Jonáš 1, 1 - 3
Milí bratia a milé sestry!
Počas slávnostnej polovice cirkevného roku nám znela zvesť o tom, čo všetko pre nás Pán Ježiš Kristus vykonal: Ako sa narodil, trpel, zomrel, vstal z mŕtvych, vstúpil na nebesá a dal nám svojho Ducha. To všetko Ježiš urobil pre nás – aby sme Mu patrili. Je krásne, ak viem, že Pánovi Ježišovi môžem patriť – že som/sme Ním milovaní a On je s nami.
Nadchádzajúca nedeľa má tému: Vážne pozvanie. Pozvanie patriť Ježišovi Kristovi je takým vážnym pozvaním. Avšak to, že Pánovi Ježišovi patríme, sa má aj konkrétne prejaviť. V čom? – V tom, že budeme Ježišovi nielen patriť, ale Mu aj slúžiť, poslúchať Ho. On totiž chce byť nielen naším Záchrancom od hriechov a večného zahynutia, ale aj naším Pánom. Prečo? – Pretože večný život nemáme kvôli sebe, ale kvôli Jemu – kvôli Kristovi. Nemáme ho vlastným pričinením, ale pre zásluhy – obeť a vzkriesenie Ježiša Krista. Preto je Ježiš Pánom môjho/nášho života. Preto má mať Jeho slovo v mojom/našom žití autoritu. Preto si nebudem/e robiť čo chcem/e: „Či neviete, ... že nie ste sami svoji? (1K 6,19). A tak to vážne pozvanie, ktoré pripomína i nadchádzajúca nedeľa je, že Ježišovi Kristovi máme nielen patriť, ale Mu aj slúžiť; sme pozvaní, aby Ježiš bol nielen naším Spasiteľom, ale aj Pánom.
Jonáš je príkladom odmietnutia – nepochopenia tohto vážneho pozvania. Jonáš robí opak toho, k čomu nás Pán Boh pozýva. Jonášovi stačí, že Bohu navonok patrí. Predstavuje všetkých sebaistých členov cirkvi, ktorí si povedia: Patrím Bohu – mám na to predsa papiere (svedectvo o krste, konfirmácii, cirkevnom sobáši, príspevkoch a milodaroch)!... Jonáš zostáva spokojný, že je Božím prorokom – to už je nejaká kariéra!... Je spokojný, že čosi o Bohu vie; jeho viera však ostáva trápne sebecká, sebaistá, so seba zahľadená – vôbec nerozumie vážnemu Božiemu pozvaniu. Nerozumie, že Pán Boh nás pozýva, aby sme Mu slúžili, že to vážne Božie pozvanie je nielen – aby bol Boh naším Záchrancom, ale On chce byť aj naším Pánom – Pánom vždy dobrým a spravodlivým!
Pán Boh má pre každého z nás konkrétnu službu. Naozaj pre každého. S každým človekom má Pán Boh svoj plán, pre každého má nejakú prácu. Dnes nejeden človek má trpkú skúsenosť s nezamestnanosťou. S tým, že mu povedia: O vašu prácu už nestojíme; prípadne: Ani to a vami neskúsime; ste pre nás nepotrební. Také čosi nepoteší. Vo „firme“, ktorej „šéfuje“ Pán Boh však neexistuje nezamestnanosť. Boh má svoj plán s každým, pre každého má prácu. Každého pozýva, povoláva do služby. No my často nepočujeme, nechceme počuť. Podbáme sa jednému zo symbolov súčasného sveta: Človeku, ktorý má na ušiach slúchadlá hudobného prehrávača. Taký človek nechce počuť nič – nijaké Božie volanie, len svoju „muzičku“. No Pán Boh volá každého, kto má srdce. Lebo Boží hlas počujeme ani nie tak ušami, ako srdcom (por. Židom 3,15) Pán Boh nám dal slobodu, slobodnú vôľu a my si – ako Jonáš – môžeme pred Božím volaním zavrieť srdce. Jonáš mal zvestovať obyvateľom bezbožného mesta Ninive Božie slovo. Posolstvo, že ak sa nezmenia vo svojom zmýšľaní, vo svojom hriešnom spôsobe života, čaká ich Boží súd.
Jonáš nesúhlasí s Hospodinovou veľkorysosťou. – S tým, že Pán Boh by bol azda ochotný odpustiť aj národu, ktorý v minulých dobách pôsobil Božiemu ľudu izraelskému toľko krívd. Jonáš sa touto Božou veľkorysosťou, touto Božou ochotou k zľutovaniu, cíti osobne podvedený a urazený (podobne ako brat márnotratného syna: L 15, 25-30). Neraduje sa, že „Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení“ (2Tim 2,4) a tak uteká od úlohy a služby, ku ktorej ho Pán Boh volá. Uteká od zodpovednosti, ktorú má pre neho Pán Boh. Ale pozor! Z tohto príbehu o Jonášovi sa môžeme naučiť aspoň dve veci: „Jonáš vstal, aby ušiel spred Hospodina do Taršíša; odišiel do Jafy, kde našiel loď smerujúcu do Taršíša, zaplatil cestovné, vystúpil na ňu, aby odišiel s nimi spred Hospodina.“ (Jonáš 1,3)
1) Ak utekám od Božieho povolania, od zodpovednosti, ktorú má pre nás Pán Boh, potom bude mať diabol pre nás pripravenú „loďku“ v každom „prístave“.
2)/ Ale lístok si – ako Jonáš – budeme musieť zaplatiť sami!
Ak utekáme od služby, od toho, k čomu nás Pán Boh pozýva, vedzme, že náklady budeme musieť znášať sami. Nechoďme preto na také „výlety“! Neutekajme od Pána Boha, ani od služby, ku ktorej nás pozýva. Nebuďme hluchí k vážnemu pozvaniu; k pozvaniu, aby sme Pánu Bohu nielen patrili, ale Mu aj slúžili, k pozvaniu, že On chce byť nielen naším Spasiteľom, ale aj Pánom.
Namieste je otázka: Ako mám vedieť, k čomu ma Pán Boh povoláva? Všeobecná odpoveď na ňu neexistuje. Avšak modlime sa za to a mnohé sa vyjasní. Ak v živote nevieme ako ďalej, neraz nám dobre poradia iní ľudia, s ktorými sa rozprávame. Aj modlitba – rozhovor s Pánom Bohom nad Bibliou, cez ktorú nás Pán Boh oslovuje – nezriedka prináša potrebné odpovede.
V mnohom smere je tiež osvedčená dávna zásada: Ak viem, vidím, čo treba robiť, Pán Boh chce, aby som to urobil ja. Platí tiež: Ak sa nevydám do Pánových rúk ako Boží nástroj, strácam právo kritizovať; mal by som si dávať oveľa väčší pozor na ústa. Nezabudnime tiež, že dom sa stavia od základov. Nechcime byť v Pánovej službe hneď vežou, skúsme byť základom – robiť niečo navonok azda obyčajné, ale konať to verne, úprimne. Možno pravidelne sa modliť za vieru svojich detí a vnúčat. Prečítať im príbeh z detskej Biblie. Keď sa začína leto a vari si s deťmi budeme pri ohníčku opekať – čo nám bráni pritom zaspievať si s nimi duchovnú pieseň, dosvedčiť pred nimi vďačnosť voči Pánu Bohu. K tomu vám nemusí dať súhlas farár; netreba, aby vám to niekto dovoľoval, či prikazoval. V nadchádzajúcom letnom období využime aj pripravované podujatia – tábory, cirkevné stretnutia – pre duchovný rast našich detí, vnúčat i nás samých; pre upevnenie našej kresťanskej viery. Povzbudzujem vás k tomu!
Keď Pán Boh Jonáša poslal do Ninive, Jonáš si povedal: K takým ľuďom nepôjdem. V cirkvi práca často ustáva aj preto, lebo nechcem spolupracovať s tým, či oným. Zabúdame, že to, k čomu nás Pán Boh pozýva, nie je moja/naša služba, že to nie je moja/naša žatva, ale Pánova. Dokážme preto spolupracovať aj s tými, na ktorých vidíme chyby; veď my sami – nik z nás nie je chýb! A predsa si nás, zďaleka nie bezchybných ľudí, chce Pán Boh používať v službe.
Jonáš je príkladom zmarenia Božieho povolania. Učme sa neopakovať chyby iných a nepremárnime to, k čomu nás Pán Boh volá. Nebojme sa, On nás nevolá k niečomu, čo by sme s Jeho pomocou nezvládli. Ak sa hodno čohosi báť, bojme sa neposlušnosti a malovernosti. Lebo, vari to najhoršie, čo sa môže stať je, že Pán Boh sa pri nás odmlčí, že k nám už nebude hovoriť. Ďakujme – slovom i celým svojím spôsobom života, že Jeho oslovenie – ono vážne Božie pozvanie nám ešte stále znie; ako hovorí List Židom (3,15): „Dnes, ak počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia“.
Amen.
Pramene: Karl Klein: Orientace (vyd. Síť, ekumenické nakladatelství Hládkov 3, Praha 6, 1995); tiež s použitím myšlienok: Igora Mišinu, Curta Westmana a Hansa-Martina Derna
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
