Nedeľa po Vstúpení, Mt 12, 25b; 1Pt 4, 10 - 11
„Dom rozdvojený neobstojí.“ (Mt 12,25b)
„Posluhujte si ako dobrí šafári rozličnej milosti Božej, každý tým duchovným darom, ktorý prijal. Keď niekto hovorí, nech hovorí ako reč Božiu; keď niekto posluhuje, nech to robí ako z moci od Boha, aby sa vo všetkom oslavoval Boh pre Ježiša Krista; On má slávu a moc na veky vekov. Amen“. (1Pt 4, 10 - 11)
Milí bratia a milé sestry!
Nedeľa po Vstúpení budí dojem akéhosi vákua. Pán Ježiš vstúpil na nebesá a Duch Svätý ešte nebol zoslaný. Náš život sa však rozhodne neodohráva vo vákuu, ale uprostred spoločenských premien a – pre mnohých – v zložitých životných podmienkach. Nadmerná pracovná záťaž, pokušenie konzumného spôsobu života alebo na druhej strane nezamestnanosť či práca veľmi slabo ohodnotená a s tým spätá nutnosť obrátiť každú korunu – to všetko neobchádza ani členov nášho zboru. Ani členov cirkvi neobchádzajú krízy v manželstvách či rodinách.
Žijeme v tzv. pluralitnej spoločnosti, čo niektorí chápu tak, že každý môže mať svoju pravdu a iných do toho nič... Pán Ježiš sa v Evanjeliu predstavuje ako pravda (J 14,6). Keďže sme evanjelici – podľa evanjelia veriaci kresťania, nechceme mať svoju „vlastnú“ pravdu a vravieť: iných – ani Pána Boha – do toho nič, ale má nám ísť o to, aby Pravda – Ježiš Kristus – mala nás. Je veľa ľudských „právd“, no keď chceme, aby cirkev – aj náš zbor napredoval, dôležité je najmä, aby Pravda – Ježiš Kristus, mala nás. Z Jeho pohľadu, ako je pre nás zaznamenaný v Biblii, sa chceme hodnotiť. So zreteľom na Jeho vôľu chceme aj plánovať. Lebo keď je našou túžbou duchovne rásť, nie iba živoriť, potrebujeme dospieť k Pánovmu – k biblickému pohľadu na to, aký má cirkevný zbor byť. Potrebujeme jednotu v otázkach smerovania nášho spoločenstva. Pretože, ako sme počuli z Písma: „Dom rozdvojený neobstojí.“ (Mt 12,25b) Dom, v ktorom bojuje jeden proti druhému, nemôže obstáť. Kde má v zásadných veciach každý „vlastnú pravdu“, a Pravda (Ježiš) nemá nás, tam nečakajme napredovanie.
Najnovšie dvojčíslo nášho najstaršieho evanjelického periodika – Cirkevných listov – prináša neradostnú štatistiku: porovnanie počtu členov našich cirkevných zborov pred štvrťstoročím a dnes. Až na výnimky ide o značný pokles. A okrem toho je známy aj veľký rozdiel v počte tých, ktorí sa do cirkvi anonymne hlásia v štátnom sčítaní a počtom tých, ktorí sú evidovanými členmi ECAV. Známy je tiež fakt, že počet ľudí, ktorí sa pravidelne aktívne zúčastňujú zborových podujatí je podstatne nižší ako počet evidovaných v našej zborovej kartotéke. Tak sa zdá, že aj v tomto ohľade máme rôzne „pravdy“.
Z kontextu Biblie je však zrejmé, že od čias obete Pána Ježiša Krista za nás je nemysliteľné anonymné kresťanstvo, kresťanstvo bez stabilného miesta v zbore. Spomeňme si na Nikodéma, ktorý navštívil Pána Ježiša najprv tajne, v noci, avšak po Ježišovom ukrižovaní sa vo veľmi riskantnej dobe neanonymne priznal k viere v Krista a spolu s Jozefom z Arimatie dal pochovať Pánovo telo (J 3,1-2; 19,38nn).
Evanjelik – podľa evanjelia žijúci človek – je ako „mesto, ktoré leží na vrchu, ktoré nemôže byť skryté.“ (Mt 5,14). Evanjelik, ak neodbočíme od obsahu tohto výrazu, nemôže zostať v anonymite, nechce zostať iba formálnym členom cirkvi. Veľké rozdiely medzi počtami k cirkvi sa formálne hlásiacich a v zbore evidovaných i medzi počtom v zbore evidovaných a aktívnych naznačujú, že v tomto nie je medzi nami jednota.
„Dom rozdvojený neobstojí.“ Nevravím to, aby som šíril pesimizmus; naopak, pozývam Vás, aby sme v Písme hľadali to, akí máme byť, ako si máme počínať. Onú neradostnú štatistiku nechápme správu o počiatku konca evanjelickej cirkvi, ale rozumejme jej radšej ako šanci, ktorú treba využiť. Ako podnetu k tomu, aby sme sa v cirkvi nanovo sústredili na to, čo je našou úlohou. Na žatvu, do ktorej nás vysiela Pán (Mt 9,37n). Nech sú naše ústa otvorené a naše srdce rozšírené (2 K 6,11) k misijnému úsiliu. Usilujme sa v tomto o jednotu. Doba, ktorú žijeme, je pre nás výzvou. Čas milosti ešte trvá – preto sa usilujme získavať ľudí pre Krista.
Keď nebudeme jednotní v tom, že práve misia je naším prvoradým poslaním, „rozdvojený dom neobstojí.“ Preto sa pýtajme: Boli sme jednomyseľní v našom základnom smerovaní – poslaní? Využívali sme svoje každodenné kontakty s ľuďmi, aby sme im poukázali na Pána Ježiša? Alebo platí, že naša viera má síce uši, ale nemá oči ani ústa? Dosvedčovali sme aj svojím správaním, Komu veríme? Boli – sú naše životy pozvaním pre druhých k viere v nebeského Otca (por. Mt 5,16)?
Nik netvrdí, že to je ľahké, bezproblémové. No Pán Boh nám dáva možnosť vybrať si medzi pravdou – životom v pravde a pohodlným kľudom. Nemôžeme mať oboje!
Bezpočet ľudí chce poznať Ježiša len ako Pomocníka v núdzi, len ako Záchrancu – Spasiteľa. To je ako keď niekoho poznajú iba ako svojho zubára. Ježiš je viac; je nielen Záchrancom, ale aj Pánom, ktorý chce viesť – orientovať – smerovať náš život k dobrému cieľu.
Božím slovom sme vyzvaní skúmať našu jednomyseľnosť v našom základnom poslaní. Nie preto, aby nás zachvátila akási horúčka ambícií v snahe štatisticky preukázať, že náš zbor početne rastie, že v ňom stúpa účasť na službách Božích a zborových podujatiach, že pribúda tých, ktorí sú ochotní niesť zodpovednosť za určitú oblasť služby – hoci i toto by sme uvítali. No Pánovi Ježišovi nešlo o štatistiku, nerobil si starosti z toho, či Ho pozná veľa alebo málo ľudí. Žil tak, aby stálo za to poznať Ho! Podľa Ježišovho príkladu i my, členovia bratislavského ev. a. v. cirkevného zboru žime tak, aby iným stálo za to poznať, že medzi nami a v nás prebýva Boh (por. Zach 8,23).
Ako k tomu spieť? Tak, že sa vrátime k myšlienke všeobecného kňazstva všetkých veriacich, ktorú od zabudnutia „oprášila„ reformácia. To jest, že si budeme vzájomne posluhovať, každý tým duchovným darom, ktorý od Pána Boha prijal. (1Pt 4,10) Každý z nás má nejaký duchovný dar. Všetci – nie len tí, ktorí v zbore vyučujú Božien pravdy! Ľudia sa niekedy dívajú na to, čím Pán Boh iných obdaroval a vravia si: Taký nikdy nebudem, túto „úroveň“ nikdy nedosiahnem. Nehľaďme však na to, aké dary majú druhí – ak už, tak ich povzbudzujme, aby ich využívali – ale dívajme sa predovšetkým na to, čo nám – tebe/mne dal Pán. Náš záujem sústreďme na to, „aby sa vo všetkom oslavoval Boh pre Ježiša Krista.“ (1Pt 4,11) To je cieľ nášho úsilia v cirkvi, aby sa vo všetkom oslavoval Boh.
Buďme jednotní v našej základnej orientácii a poslaní, aby bol Pán Boh oslávený vo všetkom pre Ježiša Krista, aby iní ľudia, vidiac život nás – jednotlivcov i zboru ako celku – pochopili, že stojí za to poznať Ježiša ako Záchrancu i Pána; Ježiša, ktorý prebýva v nás a medzi nami. „Dom rozdvojený neobstojí.“
Ak zostaneme jednotní a verní v poverení, ktoré máme od Krista, má to svoju odmenu. Hoci Pán Boh nedáva „výplatu“ na konci každého mesiaca, dáva ju na samom konci. A to v hojnosti! Vďaka Mu za to! Amen.
Literatúra: Richard Wurmbrandt: Vítězná víra (vyd. Stefanos 1998 Jindřichuv Hradec); tiež s použitím myšlienok Hansa–Martina Derna.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
