V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Petra a Pavla, Židom 13, 5 - 8

„On sám povedal: Neopustím ťa, ani nezanechám; takže smelo môžeme vyznávať: Pán je mojím pomocníkom, nebudem sa báť; veď čo mi urobí človek? Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich správania, a napodobňujte ich vieru. Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky. (Židom 13, 5 - 8)

Milí bratia a milé sestry!
Medzi množstvom postáv z cirkevných dejín, je známy aj Polykarp – biskup zo Smyrny. História uvádza, že bol učeníkom apoštola Jána a že biskupom sa stal už ako 26-ročný. V roku 156 po Kristovi, počas prenasledovania kresťanov za cisára Marca Aurelia, bol Polykarp – vtedy už starec – predvedený pred súd. Vyzvali ho, aby ušetril svoju starobu a zriekol sa viery – aby preklial Krista. Polykarp odpovedal: „Slúžim Mu už 86 rokov, a nijako mi neublížil. Ako by som sa mohol rúhať svojmu Kráľovi, ktorý ma spasil? Som kresťan!“ (t. j. Kristov).
Sudca mu hrozil: „Mám šelmy, dám ťa nim predhodiť!“
Polykarp odvetil: „Zavolaj ich! Nemôžeme zmeniť zmýšľanie tak, že sa budeme pridŕžať zlých vecí namiesto dobrých. Naopak, je správne vzdať sa zlých vecí kvôli spravodlivosti.“
Sudca mu riekol: „Ak pohŕdaš šelmami, dám ťa upáliť!“
Biskup odpovedal: „Prečo váhaš? Rozkáž čo chceš! Hrozíš mi ohňom, ktorý chvíľu horí a čoskoro zhasne. No nepoznáš oheň budúceho súdu a večného trestu, prichystaného bezbožným.“
Nato bol tento starý muž odsúdený na smrť a vo svojich 86. rokoch upálený na hranici. Stal sa konkrétnym príkladom naplnenia biblických slov z Listu Židom 13,7: „Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich správania, a napodobňujte ich vieru.“ Polykarp nielen dobre začal, ako nadšený, zapálený mladý kresťan, ale – keď pozorujeme koniec jeho života – môžeme vyznať, že vo viere vytrval až do konca. A to aj napriek tomu, že musel priniesť pre svoju vieru v Krista najvyššiu obeť. – Napriek tomu, že sa stal mučeníkom.
Podobný údel – utrpenie a mučenícka smrť – stihli aj apoštolov Petra a Pavla, mená ktorých nesie dnešný sviatok. Je však venovaný nie iba im dvom, ale všetkým, ktorí vo viere nielen dobre začali, ale aj vytrvali – navzdory skúškam a protivenstvám.
Pýtajme sa: Je to aj náš cieľ? Je to aj naša túžba? Je aj našou modlitbou to, čo sa spieva v piesni: Daj Pán, by sme verní zostali? Alebo nám stačí žiť z minulosti a podobať sa mlynu, ktorý síce ešte klepoce, ale už nemelie... .
O Petrovi, Pavlovi a niektorých ďalších, ktorí zostali vernými Kristovi, sa zmieňuje kniha Skutkov apoštolov. Ak dnes na týchto svedkov viery myslíme, chceme si uvedomiť, že nejde o ich skutky, o skutky apoštolov, ale o skutky osláveného Krista prostredníctvom apoštolov. Dnešný sviatok teda nechce zostať len spomienkovou slávnosťou, ale chce nás uistiť, že Pán Ježiš Kristus chce svoje skutky konať aj v dnešnej dobe – aj cez nás evanjelikov a. v.; cez našu vernosť Kristovmu evanjeliu, po ktorom sme pomenovaní.
Keď nás Božie slovo povzbudzuje: „Spomínajte“, nemá ísť o spomínanie samoúčelné, o planú hrdosť, ale o spomínanie inšpirujúce. – Aby sme sa aj my vo viere dokázali ako tí, na ktorých myslíme. – Aby sme sa dokázali vernými; nie z vlastných síl, nie ako by sme boli stelesnená dokonalosť, veď ani Peter ani Pavel neboli bez hriechov, bez chýb a pokleskov. Dokázať sa Pánovi vernými môžeme a máme preto, lebo „Ježiš Kristus (je) ten istý včera i dnes i naveky.“ On nás chce posilniť vo viere, aby doniesla dobré ovocie, aby aj o nás, o čím viacerých súčasných evanjelikoch platilo, že sú nie iba anonymnými cirkevníkmi –ako sa to často stáva – ale horlivými Kristovými vyznávačmi.
V mnohých krajinách prináša vyznávanie Ježiša Krista podnes nevýhody, ba smrť. V Indonézii, Sudáne a niektorých ďalších – najmä moslimských – krajinách, sú kresťania zabíjaní. Ročne zomrie vo svete desaťtisíce mučeníkov pre Krista. Správy o nich prináša štvrťročník Hlas mučeníkov (www.mucednici.prayer.cz); je možné zaobstarať si ho v kníhkupectve pri Novom kostole. Nezabúdajme na týchto ľudí vo svojich modlitbách, aj na nich spomínajme a myslime. A nasledujme ich odvážnu a statočnú vieru. – Tým, že dokážeme bez hanby odporúčať evanjeliové kresťanstvo ako dobrú cestu života. Tým, že nezamlčíme našu vďačnosť za Božie dary, keď ich prijímame pri stole. Tým, že sa nebudeme báť ľudí, toho čo povedia, ale budeme sa báť zarmútiť – zaprieť Pána Ježiša Krista.
Sviatok Petra, Pavla a s nimi ďalších kresťanských mučeníkov by vyznel ako planá hrdosť, ak by zostalo iba pri spomienke, bez osobného inšpirovania sa, bez vstúpenia do šľapají, ktoré nás volá nasledovať Pán (por. 1Pt 2,21); do šľapají, ktorými kráčali Boží verní pred nami.
Vernosť Kristovi možno dokázať napríklad tým, že budeme vedieť preŇ priniesť obeť. Obetovať čas a pohodlnosť, keď treba poslúžiť a pomôcť – ako napríklad v uplynulých dňoch počas Stretnutia kresťanov 6-tich národov. Všetkým, ktorí pomohli akoukoľvek ochotnou službou, patrí za to vďaka. Vernosť Kristovi možno dokázať i tým, že povzbudíme svoje deti k účasti na vyučovaní náboženstva, ktoré pre nízky počet ev. detí na štátnych školách v našom meste býva nezriedka aj popoludní. To chce obetovať svoj čas i pohodlie – od detí aj od rodičov. Ak má cirkev prežívať rozvoj, tak je potrebné obetovať čas, svoje sily, áno aj financie, lebo ináč zostaneme v cirkvi iba údržbármi daného stavu. Ak nezabudneme, že Ježiš Kristus je ten istý, včera, dnes i naveky, že On je naším pomocníkom a ani v problémoch svojich neopustí, potom nám nebude žiadna obeť priťažká.
K základným prejavom vyznania viery patrí aj pravidelná účasť na službách Božích. I ňou dokazujeme, že z pohodlnosti či ľahostajnosti neuprednostníme svoje veci pred Božími. Svojou pravidelnou účasťou na službách Božích mimo iného verejne – pred druhými ľuďmi – pred svetom vyznávame svoju vieru v Krista. Cirkev rastie tam, kde sú ľudia po každej stránke obetaví, kde žijú vyznávači, ktorí sa neuspokoja s tým, že sami počujú Božie slovo, ale usilujú sa ho v láske a s ochotou odovzdávať iným: a to tak vyznaním úst, ako aj konkrétnou pomocou.
Pán Ježiš Kristus nás pozná. Vie, že sme náchylní skôr mlčať ako svedčiť (porovnaj pieseň ES č. 619). Vie, že neraz nám – často v obyčajnej situácii, keď nám nič nehrozí – padne zaťažko priznať sa k Nemu. On pozná naše obavy pred ľuďmi a preto nám dáva aj liek proti strachu pred ľudskou mienkou, pred zlým ľudským slovom i činom. Týmto liekom je bázeň pred Bohom; bátie sa sklamať Pána Boha – ako to napísal Dr. Martin Luther vo výklade 1. Božieho prikázania: „Máme sa Pána Boha nadovšetko báť, Jeho milovať a len Jemu dôverovať.
V Evanjeliu podľa Matúša 10,32-33 čítame slová Pána Ježiša: „Preto, ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach; kto by ma však zaprel pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ – Bázeň pred Bohom láme strach pred ľuďmi, oslobodzuje nás od neho. To, že sa Pán Ježiš ku mne/k nám pred nebeským Otcom priznáva mi/nám dáva odvahu, postaviť sa ako Polykarp, ako Peter a Pavel na Kristovu stranu. To, že sa Pán Ježiš ku mne pre nebeským Otcom priznáva ma posilňuje nezaprieť vieru, ale slovom i životným počínaním vyznať: Som kresťan – patrím Kristovi!
Tento týždeň spomíname nielen na apoštolov Petra a Pavla, ale aj na udalosť spred 478 rokov. Vtedy, 25. júna 1530, bol nemalý počet kresťanov pripravený pripojiť podpisom svoje meno k spisu, v ktorom stálo, na čo – na Koho sa spoliehajú v živote i v smrti. Podpísali Augsburské vyznanie, hoci bolo úplne neisté, kam to povedie, čo ich za to neskôr postretne. Predsa vstúpili do šľapají verných svedkov viery a vedzme, že takým – Kristovi verným – je nebo otvorené (por. Sk 7,56). Dajme sa tým povzbudiť, nechajme sa tým inšpirovať, vediac, že sám Pán Boh povedal: „Neopustím ťa, ani nezanechám; takže smelo môžeme vyznávať: Pán je mojím pomocníkom nebudem sa báť; veď čo mi urobí človek? Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich správania, a napodobňujte ich vieru. Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky“ (Židom 13,5b-8).

Amen.

Pramene: Luděk Rejchrt: Taková dlouhá cesta (vyd. Kalich, Praha 1992), tiež s myšlienkami Juraja Bándyho.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.