12. nedeľa po Sv.Trojici, Skutky apoštolov 9, 1 - 10
Sú stretnutia, na ktoré sa nezabúda, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnia náš život. Prvé stretnutie s človekom, z ktorého sa potom vyvinie dôležitý partnerský, či priateľský, alebo zaujímavý obchodný vzťah sa nám zachová v pamäti celkom detailne.
Stretnutie s Ježišom Saul neplánoval. S tým, že bude stáť pred Ježišom, vôbec nepočítal. V úvode textu čítame: „stále sa vyhrážal Pánovým učeníkom a dychtil po ich vyhladení“. Zúčastnil sa aj kameňovania Štefana. A teraz bol ako splnomocnenec veľkňaza pripravený neznesiteľnú sektu kresťanov umlčať v Damašku.
Skôr, ako vylúčime, že by sme sa s takýmto postojom mohli niekedy stotožniť, by sme mali sebakriticky pouvažovať nad tým, či nám je takáto zúrivosť naozaj cudzia...
Netúžime aj my niekedy umlčať tých, ktorí hovoria, čo sa nám nehodí?
Saul však ide do extrému. Zúrivosťou je úplne zaslepený. On ako farizej celkom presne vie, čo znamená byť zbožným. Je presvedčený, že vie o správnej viere dosť. Všetko. A miesta pre Ježiša tu niet...
Saul sa myšlienkami o Kristu, o kresťanoch zaoberal častejšie ako sám chcel. Preto jeho obrátenie nebolo nakoniec až také náhle, také nadprirodzené. Ako očividný svedok Štefanovho umučenia sa musel pýtať, ako je možné, že Štefan radšej zomrel ako by sa viery v Krista vzdal, ako by ho zaprel. To všetko v Saulovi doznievalo dlhý čas a privádzalo ho k nepokoju.
Aby hlodajúcu pochybnosť v sebe potlačil,
použil prostriedky vonkajšej moci.
A to je všeobecný jav. Ľudia, ktorí začnú niečo, o správnosti čoho pochybujú, často svoje úsilie znásobia, vystupňujú, aby sa presvedčili o správnosti svojho konania a riešili vlastnú neistotu.
Saul sa musel stále naliehavo zaoberať tým, v čom spočíva to tajomstvo, že obyčajní, jednoduchí ľudia sú schopní pozerať sa tak neohrozene a pokojne do očí nebezpečiu, utrpeniu, dokonca smrti. Čo im dáva tú bezpečnosť?
Aj dlhá cesta do Damašku, ktoré je od Jeruzalema vzdialené asi 260 km, prispela k vyostreniu náročného vnútorného boja.
Saula sprevádzali úradníci veľrady (predstavovali určitý druh polície), no on ako farizej nesmel mať s nimi nič spoločné. Samota a voľný priebeh myšlienok, cesta Galileou, kde sa Ježiš často pohyboval, jeho vnútorné napätie vždy zväčšovalo.
Damašek patril k najstarším mestám v tamojšom svete. Bolo to krásne biele mesto uprostred údolia. V tejto oblasti sa vyskytoval jeden zvláštny charakteristický fenomén. Keď sa horúci vzduch dvíhal nad mesto a stretol so studeným z hôr, tvorilo sa nad mestom elektrické napätie.
V okamihu, v ktorom sa Saul k Damašku priblížil, zrejme prišlo k výboju a uvoľnil sa blesk. Svetlo, ktoré uvidel, a hlas, ktorý počul – možno naozaj ako tú najhlbšiu, nevedomú a nepriznanú pochybnosť- zmenil jeho život od základu.
On, ktorý chcel vstúpiť do Damasku ako zúrivý pomstiteľ, bol do mesta privedený za ruku – oslepený a bezmocný - ako dieťa.
Stretnutia s Ježišom nemusia byť teda nadprirodzené – my si ich len takto interpretujeme v úžase nad tým, ako je taká súhra okolností, udalostí, stretnutí možná – pri takom stretnutí sa cítime byť zasiahnutí vo svojej najvnútornejšej podstate. Nik nás nepresvedčí, že sa mýlime. Táto skúsenosť je hlboká a presvedčivo osobná. A to je v našom svete stále ... nadprirodzené.
Milí bratia, milé sestry,
aj nás Ježiš povoláva do osobného vzťahu. Nie vždy vieme definovať, KEDY sa tak stalo – no veľmi často si vieme presne spomenúť, v akom
prostredí, medzi akými ľuďmi, a čo nás oslovilo.
Aj po rokoch sa nám znova vynárajú situácie, miesta, kde sme si uvedomili, že Božie snaženia, Jeho riešenia sa týkajú NÁŠHO života, Jeho odpustenie platí pre všetku našu zbabelosť, vinu, nepodarky a strachy, že Božie pozvanie pretvárať tento svet platí pre nás.
Možno to bolo v blízkom osobnom vzťahu s človekom, ktorý nám vedel sprostredkovať milosť tam, kde nás iní súdili. Možno to bol niekto, kto nám ukázal prameň našich sebaklamov a úzkostí a vložil do nás dôveru, že môžeme žiť inak. Možno sa nám Ježiš prihovoril na Službách Božích v jedinej vete, ktorá nás oslovila, alebo pri individuálnom čítaní Božieho slova – a my sme o nej museli uvažovať ďalej, museli sme ju nechať v sebe rásť, pracovať.
Veľmi často sa po takých stretnutiach stáva, že aj my počujeme iba Božiu otázku, cítime iba príležitosť, aby sme sa vyjadrili.
Saul počul: Prečo ma prenasleduješ? A my môžeme počúvať: Prečo ma klameš? Prečo sa klameš? Prečo unikáš? Prečo sa povyšuješ? Prečo si apatický, zbabelý? Prečo nikomu a ničomu neveríš? Prečo zavádzaš? Prečo?
Pán Boh nás takto oslovuje stále. No my mlčíme a prípadne umlčujeme všetkých, ktorí nám znepokojujúce otázky kladú. Unikáme. Zúrime nad všetkým, čo neladí našej vôli, čo nie je podľa nášho gusta.
Niekedy je potrebné, aby sme sa z tohto chybného základu, z toho labilného piedestálu, kam sme sa dopracovali úúúplne sami – bez Boha a často aj bez ľudí – nechali zhodiť.
Ten pád nemusí byť tragédiou. Väčším nešťastím je to, že za každú cenu ostávame pri starom myslení, starých istotách.
Áno, aj pád môže byť niekedy uzdravujúci, veď človek konečne pocíti pod nohami pevnú zem. Už sa nesústreďuje na to, aby sa vznášal nad inými a z výšky, postu či vlastných zážitkov udeľoval iným rady ako majú a nemajú žiť.
Bratia a sestry,
stále je aj medzi nami farizejov na Saulov spôsob dosť. A možno sme nimi my sami!
Boh to však nevzdáva. Ani so Saulom – ani s nami. Ten, ktorý sa vybral prenasledovať a hubiť, je bolestnou slepotou vedený k upokojeniu. Tri dni nič nevidí. Neje a nepije.
Potrebuje iba pokoj, kým mu noví ľudia, nové prostredia neponúknu pomoc pri novej orientácii.
Ježiš nikoho nepreťažuje. Dáva nám čas, vyčká príležitosť. Kladie iba otázky. Zaujíma sa nimi o všetko dianie, aj o to, s akým sa ľuďom zdôveriť nemôžeme.
Všimnime si aj ľudí okolo Saula. Boli pri všetkom. Počuli hlas, ale nevideli nikoho. Saul v ich bezprostrednej blízkosti prežíval stretnutie s Kristom, ktoré viedlo k radikálnej životnej zmene, aj oni videli svetlo, počuli hlas. Ale pre nich z toho nič nevyplynulo. A my sa môžeme pýtať: Áno, prečo sa Ježiš nezjavil aj im? Prečo prichádzajú ľudia k viere stále iba ako jednotlivci?
Nezažívame s bolesťou aj my, že naša rodina, priatelia, kolegovia ostávajú od Ježiša a Jeho cirkvi dištancovaní, skeptickí alebo otvorene nepriateľskí?
Myslím, že pre mnohých z nás je to ostňom, ktorý nás naozaj deptá. Mnohým je nám ľúto, ak sa o veciach, ktoré hýbu naším vnútrom nemôžeme rozprávať ani s najbližšími, ak nechceme vyvolať konflikt...
Všetko má svoj čas – no my sme nezriedka povolaní k tomu, aby sa hodnota našej viery osvedčila práve v tom, že sa naučíme čakať.
Trpezlivo, vytrvalo, aktívne – ale čakať. Niekedy sú zmeny v našich rukách, dokonca sú našou povinnosťou, ale niekedy sú v rukách Božích. A je na nás, aby sme Bohu nechali priestor pre Jeho plán. Nie je závislý od nášho.
Saul prijal po obrátení nové meno, Pavel.
Pri krste sme my všetci, bratia a sestry, prijali meno kresťan – Kristov. Toto meno nás spája - nielen v chráme, nielen v cirkvi, ale predovšetkým láskou a milosťou ako Božie deti.
Dokážme, že si Božie vyvolenie pre život s ním vážime a že sme mena KRISTOV naozaj hodní.
Dokážme, že naša viera sa netýka len svedectva úst, ale predovšetkým našich postojov a skutkov.
Nie, nemusíme si ich zhromažďovať preto, aby nás Boh prijal. On posudzuje všetko úplne inak ako my.
To, čo rád vidí a oceňuje, je postoj vďačnosti a dôvery. Z neho plynie radosť, pokoj a konkrétne zmeny, ktoré prinášajú požehnanie – s väčším dosahom, ako si myslíme.
Amen.
Pane Ježiši Kriste,
Tak, ako si stretol Pavla, chceš stretnúť aj nás. Vo svojej láske sa nám prihováraš, no my Ti tak málo rozumieme, tak málo Ťa počúvame!
Odpusť nám, Pane.
Otvor nám všetky zmysly, aby sme Ťa vedeli úprimne hľadať a nebránili sa Ti, keď si už celkom blízko.
Vieš, kde a prečo máme o Tebe, Bohu, cirkvi i ľuďoch úplne skreslené predstavy.
Prosíme, pozvi nás späť k Tebe, nedopusť, aby nás ovládal strach a vlastná neistota.
Ak musíme v našich vzťahoch prekonávať krízy, daruj nám viac odvahy skúmať samých seba, či nie sme my tými, v ktorých je problém, kde je prameň nepokoja a pretvárky.
Prosíme Ťa, Bože, za všetkých, ktorí Ti už nevedia veriť, lebo sú zranení a myslia si, že o nich vôbec nestojíš, prihovor sa im tak, aby Ti mohli porozumieť.
Ochráň ich od úzkostí a depresií, pomôž nájsť človeka, posilni vieru pri modlení, daj im najavo, že sa o nich postaráš.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
