V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Jonáš 3, 10 - 4, 11

Milí bratia a milé sestry!
Kto je pokrstený v meno trojjediného Boha, ten má duchovne napredovať – duchovne rásť. Avšak ako v prírode jestvuje viacero prekážok rastu, napr. húsenice, ktoré napadnú kapustu, platí to aj v duchovnej oblasti. I tu sa vyskytujú prekážky rastu, škodcovia, ktorí nám bránia v duchovnom napredovaní. Keď im ponecháme priestor, potom môžeme vzniknutú situáciu prirovnať k jazde autom so zatiahnutou ručnou brzdou; čo v konečnom dôsledku nie je napredovanie. Jednou z takých bŕzd v duchovnom napredovaní je urážlivosť. Kto z nás by ju nepoznal? Koho z nás by tento škodca nenapádal? Či vo svojej sebaláske nebývame často na seba príliš precitlivení? – Odtiaľ je k urážlivosti už len krôčik.
Na urážlivosti môžeme dobre porozumieť zhubnosti hriechu. Hriech nepôsobí izolovane. Nezostane sám; jeden hriech plodí ďalší. Práve tak je to aj s urážlivosťou. Spája sa vždy s nejakým ďalším hriechom. Napríklad s neochotou prijať pravdu, keď nás ktosi kritizuje. Spomeňme si na kráľa Achába (1Kr 21. kap.), ako nebol schopný prijať, že Nábotova vinica, po ktorej neprávom zatúžil, mu nepatrí, nemá na ňu nárok. Naopak, nezabránil svojej manželke Ízebele zosnovať zinscenovaný falošný súdny proces, v ktorom Nábota nespravodlivo odsúdili a popravili. Povieme si: príšerný zločin. No len si spomeňme, ako my reagujeme, keď nám iní povedia nepríjemnú pravdu o nás? Či by sme ich – hoci len v mysli tiež najradšej nezlikvidovali? Či ich prinajmenšom v duchu neposielame tam, kde „rastie kel“?
Urážlivosť zvykne pôsobiť aj s neprajnosťou, závisťou a žiarlivosťou. Biblia sa o tom viackrát zmieňuje. Či už išlo o neprajnosť spomínaného Achába, alebo spomeňme Kaina (1M 4,3-9), ktorý nedokázal zniesť, že Pán Boh prijal obeť jeho brata Ábela, avšak Kainovu obeť nie. Neprajnosť a závisť pôsobili aj pri staršom bratovi márnotratného syna (L 15,25-32), tiež pri Jonášovi, keď nedokázal stráviť, že Pán Boh sa zmiloval nad kajúcimi obyvateľmi mesta Ninive. Rovnako farizeji sa urážali na tom, že Ježiš odpúšťal hriešnikom. Radšej chceli vidieť Božiu pomstu za hriechy, ako Pánovu milosť.
Urážlivosť, žiaľ, nie je čímsi výnimočným, ale ani zanedbateľným, lebo nepôsobí izolovane. Nezostane sama. Neprajnosť, závisť, žiarlivosť a hnev sa k nej rýchlo pridružia. Urážlivosť v nás buduje nesprávnu imunitu voči pravde. Bežne, čo sa zdravia ľudského organizmu týka, je to tak, že škodí strata imunity, strata odolnosti voči vírusom, baktériám, voči tomu, čo dýchame. V živote viery je to však naopak. Zničujúce je získať imunitu, získať odolnosť voči pravde – voči Božiemu pohľadu na nás. Urážlivosť k takémuto nadobudnutiu imunity voči Božej pravde výrazne prispieva. A tak sa tento hriech, hriech urážlivosti obracia voči nám samým.
Niekedy počujeme, alebo azda aj vyslovíme výrok: Takýto človek ma nemôže uraziť. Ani my svojím hriechom nemôžeme zasiahnuť Pána Boha. U proroka Jeremiáša v 7. kapitole o modlárstve Izraela čítame(v. 18-19): „Deti zbierajú drevo a otcovia zakladajú oheň, kým ženy miesia cesto, aby pripravili koláče kráľovnej nebies a obetujú úliatby iným bohom, a tak ma urážajú. Či ozaj mňa urážajú – znie výrok Hospodinov – či nie skôr seba samých na vlastnú hanbu?“ Alebo v Knihe Jóbovej (35,6) nachádzame tento verš: „Ak hrešíš, v čom Ho (t. j. Pána Boha) zasahuješ? A ak rozmnožuješ tvoje urážky, pôsobíš Mu nejaké zlo?“
Hrešiť proti Pánu Bohu znamená ničiť predovšetkým seba samého. Na hriechu urážlivosti sa to stáva ešte zrejmejším. Urážlivosťou škodíme hlavne sami sebe. Ničíme ňou svoj život a prepadáme falošnej sebaľútosti. Potom sú ním blízke Jonášove slová: „Lepšie mi je zomrieť ako žiť“ (Jon 4,3.8). Namiesto prajnosti, radosti zo záchrany Ninivčanov, je Jonáš nahnevaný, urazený, zatrpknutý. Radšej by chcel vidieť Božiu pomstu za hriechy, ako Hospodinovu milosť, len aby bolo zjavné, že (Jonáš) mal pravdu, keď poukazoval na Boží hnev. Viac mu záležalo na svojej povesti ako na Božom odpustení.
Jonášova urážlivosť, ale kedykoľvek nás zasiahne – i naša vlastná urážlivosť – prezrádza povrchnú zbožnosť a odsúdeniahodnú sebastrednosť. Odkrýva povrchnú zbožnosť, v ktorej nám ide viac o nás, ako o Pána Boha, ako o dobro našich blížnych. Prečo je to tak? Lebo necítime radosť ani z vlastnej záchrany, nevieme byť za ňu Pánu Bohu vďační. A potom je nám cudzia radosť zo zachraňujúcej Božej milosti, ktorú Pán preukazuje hojne aj iným. Viera – život s Bohom – sa nám potom stáva nie radosťou, nie tým, čo nás nesie, ale ťažkým – nepríjemným bremenom. Nevidíme mnohé dobro, čo denne od Pána Boha z lásky dostávame. Chýba nám radosť z Božej milosti a preto sa nevieme tešiť, keď ju Pán Boh udeľuje aj druhým. A to je nešťastný život, život bez radosti – údel urážlivých.
Obdivuhodné je, že Pán Boh má nesmiernu trpezlivosť. S Jonášom, i s nami – Jonášmi dnešnej doby. Hospodin sa Jonášovi znova prihovára a ani nad týmto na seba zameraným človekom neláme palicu. Neláme ju ani nad nami. Nad nikým z nás! Pán Boh je oveľa lepší a milosrdnejší, než si vieme predstaviť. On nie je urážlivý. Naopak, vymýšľa neustále nové plány, aby nás k sebe mohol priviesť. Dokonca neváhal stať sa človekom, obetovať seba samého za nás. Nech nás táto Božia trpezlivosť nenechá necitlivými. Nech nás v Kristovi preukázaná fantázia lásky nenechá ľahostajnými voči druhým a dáme sa ňou premôcť; dáme sa inšpirovať týmto Božím súcitom a milosrdenstvom. Veď urážlivosť neobchádza vari nikoho z nás. Kto z nás by ju nepoznal?
Raz som počul, ako na adresu istého človeka, ktorý sa urazil, iný povedal: Nech sa čím skôr odrazí! Keď mal Pán Boh s Jonášom a keď má i s nami – Jonášmi dnešnej doby – Hospodin nesmiernu trpezlivosť, nezostávajme urazení, ale inšpirujúc sa Božou dobrotou, odrazme sa k novému začiatku. Buďme Bohu vďační za to že nás zachránil – radujme sa z toho – a doprajme Božiu milosť aj iným.

Amen.

Modlitba: Pane Bože, ako pokrstení v Tvoje sväté meno máme rásť, duchovne napredovať. Vieš však aj o tom, čo bráni nášmu rastu. Ďakujeme Ti, že na príklade Jonáša, Kaina, kráľa Achába, staršieho brata márnotratného syna i niektorých ďalších biblických postáv nám nastavuješ zrkadlo. Prosíme pomôž nám strániť sa urážlivosti a prekonávať ju v moci Tvojho Ducha. Nedopusť, aby sme sa stali imúnnymi voči Tvojej pravde. Daj nám rozpoznať, že hriech, i hriech urážlivosti sa v konečnom dôsledku obracia voči nám. Odpusť, keď naša zbožnosť je povrchná, orientovaná na seba. Nauč nás radovať sa z vlastného spasenia a priať ho aj iným. Rozmnož v nás dobroprajnosť a bratsko – sesterskú lásku i nefalšovaný záujem jedných o druhých. Nech sa vieme spoločne radovať a jedni druhých bremená znášať. Popraj nám, nech aj to kritické, čo vyjde z našich úst, je vždy konštruktívne, aby sme – hoci i tvrdú a nepríjemnú pravdu vedeli hovoriť s láskou a tak ju iní boli schopní prijať. K tejto otvorenosť pomôž i nám. Ďakujeme, že k nám ešte stále hovoríš. Ďakujeme za fantáziu Tvojej lásky – za Tvoje stále nové a nové plány, ktorými nás voláš k sebe. Túžime poslušnou vierou a láskou na ne odpovedať. Prosíme, zmocni nás k Tomu svojím Duchom.

Amen.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.