Nedeľa po Vstúpení (Exaudi), Ján 15, 26 – 16, 4
„Keď však príde Radca, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, bude svedčiť o mne, a aj vy budete svedčiť, pretože ste od počiatku so mnou.
Toto som Vám povedal, aby ste sa nepohoršovali. Vylúčia vás zo synagóg, áno, prichádza hodina, keď každý, kto vás bude vraždiť, domnievať sa bude, že tým Bohu slúži. A budú to robiť preto, že neznali Otca ani mňa. Ale hovoril som vám to, aby ste si, keď príde ich hodina, pripomenuli, že som vám to povedal. Toto som vám nehovoril od počiatku, pretože som bol s vami.“ (Ján 15, 26 – 16, 4)
Milí bratia, milé sestry,
otázka, či je dnes ešte potrebná cirkev, sa stáva vždy viac naliehavou a aktuálnou. Skôr,
ako ponúkneme odpovede príliš lacno a príliš rýchlo, by sme tú otázku mali nechať znieť.
To, že dnes mnohí od cirkvi bočia, a tvrdia, že ju nepotrebujú, lebo im nemá čo dať, nás síce trápi – ale nie až natoľko, aby sme sa tým začali vážne zaoberať.
Sme v pokušení, že nám bude stačiť, ak nám ktosi sprostredkuje trochu nadšenia, posilnenia a ľudskej podpory.
Je to však dosť? Nestáva sa niekedy to, čomu hovoríme „osobná viera“ / prekážkou v tom, aby sme si priznali a prežili hĺbku krízy viery, v ktorej len zaspávame ľahostajní – alebo unavení?
Optimistické správy o vydarených stretnutiach nás kolíšu predstavou, že to s nami nie je až také zlé - veď ešte stále máme dorast, mladých ľudí, krsty a sobáše.
Otázka však neznie, koľko nás je, ale či neschádzame z cesty...
Moja i tvoja osobná viera, brat, sestra,
sa mala stať prostriedkom pôsobenia Ducha, prostriedkom pozývania ľudí k Bohu, prostriedkom svedectva.
No my sme ju povýšili na cieľ. Vystačí nám pre naše súkromie. A to je teda problém.
Takejto viere chýba dych života. Chýba jej Duch Krista.
Ježiša nám evanjeliá predstavujú jednoznačne ako Toho, ktorý sa venuje človeku v jeho problémoch a neistotách – áno, aj v morálnej úbohosti. Tam prináša lásku bez predsudkov a bez podmienok.
Ľudia, ktorých okolo seba zhromaždil, boli z rozličných príčin otrasení.
Aj naša doba je dobou otrasov – bude mať Boh svojich svedkov medzi nami?
To, že dnes človek nie je vyzvaný, ale tlačený, ba hnaný k rýchlosti, výkonu a zisku, mu priamo úmerne prináša aj pocit vyprahnutia, prázdna a nudy. Žiť bez ducha a bez nádeje nedokáže. A tak hľadá, pokúša sa formulovať modlitby, no nevie, či ho takého - zmäteného bude mať kto počúvať.
Má strach. Zmietajú ho očakávania – ale aj núdza osamelosti a frustrácie.
Po vstúpení sa v podobnom prázdne ocitli Ježišovi nasledovníci. Ježiš sa od nich vzdialil – a v nich ostala len pustota nostalgie a množstvo otázok, či to čakanie bude ešte mať nejaký zmysel...
Dnešný text nám v podobných chveniach otvára nádej nového života.
Má prísť Duch, Radca, Utešiteľ, ktorý nás uvedie do pravdy. Má prísť Duch, ktorý nás bude viesť k svedectvu bez strachu a zaváhaní, a dá nám vieru, silu a odhodlanie žiť svoju vieru autenticky.
Tento Ježišov sľub stále platí. Aj dnes k nám posiela Ducha pravdy.
Osloví nás tak, aby sme mu rozumeli - možno jedinou vetou knihy, rozhovoru, alebo kázne. Táto veta sama osebe nie je pravdou, ale môže nás pravdou osloviť a môže nás zbaviť väzby na názory, predsudky a konvencie.
Môže nás zasiahnuť pri stretnutí s krásou alebo pominuteľnosťou prírody, v stretnutí s človekom vo vzťahu priateľstva alebo odcudzenia. Môže nás osloviť v láske,
ale aj v nenávisti. Bude to vtedy, keď stretneme samých seba, keď sa nám podarí nahliadnuť do skrytých úsilí našej duše.
Je veľmi pravdepodobné, že sebou nebudeme nadšení – naopak – uvidíme sami seba v celej nahote – vo všetkej odkázanosti na iných ľudí – i na samého Boha.
V takýchto stretnutiach sa dá nájsť pravá skutočnosť – v nich je pravda, ktorá nás môže oslobodiť od ilúzií a falošných autorít a vyviesť z otroctva úzkostí, falošných sebaodmietaní a falošných sebapotvrdzovaní.
Naše kresťanstvo potrebuje druhý dych. A ten mu môže dať len duch, ktorý prichádza od Boha – duch, ktorý nám ukáže, kedy, kde a ako sa nás ktoré Božie slovo naozaj dotýka.
To, čo sa týka iných, nás až tak veľmi nezaujíma, cudzie prázdno, cudzia bieda a nás až tak veľmi nebolí.
No ak sa pravda Božieho slova
dotkne prázdna našej ničoty, budeme Ho počúvať.
Duch v nás a s nami robí poriadok a dáva pokoj – no robí to spôsobom, ktorý nás nenechá stáť na jednom mieste. Najprv nás rozhádže, najprv nás znepokojí.
Tam, kde sa človek pozerá na pravdu vlastnej viery s uspokojením, ešte nevládne sloboda. Sloboda nie je ani tam, kde človek v dôsledku nevedomosti a fanatizmu odmieta cudzie myšlienky a iný spôsob života.
Veľa ľudí dnes svedectvo o Kristu potrebuje - vo svojich neistotách a pádoch.
A nám nesmie stačiť, aby sme sa so svojou vierou utiahli do ulity a vytvorili si prostredie, kde nám bude dobre. My máme svedčiť.
Nie zákonnícky – lebo ani tým, ktorí naozaj zlyhali – zdvihnutý prst dávno nestačí. Potrebujú porozumenie a prijatie. Potrebujú, aby sme boli otvorení.
Zrozumiteľnosť, do ktorej nás uvádza Duch pravdy, nespočíva v nejakej primitivite a zjednodušovaní. Spočíva v tom, že niekto hovorí o viere tak, že to rezonuje s mojou
vlastnou skúsenosťou. V takom zvestovaní viery nenachádzam nič prekvapivo nové, ale mám pocit, že presne to, čo som už nejako dávno cítil, dokázal niekto vysloviť.
Je na Bohu, aby ľudí oslovil. Ale potom je na nás, bratia a sestry, ako s hľadajúcimi, pýtajúcimi sa budeme zaobchádzať.
Budeme mať radosť, že sú na ceste k Bohu s nami? Pripustíme, že niektoré ich otázky môžu byť aj našimi otázkami? Alebo sa ich budeme snažiť vyformovať a prispôsobiť našim predstavám o spoločenstve, cirkvi a jednote?
Ježiš hovorí o tom, že sa veriaci ľudia sa môžu medzi INAK veriacimi ľuďmi cítiť vylúčení. Nežiadúci.
Ak Duch Boží človeka zaujme, a privedie ho medzi nás bratia a sestry, očakáva, že si ho všimneme, že mu budeme venovať pozornosť. Je škoda, ak to nerobíme. Ak nám je jedno, kto Pána Boha hľadá a prečo, hazardujeme s vlastnou budúcnosťou.
Každý jeden z nás je, bratia a sestry, zodpovedný za to, aké prostredie okolo seba vytvára. V rodine, v povolaní, ale aj tu, v cirkevnom zbore.
Aj nás sa mnohí na našu vieru, na naše kréda pýtajú vtedy, ak ich zaujme náš život - ak je na našich vyjadreniach a postojoch vidieť, že Ducha pravdy nepočúvame iba zo zvyku – a že ho nepočúvame zbytočne.
Veľa ľudí dnes Boha úprimne hľadá. Ale hľadá aj človeka, ktorý si vie napriek všetkým pokušeniam a tlakom zachovať charakter a jednu tvár.
Svätý Boh neostáva v utajení. Prichádza v Kristovi a vo svojom Duchu. Hľadá svedkov, ktorí sú ochotní čakať na poverenia, odvahu a rozvahu Ducha, aby dávali na známosť, že Boh stále dáva tomuto svetu nádej.
Ešte nie sme stratení. Neostali sme sirotami odkázanými na milosť a nemilosť ľudí. On je s nami.
Prichádza a dáva pokoj. Svoj pokoj.
V ňom je viac ako utíšenie – je v ňom bdelosť a sila k novému životu.
V Božom pokoji je tajomstvo moci, ktorá nás drží vzpriamených napriek napätiam a otázkam.
Považuje ich totiž za hybnú silu preto, aby sme Božie spoločenstvo, pravú vieru a skutočnú živú cirkev nikdy neprestali hľadať
– aby sme o ňu neprestali zápasiť. V Duchu a v zjavenej, darovanej a oslobodzujúcej Pravde.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
