Služby Božie s konfirmáciou dospelých, Rímskym 12, 17 - 21
„Nikomu neoplácajte zlým za zlé. Usilujte sa o to, čo je dobré v očiach všetkých ľudí. Ak je možné, nakoľko je na vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi. Milovaní, nepomstite sa sami, ale dajte miesto hnevu. Veď je napísané: Mne patrí pomsta, ja odplatím, hovorí Pán. Naopak, ak je tvoj nepriateľ hladný, daj mu jesť, ak je smädný, daj mu piť. Lebo keď toto urobíš, žeravé uhlie mu zhrnieš na hlavu. Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrým premáhaj zlé.“ (Služby Božie s konfirmáciou dospelých, Rímskym 12, 17 - 21)
Bol raz jeden veľký pes. Túlal sa hore-dole, až zablúdil do zrkadlovej siene. Čo stena, to zrkadlo.
Tak sa znenazdajky ocitol obkľúčený psami. Rozzúril sa, začal ceriť zuby a vrčať.
Všetky psy v zrkadlách, samozrejme, robili to isté. Vrčali a cerili strašné zubiská.
Pes sa začal prudko obracať sprava doľava, aby sa ubránil proti útočiacim. Potom zúrivo zaštekal a vrhol sa na jedného zdanlivého útočníka.
Omráčený strašným nárazom do zrkadla padol krvácajúci na zem.
Keby bol iba raz priateľsky zakrútil chvostom, všetky psy v zrkadlách by boli urobili to isté. A bolo by to slávnostné stretnutie.
Milí bratia, milé sestry,
je mimoriadne dôležité, aby sme sa vedeli v správnych chvíľach - správne rozhodnúť.
Aj pre vás, milí konfirmandi, je dôležité, aby ste svoje rozhodnutie, ktoré dnes vyjadríte, vedeli aj žiť. Nie v ideálnych podmienkach. V realite. V tej, ktorú žijete, na ktorej sa budete zúčastňovať – v rodine, v škole, alebo povolaní – a verím, že aj tu v zbore.
Nechcem vás zavádzať, že ak je to inde ťažké, tu medzi nami je to fajn, lebo každý tu nájde to, čo hľadá. Aj túto cirkev tvoria ľudia, ktorí nie sú dokonalí, ktorí problémy majú – a niekedy ich aj vytvárajú. No možno čakáme na vás, aby ste nám ich pomohli riešiť.
To, čo nás však spája, motivuje, je rešpekt pred Bohom. Chodíme Ho počúvať. Boha, ktorý je láskou, ktorý nás tvorí, zachraňuje, ktorý sa nám dáva. On je medzi nami jediným dokonalým. A kým nás k Nemu vedie úprimná vôľa, odvaha počúvať a poslúchať Ho, sme na dobrej ceste za spoločným cieľom.
K Bohu chodíme všetci z veľmi podobných pohnútok – preto, že vo svojich všedných dňoch musíme byť konfrontovaní s vecami, ktoré nás presahujú, v ktorých sa nevyznáme, ktorým nevidíme zmysel a nepoznáme koniec.
Neustále premýšľame, hodnotíme, predvídame, no nech sa snažíme akokoľvek, sú chvíle, kedy nám je jasné, že nás realita pripraví o ideály, predsavzatia skôr, ako ich smieme začať rozvíjať.
Napriek tomu, že núkame pozornosť, láskavosť, alebo ústretovosť, nás oberá o dych prefíkanosť a triky, ktoré naše ideály ponížia a vysmejú ako ilúzie.
A tu cítime hranice. Sme ohrození zlom, ktoré má celkom konkrétnu podobu.
Prichádza ako niekto, kto mi spôsobuje bolesť, kto ma ohrozuje – a stavia otáznik nad všetko,
čo poviem alebo urobím. A to mi ubližuje, rúca ma, spôsobuje vo mne tmu, takže už nedokážem očakávať nič dobré. Som pripravený na boj – a často skôr, ako zabojovať naozaj musím, sa dostávam do štvanice, kde zúrim, vrčím a útočím. A napriek môjmu vybaveniu, mozgovej kapacite sa v hraničných situáciách správam rovnako ako ohrozené zvieratko – lebo sa o seba – bojím.
Áno, každý z nás pozná tú hranicu, ktorú už zvládať nedokážeme, kde naša duša kričí: dosť, už nevládzem!
Zraniteľnosť, prirodzene v pude sebazáchovy neprejaviť nechceme – to, čo dáme najavo, je skôr hnev a nenávisť. V mene spravodlivosti sa začíname snažiť o to, aby sme všetku bolesť, poníženie, všetko to, čo sa nás dotklo, odplatili. Robíme tak celkom inštinktívne – bez uváženia. Naša bolesť sa však takto nevyrieši, nezmizne.
Faktom je, že zlo sa okolo nás nemôže rozmáhať len tak! No nám treba trochu pokory, kým pochopíme, že my ho neovládneme. Potrebujeme nájsť iné riešenie.
Fakt je aj to, že aj LÁSKA, ktorú vyznávame a v ktorú veríme, niekedy prichádza ku hraniciam.
A to je chvíľa, kedy sa musíme rozhodnúť, akým spôsobom si zachováme svoju tvár – akým spôsobom si uchránime to, čo nás bude naďalej viesť, čo nás bude chrániť.
Niekedy sa zdá, že ZLO lásku celkom zlikviduje, že je mocnejšie ako ona a ten, kto pôvodne miloval, sa dostane do kruhu nenávisti, alebo ľahostajnosti, či chladu.
Ak je láska zranená, človek zraňuje - aj to, čo ho vlastne chráni. Vtedy stráca aj to, čo stále hľadala. Vtedy chce zničiť, čo potrebuje.
Keby sme mali moc, tomu, kto tú lásku stelesňuje, by sme v takejto situácii povedali:
Počkaj, počkaj,... nedaj sa. Nechoď na stranu nelásky. Nezapri svoju podstatu. JA sa o teba bojím, že sa celkom stratíš, že ochladneš, a ja prídem o zmysel svojich snažení a princípov.
Tomu, kto je vyčerpaný, by možno stačila iba podpora: Ver v silu tvojej lásky, lebo ona je z neba - od Boha. On ti ju dodá, ak sa minú Tvoje zdroje. Ver, že láska je silnejšia ako všetko, čo prináša smrť.
Spomeň si na momenty, ktoré si už preklenul, zvládol – to ťa posilní. Zvládni to zlo – napriek tomu, že ťa znervózňuje a spochybňuje.
Vyzbroj sa. Nedaj si ublížiť, no nemláť ani späť. Možno si len v ceste niekomu, kto si nevie dať rady sám so sebou. Nech ťa neničí jeho jed.
Buď smutný, ale nedovoľ ani slzám, aby sa stali Tvojou zbraňou. Hnevaj sa, ale nech na Tvoju zlosť a nepkoj nedoplatia tí, ktorí vôbec za nič nemôžu.
Možno sa cítiš ako keby si bol na kríži – nevinný, bezmocný. Neschádzaj ani odtiaľ, nekrižuj späť. Čakaj. Počkaj si na to, že Boh tvoje právo potvrdí. Počkaj, lebo vtedy, keď sa ti to bude zdať najmenej pravdepodobné,
On všetko dovedie k dobrému koncu.
Už to urobil – raz navždy pre všetkých vo svojom Synovi. Dopustil, aby Ho ukrižovali ľudia, ktorí Mu nesiahali po členky. Dopustil, aby sa Mu vysmiali, aby Ho pokorili. Preto, aby som – aby si videl, kam až moc zla a klamstva zájde. No tu je hranica. Tu to končí.
Pokračovanie je na Bohu.
Zlo iba deštruuje. Nevie nadchnúť, nedokáže kriesiť. To dokáže iba láska. Tá sa aj dnes zázračne zjavuje tam, kde sa to nedá predvídať, kde je človek so všetkými dobrými princípmi, predsavzatiami v koncoch. Boh totiž v koncoch nie je.
Preto má zmysel čakať na Boha a dôverovať Mu. Preto má zmysel čakať na zázrak aj u človeka, ktorý nemá žiadne predpoklady na to, aby sa zmenil, aby sa prestal podieľať na zle – ale začal sa správať inak.
Aj v našej moci je však viac ako si myslíme.
Na nás je to dôležité rozhodnutie – čo budeme okolo seba tvoriť? Akí vstúpime medzi ľudí?
Vždy to nie je celkom tak, že keď sa my pozitívne, evanjeliovo naladíme, budú sa rovnako správať ak ľudia okolo.
Niekedy ľudí náš úsmev, naše nasadenie alebo veľkorysosť popudzuje, dráždi!
No apoštol Pavel – tiež realista hovorí: „nakoľko je na vás, žite v pokoji.“ Tak ako môžete. Ak nemôžete, neľutujte sa, ale hľadajte pomoc, Hľadajte Boha, hľadajte človeka. Neostávajte vo falošnej sebestačnosti.
Buďte spoločenstvom ľudí, ktorí sa vedia aj navzájom povzbudiť o tom, že Boh naozaj prichádza a pôsobí. Aj dnes kriesi to, čo v nás alebo okolo nás hynie. Je stále v akcii.
Čaká však aj na reakciu. Čaká na to, aby sme s Ním spolupracovali, aj na Jeho zázrakoch.
Zázrak nie je len to, že sa zmenia okolnosti, že sa vyrieši kríza nadprirodzeným usporiadaním vonkajších udalostí.
Zmeniť sa totiž môže človek. Zmeniť, meniť sa môžem ja a Ty, brat sestra, aby sme na Božích zázrakoch a paradoxoch vedeli spolupracovať a aby sme sa lásky ako umenia a zdroja života nikdy nevzdali.
Potrebuje mať konkrétnu tvár. Moju aj Vašu.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
