11. nedeľa po Sv. Trojici, Evanjelium podľa Marka 10,13-16
Milí bratia a milé sestry!
„Povedz mi, s kým sa stretávaš, a ja ti poviem, kto si.“ – Toto príslovie má čosi do seba, nemožno ho však zabsolútniť. Veď sám Ježiš bol kritizovaný za to, že trávil mnoho času s takpovediac nesprávnymi ľuďmi: s colníkmi – ľuďmi skorumpovanými; patril medzi nich napr. Zacheus (L 19,2a.7), s hriešnikmi (Mt 9,11). Ježiš dovolil, aby mu ľahká, predajná, hriešna žena slzami umývala nohy (L 7,38-39). Stretával sa aj s deťmi.
V Izraeli Ježišovej doby bola deťom prisudzovaná jedna z posledných priečok na spoločenskom rebríčku. Dieťa hodnotovo stálo v jednom rade s chudobnými a spoločenským stroskotancami. Ježiša kritizovali, že s deťmi mrhá čas. Keď chce ovplyvniť národ, mal by sa viac stretávať so spoločenskými špičkami, nie s „ciciakmi“ a „holobriadkami“. Pán Ježiš na túto kritiku nedbal. Priniesol Božiu lásku všetkým – aj deťom. Nie sú primalé, aby im Ježišova láska nemohla patriť. Nik nie je taký malý, či príliš bezvýznamný, aby ho Ježiš nemal rád.
Deti boli pravdepodobne medzi poslucháčmi Ježišových kázní. Je veľmi dobre možné, že práve kvôli nim Pán Ježiš hovoril často v podobenstvách – v obrazoch, ktorým deti mohli rozumieť.
Kľúčový text prečítanej state je verš 15: „Veru vám hovorím: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň.“ Ako to Pán Ježiš myslel? Prečo mali u Neho – na rozdiel od Jeho súčasníkov – deti takú dôležitú úlohu? Mienil Ježiš, že existuje nejaký osobitý detský spôsob, ktorým možno prijať Božie kráľovstvo? – Tak špeciálne detský ako poznáme povedzme detskú zubnú pastu, detské mydlo, detský šampón či dokonca detské šampanské?
Sú dve vysvetlenia Ježišovej mienky; jedno romantické a druhé menej romantické.
Podľa romantického vysvetlenia mal Pán Ježiš na mysli detské cnosti. Spomeňme niektoré z nich:
Dôverčivá úprimnosť – deti všeličo povedia; vytárajú aj to, o čom by sme boli my, dospelí, radšej, keby to zostalo doma – v „kuchyni“.
Čistota srdca.
Nevinnosť.
Pokora.
Spontánnosť – sú to práve deti, ktoré dokážu povedať návšteve, že už je
tu dlho... .
Potreba lásky – koľko krát sa deti vzájomne chytia za ruku, alebo sa prídu pohladiť – „pomojkať“ k mame či starkej; k najbližším.
Nenáročnosť – deti sa hrajú s hocičím. Striebristý obal od žuvačky je pre ne poklad.
Môžeme povedať, že určite, ak by sme detsky túžili po Božej láske, chceli byť „pritúlení“ k Ježišovi alebo za každých okolností sme nenáročne verili, že je o nás (zhora) dobre postarané, potom by kráľovstvo Božie naozaj medzi nami rástlo.
Myslel však Pán Ježiš naozaj na detské cnosti? – Veď dobre poznáme aj detské sebectvo – keď decká stále revú: To je mojééé!!! – Mojéé!! – Keď sa naťahujú o hračky. Poznáme, ako na pieskovisku jeden malý „štopeľ“ mláti druhého – ešte menšieho „štoplíka“. A ten najsilnejší búra všetkým ostatným postavené hrady a pieskové bábovky. To už nie je hra a vonkoncom nie cnosť, ale krutosť na jednej strane a zúfalstvo na strane druhej. Alebo v škole: dieťa príliš nevyniká v učení. Keď ho však druhé deti od seba odstrkujú, sotva bude lepšie. „Cnostné“ detičky si vedia aj poriadne škodiť – a na tom nie je nič cnostného ani ideálneho. „Cnostné“ deti sa vedia i nepekne posmievať – ako napríklad prorokovi Elízeovi (2 Kr 2,23-24). Pán Ježiš hovorí: Buďte ako deti (por. Mt 18,3). Ak si spomenieme na svoje detstvo, hoci nechcem hovoriť za iných, znamená potom požiadavka byť ako deti azda: správať sa hlúpo, večne čosi „zatĺkať“, byť tvrdohlavý, rozsýpať všeličo po koberci?... Je známe, že Martin Luther miloval deti; predsa pri pohľade na ich – nazvime to jemne – „zaujímavé“ detské počínanie, ho komentoval: „Kristus povedal, že máme byť ako deti, aby sme vošli do nebeského kráľovstva. Pane Bože, to je príliš veľa. Musíme sa stať takými idiotmi?“
Biblia deti neidealizuje. V Liste Efezským čítame (4,14): „aby sme neboli viac nedospelými, ktorých každý vietor učenia sem a tam hádže a zmieta podľa ľudskej úskočnosti a chytráctva, aby úkladmi boli uvedení do bludu.“ Je teda rozdiel medzi detskou a detinskou vierou.
Pán Ježiš sotva myslel na detské cnosti v onom romantizujúcom zmysle. V čom máme byť ako deti? – Čo to znamená? Uveďme aspoň niekoľko vecí.
Nehľadať riešenie sám v sebe, nebyť si sám normou. Dieťa má dôveru, že ten, kto je vyšší, väčší, životu rozumie lepšie. Koľko krát sa my dospelí nazdávame, že náš názor je najpravdivejší, najsprávnejší, že čo je dobré a čo zlé vieme rozlíšiť lepšie ako Pán Boh... . Poznávať dobro bez Boha, mimo Boha, to dopadne zle. Kto chce poznať dobro a zlo mimo Boha, ten sám určuje, čo je pravda a čo lož, čo spravodlivosť a čo neprávo. Avšak iba zdanlivo sám. V skutočnosti prijme diablovu lživú ponuku: Budete ako Boh... Preto nebuďme detinskí pri usudzovaní. Nech nám je zlo cudzie ako nemluvňatám. V zmýšľaní buďme dospelými (por. 1K 14,20); neposúvajme Bohom stanovené hranice.
Ako deti máme byť v tom, že budeme otvorenými pre niečo vyššie ako sme my. Deti prichádzajú so svojimi otázkami za dospelými. Ba do určitého veku si myslia, že mama a otec sú najmúdrejší ľudia na svete. Vieme, že pri rodičoch to tak nefunguje; zato u nebeského Otca áno. On je Tvorcom sveta, darcom života – najlepšie mu rozumie. Prichádzajme so svojimi otázkami k Nemu. Hľadajme odpovede pre svoj život a riešme naše problémy vo svetle Božieho slova. Buďme otvorenými pre Toho, kto je vyšší, väčší a múdrejší ako my sami.
Deťom sa máme podobať vo vedomí, že život je viac, ako my sami, ako naše problémy. Aj deti majú svoje starosti a ťažkosti. Zdravotné, školské i vo vzťahoch. Napriek tomu sa detváky vedia bezstarostne hrať. Učme sa od nich vedomiu: je tu ešte niečo viac ako naše problémy. – Niekto vyšší a mocnejší ako my – je tu Pán Boh.
Deťom máme byť podobní detskej otvorenosti a dôvere. Keď decuľo podá svoju ručičku mamke alebo otcovi, keď sa maminej či ockovej ruky drží, potom je v „pohode“, aj keď dookola fičia autá a nákladniaky. Takto i my Hospodinovi podajme ruku.
Deti nemajú ambície všetko zvládnuť. Naopak, vedia, alebo tušia, že je tu niekto pre nich. – Rodičia. Oná dôvera dieťaťa - dôvera k nášmu Otcovi v nebi, je to, v čom sa máme deťom podobať.
Od detí sa potrebujeme učiť: Pán Boh nás – i mňa osobne – má rád. Viem, že sa postará svojím časom o to, aby som mal to i ono potrebné. – Aby som dostal dobrého manžela/manželku – ak je Božou vôľou, že mám žiť v manželstve. Viem, že sa Pán Boh o mňa postará aj v skúškach, prevedie ma nimi; postará sa o mňa aj v chorobe, aj v nezamestnanosti, v životných krízach, aj keď mi chýba byt, alebo čosi iné potrebné.
Nebuďme ako dospelí v zmysle: Všetko „zvládneme“ sami, my sme tí najmúdrejší, načo by sme si dávali Bohu radiť? Sme sami sebe normou!... – Z takéhoto postoja veľa trvalého šťastia a požehnania „nevykvitne“.
Pán Ježiš žehná deti, chce aj nás požehnať. Miluje nás. Prijímajme teda Jeho kráľovstvo ako deti, s otvorenosťou voči Božiemu vedeniu. – Pre názornejšiu predstavu, o čo ide, použijem obraz.
Predstavme si čistý list papiera. Najmúdrejšie je podpísať ho a takto („bianco“ podpísaný) ho vrátiť Bohu s dôverou: Dopíš si tam to, čo chceš, veď ma podľa svojej vôle. Nebeský Otče, dôverujem Ti! – Takáto dôvera a otvorenosť je milá Bohu a má Pánovo požehnanie.
Amen.
Pramene: Roland H.Bainton: Marin Luther (vyd. Návrat domov, Bratislava 1999);
Štěpán Hájek, Michal Plzák: Víno tvé výborné /rozhovory se Sváťou Karáskem/ (vyd. Kalich, Praha 1998); Magdaléna Forgáčová: Ježiš priateľ dietok /Prípravka k Svetovému dňu modlitieb v r. 1999/ (vyd. Slovenský výbor SDM, Bratislava, 1999);
Mailis Janatuinen: Evanjelizačná biblická skupinka(vyd. ViViT s.r.o., Kežmarok 2002).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
