V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

2. slávnosť svätodušná, 1. List Tesalonickým 5, 19, List Efezským 4, 30

„Ducha neuhášajte!“ (1. List Tesalonickým 5, 19)
„Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho.“ (List Efezským 4, 30)

Milí bratia a milé sestry!

Biblia hovorí o Duchu Svätom často v obrazoch. Prirovnáva ho k vetru, ktorý slobodne veje, kam chce (por. J 3,8). Nemožno Ho obmedzovať, spútať, zmanipulovať.
Písmo sväté prirovnáva Ducha aj k holubici (por. Mt 3,16) – teda k nežnému bytiu, ktorému je ľahké zlomiť krídla, ktoré nie je problém odplašiť, zahnať. Kým za obrazom Ducha Svätého ako vetra je výpoveď o slobodnom pôsobení Ducha, obraz holubice hovorí o nežnom, jemnom, nenásilnom, láskyplnom pôsobení Ducha.
Biblia prirovnáva Ducha i k ohňu. Počujeme o tom aj z Pavlovho 1. Listu Tesalonickým. Za obrazom ohňa je ukryté mnohé. Oheň ničí – oheň Ducha Svätého chce zničiť modly, ku ktorým sa klamne utiekame. Reformátor Ján Kalvín povedal, že ľudské srdce je továrňou na modly. „Vyrábame“ si vždy nové a nové modly. Týchto falošných bohov chce oheň Ducha zničiť.
Oheň tiež prečisťuje – i Duch Svätý prečisťuje našu vieru, tríbi náš kresťanský charakter, aby sme žili spôsobom Toho, koho meno ako kresťania nosíme – aby sme žili podľa príkladu Pána Ježiša Krista.
Oheň aj rozmrazuje – podobne Duch Svätý rozmrazuje chladné ľudské srdcia.
Oheň i zohrieva – v spoločenstve cirkvi by mal každý zažiť, pocítiť kus Božieho tepla, tepla Ježišovej lásky.
Oheň tiež osvetľuje – a práve tak, keď sa staré texty Písma svätého mocou Ducha stanú živým Božím slovom pre nás, je naša životná cesta svetlejšia a vidíme aspoň na pár krokov dopredu (por. Ž 119,105).
Prirovnanie Ducha Svätého k ohňu obsahuje prinajmenšom ešte jeden dôležitý moment. O oheň sa treba starať. Oheň, ak má ničiť zlé – ničiť modly, ak má prečisťovať, rozmrazovať, hriať či svietiť, musí byť trvalo udržiavaný. Starozmluvní Izraelci to dobre vedeli, lebo oheň zohrával dôležitú úlohu pri službách Božích v svätostánku počas putovania púšťou i neskôr v jeruzalemskom chráme. Podľa svedectva Starej zmluvy oheň na oltári pre ohnivú obeť zapálil Pán Boh sám (3M 9,24; 2Kron 7,1-3) a musel byť trvalo udržiavaný. Aj v nás – v krste zažal, zapálil Pán Boh oheň svojho Ducha. “V jednom Duchu sme boli pokrstení“, “jedným Duchom napojení“ – tak čítame v 1. Liste Korintským 12,13 v súvise s Duchom Svätým a krstom. Ale tento oheň Ducha má horieť. Treba ho udržiavať. Veď zažal ho sám Boh. Duch Svätý je teda Božím darom pre nás. Pohŕdať Božím darom, prekážať jeho pôsobeniu, uhášať Ducha, to sa vždy – skôr či neskôr – vypomstí.
Kedy uhášame Ducha? – Keď nedbáme o to, aby v nás horel. O nejednom človeku platí: nechodí do kostola, Bibliu si nečíta, nemodlí sa, nepristupuje k Večeri Pánovej, netrápi ho, kde by mohol poslúžiť, a pritom si myslí. Zaobídem sa bez toho, som lepší ako mnohí, ktorí to robia, ktorí chodia do kostola, modlia sa... . Vskutku, existujú ľudia, ktorí kostol formálne navštevujú, ale žijú v jasnom rozpore s tým, čo tam zaznieva. To však ešte neznamená, že vedome venovať čas Božiemu slovu, modlitbe, účasti pri Pánovom stole, predošlému spytovaniu si svedomia pri spovedi či venovať čas službe v cirkvi – službe blížnym – je márnosť. Modlitba, Písmo sväté, dary Večere Pánovej, ku ktorým sme i dnes pozvaní, spoločenstvo Božieho ľudu, v ktorom môžeme jedni druhých bremená znášať – to sú kanály, ktorými k nám prúdi Boží Duch. Nedbať na to, obchádzať, zanedbávať tieto veci, to je nechať hasnúť oheň Ducha, to je uhášanie Ducha.
Ducha tiež uhášame, keď nás v svedomí – v našom vnútri Duch Boží varuje a upozorňuje, že niečo nie je v poriadku a my vedome ignorujeme Jeho jemný hlas. – I vtedy uhášame Ducha a ochromujeme tak svoj duchovný život.
Tiež keď sa len obhliadame späť a vravíme: Kedysi, pred mnohými rokmi som v cirkvi konal to a to..., keď žijeme len zo spomienok, aj vtedy uhášame Ducha. Veď duchovný život, viera v Pána Ježiša Krista, to nemôže zostať len minulý čas. Je dobre, keď naša viera má svoju peknú minulosť, avšak buď v nás oheň Ducha naďalej horí alebo sme vyhasnutou pahrebou.
Podobne, ak máme nejaké dary od Pána Boha – a všetci nejaké máme – a nevyužívame ich na Božiu slávu, pre rast a budovanie Pánovej cirkvi, i vtedy uhášame Ducha. Aj nevyužívať Bohom dané príležitosti je hriech.
Tiež keď sme chladní k potrebám našich blížnych a miesto aby sme sa povzbudzovali, sme si navzájom ľahostajní, ba niekedy až nevraživí – aj vtedy uhášame, potláčame Ducha.
Nie, Ducha nemôžeme premôcť ani zahubiť, On slobodne veje, kam chce a my Ho nemôžeme obmedzovať či spútať. Ducha však môžeme zarmútiť a On sa od nás vzdiali. Veď je nežným bytím ako holubica a my Mu svojou nedôverou, polovičatou vierou i ľahostajnosťou k blížnym zraňujeme „krídla“. Niet horšej veci, ako keď sa od nás Duch vzdiali. Len si spomeňme, ako vyzeral život kráľa Saula, keď ho Duch Boží opustil (por. 1S 16,14nn i ďalšie kapitoly do konca 1S).
Nielen človeka, ale aj Ducha Svätého môžeme zarmútiť. A to tak skutkami ako aj slovami. Napomenutie: „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, píše apoštol Pavel v Liste Efezským (4,30) práve v súvise s rečou, hnevom a krikom. Aj my, kresťania – ako všetci iní ľudia, sme závislí na našom nervovom stave, na vonkajších okolnostiach, v ktorých sa nachádzame. A predsa sme a máme byť iní, lebo na sebe nesieme pečať Ducha Božieho (Ef 4,30). Preto tým musí byť poznamenaná i naša reč, aj náš vzťah k blížnym. Keď apoštol vyzýva: „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, nežiada samoúčelnú ctnosť, ale to, aby sme vedome čelili svojmu „horšiemu ja“ – v záujme druhých. V záujme druhých neklamem, pretože lož rozbíja jednotu medzi ľuďmi, v záujme blížnych nezaháľam, aby som z odmeny za prácu mohol pomôcť druhým. V záujme druhých nehovorím mrzké slová (pôvodný grécky termín „sapros“ znamená čosi, čo podľahlo hnilobe, čo je hnusné, zlé, čo je k ničomu – mrzké slová sú teda „zhnité“ slová), pretože dobrým, múdrym a láskavým slovom môžem pomôcť a potešiť.
S súvise s napomenutím: „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, vyslovuje apoštol i výzvu „Nedávajte miesto diablovi“ (Ef 4,27). Je to naozaj tak, že kde nieto Ducha Božieho – tam príde rád diabol (por. Mt 13, 43-45). Ak nám znejú tieto výzvy či napomenutia: „Nedávajte miesto diablovi“ a „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, je to aj preto, aby sme príliš neospravedlňovali samých seba, ako by to či ono zlé pri nás bola „len“ povahová črta, tlak okolností alebo nutná daň kresťanstvu nežičlivému prostrediu. Čo nás odlučuje od Pána Boha – to predsa vieme každý sám najlepšie – a práve tým uhášame a zarmucujeme Ducha Svätého.
Pán „Boh nám však nedal ducha bojazlivosti, ale (ducha) moci a lásky a sebaovládania (2Tim 1,7). Preto neuhášajme Ducha Svätého ani Ho nezarmucujme, ale prosme, aby nás naplnil (por. Ef 4,18b) – i teraz, keď budeme prijímať dary Pánovho stola. „Lebo z plnosti srdca hovoria ústa“ (Mt 12,34b). Ak budeme naplnení Božím Duchom, budú z našich úst vychádzať dobré, povzbudivé – budujúce slová. A náš život bude na slávu Božiu a na prospech našim blížnym. Amen.

Literatúra: Luděk Rejchrt: Věřím – výklad Apoštolského vyznání víry (vyd. Svítání, Praha 1991);
Oswald Chambers: To nejlepší pri Jeho slávu (vyd. Nadace pro mezinárodní potřeby ve spolupráci s vydavatelstvám Rosa, Praha 1997)

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.