10. nedeľa po Sv. Trojici, Izaiáš 29,13
„Tento ľud sa mi približuje svojimi ústami a perami ma ctí, ale jeho srdce sa vzďaľuje odo mňa.“ (Izaiáš 29, 13)
Milí brata a milé sestry!
História je učiteľkou života. Má zmysel pamätať na túto stáročiami potvrdzovanú pravdu. Má zmysel spoznávať dejiny a učiť sa z nich, pretože aj cez historické udalosti nás Pán Boh oslovuje. Spomeňme dve z nich.
Prvá, historicky neskoršia, sa udiala počas panovania Kataríny Veľkej. Rusko vtedy dobylo južnú Ukrajinu a Katarína poverila jej spravovaním jedno zo svojich kniežat. Dotyčný chlapík bol však skorumpovaný a o zveľaďovanie zvereného územia nedbal. Panovníčka sa po čase vybrala na kontrolnú návštevu. Knieža videlo, že by preň inšpekcia dopadla neslávne a tak prikázalo nahnať množstvo dobytka z obrovských vzdialeností na brehy rieky Dneper, po ktorej cárovná prichádzala na kontrolu. Katarína bola nadšená veľkými čriedami pasúceho sa statku. Netušila, že väčšina zo zvierat nepatrí miestnym hospodárom. Keď potom zašla do domu nejakého gazdu, nevychádzala z údivu: u obyčajných ľudí mali vo všedný deň na stole pečenú hus. Navštívila ešte niekoľko sedliackych domov a prekvapená zistila, že aj v nich na stole rozvoniavala pečená hus. Nesmierne sa jej páčilo, že jej poddaným sa v tomto kraji tak dobre vedie. Nemohla tušiť, že zakaždým išlo o tú istú pečenú hus, ktorú na príkaz kniežaťa prenášali z domu do domu zadným vchodom. Od mena správcu navonok prosperujúceho územia, kniežaťa Potemkina, dostalo takéto vylepšovanie biednej skutočnosti názov Potemkinova dedina. Katarína bola výsledkami kontroly uveličená, avšak skutočnosť bola neporovnateľne horšia, ako to, čo videla.
Druhú, historicky skoršiu udalosť, nám pripomína dnešná nedeľa pokánia. Bohom vyvolený národ, Izrael, mal žiť podľa Hospodinovej vôle a svedčiť celému svetu, že Pán Boh je Otcom všetkých ľudí. Izrael sa však prestal pridržiavať Božích prikázaní. Jeho duchovný stav vystihuje pojem Potemkinova dedina. Navonok všetko ako má byť: zbožnosť, zachovávanie vtedy predpísaných ustanovení o obetiach a sviatkoch. Avšak viera, ktorá sa v zvrchovanej úcte skláňa pred Hospodinom, sa premenila iba na učenie, na náboženské obyčaje, ktoré sú síce horlivo zachovávané, ale nezasahujú vnútro človeka, nepremieňajú jeho srdce, nevedú k novému životu.
U proroka Izaiáša (29,13) čítame: „Tento ľud sa mi približuje svojimi ústami, ale jeho srdce sa vzďaľuje odo mňa.“ Ezechiel (33,31) píše: „Svojimi ústami ukazujú mnoho lásky, ale ich srdce túži len po zisku.“ Tragické je, že Hospodin nehovorí o Izraeli ako o svojom ľude, ale o „tomto ľude“.“Tento ľud sa mi približuje svojimi perami.“ – Znamená to, že starozmluvná cirkev sa odcudzila svojmu Pánovi a Vykupiteľovi tak, že prestáva byť jeho ľudom. Došlo k tomu preto, lebo nikto nepočítal, že Božie slovo platí pre všetky oblasti života, že vieru nemožno obmedzovať iba na priestor bohoslužobného zhromaždenia, ale tak ako soľ preniká pokrmom, aj viera má prenikať všetky oblasti nášho žitia (por. Mt 5,13; Mk 9,50).
Hospodinovi nikdy nešlo a nejde len o našu účasť na bohoslužobných obradoch, ale o to, aby vyústili do bohoslužby života. Na údiv a prekvapenie tých, ktorí vieru v Boha zúžili iba na zachovávanie náboženských zvykov, bez toho, aby zasahovali ľudské vnútro a viedli k novému – lepšiemu správaniu v medziľudských vzťahoch, Pán Boh Izraelu vzal jeho pýchu – jeruzalemský chrám. Izrael o ňom veril, že Božia prítomnosť je na chrám automaticky viazaná. Boh však chce prebývať predovšetkým v ľudských srdciach (por. Sk 17,24-25; 1K 3,16-17; 6,19-20).
V r. 587 pred Kristom prvýkrát vojskami babylonského kráľa Nebúkadnecara a v r. 70 po Kristovi vojakmi rímskeho vojvodcu Títa bol nádherný jeruzalemský chrám i celé sväté mesto zničené. Podľa historika Jozefa Flavia Rimania zborili chrám až do základov a aj ostatné mesto zrovnali so zemou. Počet všetkých ktorí padli pri obliehaní mesta alebo inak prišli o život v židovskej vojne, bol niekoľko stotisíc. V meste zovretom zo všetkých strán rímskymi vojskami nastal strašný hlad, takže ľudia, ktorí nemali čo jesť sa vrhli na remenné časti odevu, jedli remene a opasky, ba jedna matka zabila a upiekla vlastné dieťa a ponúkla ním vojakov. Naplnili sa tak predpovede Písma svätého (por. L 19,41-44; 5M 28,56-57). A to všetko preto, lebo zo živej viery sa stala Potemkinova dedina.
Pán Boh vidí lepšie ako cárovná Katarína. Vie vždy rozlíšiť vieru, zbožnosť od „akoby viery“, „akoby zbožnosti“. Pozná aj Potemkinove dediny súčasného kresťanstva, ev. cirkvi, nášho zboru, môjho i tvojho života. Vidí náš podiel na tom, čo ľudí rozdeľuje, stavia proti sebe navzájom. Vidí náš podiel na „malých“ vojnách v rodinách, v medziľudských vzťahoch aj na konfliktoch medzi veľkými spoločenstvami.
História je učiteľkou života. Pripomienka dvojnásobného zničenia Jeruzalema a jeho chrámu nás naliehavo vyzýva rozísť sa so všetkým, čo je v našom žití Potemkinovou dedinou. So všetkou nepoctivosťou v slovách skutkoch i myšlienkach. Rozísť sa s tým, čo na Pána Boha i ľudí iba hráme.
Rozísť sa potrebujeme najmä s úhlavným nepriateľom živej viery, s epidémiou zvanou formalizmus. Koho nakazí, a každému to potencionálne hrozí, už nie je schopný vydávať hodnoverné svedectvo o viere v Krista, o zachraňujúcej moci evanjelia, o Ježišovej láske, ktorá pre nás išla až na smrť. Formalizmom nakazený človek o tom nemôže vydávať svedectvo skutočne, len akoby. Naše „akoby kresťanstvo“ však svet okolo nás rýchlo prehliadne, odhalí. Hodnovernosť kresťanskej viery a lásky vedia od „akoby kresťanstva“, od našich Potemkinových dedín rozlíšiť aj ľudia; o to viac absolútne pravdivý Boh.
Hospodin hru na „akoby vieru“ netoleruje. Cez tragédie našich životných príbehov aj cez tragické udalosti svetových dejín nami lomcuje, aby z nášho života mohlo byť niečo správne, aby sme dbali o skutočný duchovný rast, o lásku k ľuďom, nie o vylepšovanie našich hereckých, maskovacích schopností. Nepôjde to bez vzdelávanie sa vo viere, bez prijímania Božieho slova do nášho života.
Pamiatka zničenia mesta Jeruzalema i mnohé ďalšie tragické dejinné udalosti sú nám pripomienkou nepribližovať sa k Bohu iba ústami, nectiť Ho iba perami, nepreukazovať lásku k Bohu iba slovami, ale srdcom.
Previerka cárovnej Kataríny Veľkej dopadla pre knieža Potemkina dobre. Ako však vyviazneme, keď pri nás vykoná inšpekciu svätý a vševedúci Boh? Čo Mu ukážeme? Čo by pri nás našiel? Potemkinovu dedinu?“Akoby kresťanstvo?“ Alebo vieru, ktorá je pokorná a zároveň sa plne spolieha na Božie slovo a dokazuje v pomoci ľuďom?
Z evanjelia (L 19,41-44) nám znelo, že Ježiš kedysi zaplakal nad Jeruzalemom. Plakal, lebo v pokání neplakali jeho obyvatelia. Pán aj dnes plače nad kresťanstvom, ktoré je spokojné so sebou, ktoré sa spupne považuje za jediné pravé. Ježiš i dnes plače, ak naše kresťanstvo pozostáva skôr v záujme o veci a zážitky ako v záujme o ľudí, ak pozostáva skôr z rečí ako zo života. Ježiš aj dnes plače, ak naše kresťanstvo pozostáva skôr zo zvyku ako z viery, skôr z tzv. rozumnosti ako z takej horlivosti pre Ježiša, ktorú Biblia menuje bláznovstvom pre
Krista (por. 1K 4,10). Pán Ježiš sa pri svojej inšpekcii nikdy nespolieha na oficiálne, úradné cirkevné správy. On kontroluje vieru a lásku u každého osobne.
Ježiš zaplakal nad Jeruzalemom (L 19,41). Nad tými, ktorí sa k Bohu približujú svojimi ústami, ale ich srdce sa od Neho vzďaľuje. Plačúci muž nás vždy uvádza do pomykova. V Ježišovi plače nad naším svetom i nad nami sám Boh. Jeho slzy však nie sú prejavom bezmocnosti. Sú znamením, že Pán sa nás nevzdal, že Mu na nás záleží. Veď to, nad čím plačeme, odhaľuje čo milujeme. Neraz bedákame a plačeme nad vlastnou urazenou samoľúbosťou, nad tým, ako nám druhí krivdia, nad tým, že máme málo peňazí. To, nad čím plačeme, vo veľkej miere prezrádza, čo milujeme. Plačme preto radšej nad tým, čím sme ublížili ľuďom, nad tým, čo dobré sme zanedbali vykonať, čím sme sklamali Pána Boha.
Slzy prečisťujú zrak. Kiež i nám slzy pokánie prečistia oči, aby sme videli, že je čas začať plniť naše prvoradé poslanie: stávať sa kresťanmi, nechať Božie slovo platiť vo všetkých oblastiach života. Nepribližovať sa k Pánu Bohu iba ústami, nectiť Ho iba perami, ale srdcom. Ježiš Kristus nás k tomu chce darmi svojej svätej Večere posilniť. A tak príď a s vierou a vďakou ich prijímaj!
Amen.
Pramene:
Zničenie mesta Jeruzalema (podľa Jozefa Flavia – in: Agenda ECAV na Slovensku, str. 121-125 (vyd. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1996); kol. autorov: Výklady ke Starému zákonu IV., Knihy prorocké: Izajáš až Malachiáš (Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1998);
Zdeněk Somolík: Výklad k Izaiášovi (in: kol. autorů: Na každý den 1957 – 22. února; vyd. Kalich, Praha 1956);
Max Kašparů (v rozhovoru s Janem Paulasem): Do výškyvolím pád (Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2003);
Alessandro Pronzato: Nepohodlné evanjeliá (vyd. Slovenský ústav Cyrila a Metoda, Rím 1981).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
