu. Keď si chceme aj pri rozhovore s človekom vypočuť odpoveď, musíme na chvíľu zavrieť svoje ústa.
V modlitbách obyčajne predkladáme Bohu zoznamy problémov a nedostatkov, ktoré nás
trápia a nevieme si s nimi poradiť. Formulujeme otázky, lebo mnohému nerozumieme.
Ale aj Boh chce hovoriť k nám. Aj On túži klásť otázky. Po Adamovom páde stretáva Boh človeka s otázkou? Kde si? Kde si, Adam? Nejedol si zo stromu? Prečo sa skrývaš? Kde si, človeče?
A človek neodpovedá. Uniká. Skrýva sa. Bojí sa. Mlčí. Veď áno, čo má povedať? „Áno, zhrešil som“ vysloviť nechce - a inak naozaj nemá čo povedať. Odpoveď je teraz na Bohu.
Vzápätí mal Kain problém s neprijatou obeťou a hnevom vzbĺkol na svojho brata. Ako to, že Jeho obeť Boh prijal? Aj s rozzúreným Kainom chce Boh nadviazať spojenie. A pýta sa: Prečo si vzbĺkol hnevom a prečo sa ti zamračila tvár? Prečo, človeče zúriš na brata, keď je problém medzi mnou a tebou?
Kain tiež dáva najavo: toto ja nebudem počúvať! Na to nebudem reagovať. Neodpovedá Bohu. Ťahá Ábela na pole a zabije ho. Načo o tom hovoriť?
Pán Boh vie o našich problémoch. Vidí, koľko ich máme, aj to, ako si s nimi nevieme pomôcť. Záleží Mu na nás. Chce s nami hľadať riešenia. Túži, aby sme sa zastavili, premýšľali, čakali.
Keď farizeji priviedli k Ježišovi cudzoložnicu a netrpezlivo sa pýtali, čo s ňou majú urobiť, Ježiš písal prstom do piesku. Bol ticho. Až po chvíli ich vyzval, aby sa všetci bezhriešni chopili súdu a kameňovali. Zase sa zohol a písal do piesku. Dal im čas. Počkajte, zvážte. Vieme, že odišli. To ticho bolo obviňujúce. Bez jedinej výčitky - v tichu pred Ježišom pochopili.
Ticho pred Bohom nevedie k pasivite. Práve naopak. Tu sa naučíme dozrieť, tu sa naučíme vnímať čas čakania ako priestor, kedy sa z nás môžu formovať Božie originály, ktoré budú Bohu rozumieť a tvoriť s Ním Jeho dielo.
Vo svojich obmedzeniach hľadáme pomoc u ľudí. Očakávame pochopenie. Ale v tom, čo nás najviac trápi, nám nikto z ľudí nepomôže. Nemôžu, nevedia to.
Niektorí sa nás pokúsia presvedčiť, že to nie je také zlé. Netreba sa tým príliš zaoberať. Všetko raz prejde, všetko raz bude dobré.
Niekedy nám pripomenú, že aj iní trpia. Človek na otázky v krízach a krížoch núka odpovede. Nedokáže zniesť otázku, vážnosť ticha. Túži odpovedať. Nerozumie, že aj čas mlčania má svoju hodnotu.
Je určite vzácne, ak sa niekto naším problémom vôbec zaoberá, ale necitlivá akčnosť človeku v hĺbke bolesti a depresie skôr uškodí ako pomôže.
Nechceme si pripustiť, že všetko nemáme vo svojich rukách. A tej bezmocnosti // sa bojíme až tak, že sa snažíme umlčať to, čo cíti. Aby sme nemuseli ďalej počúvať, čo prežíva, ako nevládze.
Veľmi málo trpiacich je vypočutých. Naozaj im je vtedy blízko len Boh. Ľudia pred utrpením, Božím i ľudským mlčaním utekajú.
Jób od svojich priateľov neočakával, že ho uzdravia. Ale ich poučenia mu biedu neuľahčili. Keby sme si len nechali povedať, že tichá prítomnosť je omnoho viac ako výrečnosť!
Konfrontácia s bezmocnosťou je naozaj nepríjemná. Ale zrejme ju potrebujeme. Umlčuje nás a núti hľadať väčšie možnosti ako tie ľudské. Choroby, smrť blízkeho človeka nás zastavuje v nadšení a ohrození myslieť si, že všetko máme pod kontrolou.
Boh je trpezlivý. Počká si.
Je ako múdry rodič osamostatňujúceho sa dieťaťa často ticho. Čaká, že sa dovtípime, koľko nám toho chce povedať.
Pán Boh nám kladie celkom jednoduché otázky. Týkajú sa miesta v našej rodine, na pracovisku, v cirkevnom zbore. Veľmi často by
práve TU viac premyslenej aktivity vôbec neprekážalo.
Modli sa a pracuj – keby sme to vedeli spojiť! Sú ľudia, ktorí sa modlia a neaktivujú a sú takí, ktorí pracujú a nemodlia sa.
Náš Boh čaká, že s Ním začneme hovoriť skôr, ako budeme tvoriť. Túži, aby sme sa Mu prihovorili. Z ticha, úprimne, s dôverou.
Využime aj čas mlčania, nezdaru, sklamania, bolesti duše. Prejavme sa v modlitbe.
Ježiš pravidelne vyhľadával osamelé miesta, aby sa na modlitbu mohol sústrediť. Modlitba má nesmiernu moc. Ukáže nám, kde nemusíme byť bezmocní, / kde, kedy, ako a s kým začať hovoriť a pracovať.
Aj pri najlepšej vôli zachraňovať / nám bez toho, aby sme vedeli, prečo to robíme / takáto aktivita dlho nevydrží.
Chceme utešovať a nepýtame sa Utešiteľa, Božieho ducha, ako na to.
Ak sa aj cítime bezmocní, nemusíme takí ostať. Náš Pán nám rád dopraje, čo potrebujeme.
Naučme sa byť pravidelne chvíľu ticho. Premýšľajme, na čo sa Pán pýta nás.
Možno objavíme veci, na ktoré sme ešte doteraz neprišli. Pán túži, aby sme spozorneli.
Dáva nám slobodu rozhodnúť sa. Riskuje, že ju nepochopíme, zneužijeme, ale za svojím si stojí.
Pokiaľ chceme získať odpovede, vydržme pozorne počúvať. Hovorme s Ním. Dovoľme, aby sa pýtal. „Kde si, Dieťa? Vráť sa, príď, ozvi sa. Chcem s Tebou čosi prerozprávať. Prejednať Tvoj problém, únavu. Postoj, uvoľni sa. Počúvaj.“
Je zlé, keď trpí mlčaním Božím človek. Ale je ešte horšie, keď tým mlčaním naším trpí Boh.
Je to pre nás zlé, lebo sa nedozvieme to, čo potrebujeme vedieť, aby sme vedeli žiť.
Naučme sa rozoznávať čas mlčania a čas, kedy svojím slovom povzbudiť a pomôcť. Skúsme prijať za svoju modlitbu proroka: Hovor, Pane, Tvoj služobník počúva.
Tento postoj, ticho pred Bohom nás naučí počúvať, hovoriť i konať.

Amen.

Pane Ježiši, Kriste,
nazval si nás svojimi priateľmi
a my vieme, že to nebola fráza.
Vieme, že Ti náš životný štýl naozaj leží na srdci a neustále pracuješ na tom, aby sme sa o tom ubezpečovali.
Ďakujeme aj za dnešné povzbudenie – že sme soľou tohto sveta aj vtedy, keď o sebe tak vážne pochybujeme.
Prosíme, Pane, o schopnosť nájsť s Tebou spoločnú reč, o túžbu milovať Ťa a vidieť za Tvojimi radami dobrý úmysel.
Ďakujeme za tvoju obeť na kríži, lebo tak si dokázal, kým pre Teba sme, akú veľkú hodnotu máme.
Prosíme, aby sme si ju nedali vziať, a nevzdávali sa nevzdávali, ak prídu starosti, choroby, nešťastie.
Ty buď, Pane, našou Záchranou, Silou. Prosíme, daruj nám spokojnosť s tým, že sme Tvoje dobre zaopatrené deti. Tvoje deti. Amen.

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.