V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

15. nedeľa po Sv. Trojici, Ev. podľa Marka 12, 41 - 44

“Ježiš sedel pri pokladnici a prizeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Mnohí bohatí hádzali mnoho. Prišla aj chudobná vdova a vhodila dva haliere, to jest kodrant. Tu zavolal si učeníkov a povedal im: Vpravde vám hovorím: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, ktorí hádzali do pokladnice. Lebo všetci hádzali z prebytku, ale ona zo svojej chudoby vhodila všetko, čo mala, celý svoj majetok.“ (Ev. podľa Marka 12, 41 - 44)

Milí bratia a milé sestry!
Príbehom o chudobnej vdove nás Biblia nenavádza zahodiť svoje starosti! – Netvrdí: Rezignujte na plánovanie, na ekonomicky zodpovedné počínanie! Potlačte svoje starosti do úzadia!
Veď kto problémy potláča, toho oni raz i tak dobehnú.
Starosti – aj tie finančného, ekonomického charakteru – máme a mať budeme. Ide však o to, aby nezahltili celý náš život. – Nevyhladili v nás vedomie, že Boh je nad nami a s nami, že máme Pána, ktorému je daná všetka moc na nebi i na zemi Mt 28,18).
Nie náhodou predstavuje Písmo sväté Pána Boha viacerými menami: napríklad Él-Šaddaj – Všemocný, všemohúci Boh, alebo Emanuel – Boh (ktorý je) s nami, alebo tiež Él-Róí – Boh, ktorý ma vidí.
Bohu nás vidí, vidí teba i mňa, vidí bremeno našich starostí ba až ustarostenosti. Pán Boh vidí nás i do nás.
Vdova, ktorá vhodila do chrámovej pokladne svoje dva haliere – všetko, čo mala – netušila, že Pán Boh ju vidí. Ani jej na um neprišlo, že pri pokladnici sedí Boh zjavený v ľudskom tele – Boh – Kristus Ježiš, ktorý pozná všetko o nej i o jej dare.
Keď sme ustarostení, ale aj keď vhadzujeme svoj dar do kostolnej pokladničky, uvedomujeme si, že i pri našich pokladniciach „sedí Boh“?; Sme si vedomí, že Pán Boh je Bohom, ktorý mňa / teba / všetkých nás vidí; ktorý vidí aj do nás – do našich sŕdc – do nášho vnútra, do našich účtov i peňaženiek?
Boh je Ten, ktorý nás vidí. Vedomie: Hospodin ma vidí, by malo formovať náš život – a to tak pohnútky nášho srdca, ako i naše konkrétne činy. Pán Boh nás vidí, Pán Boh vidí do nás – pri všetkom našom usudzovaní, hovorení, pri našich skutkoch i pri našej ustarostenosti, aj pri našom dávaní.
V jeruzalemskom chráme bolo 13 pokladníc. Dvanásť pre tzv. chrámovú daň, teda pre povinné príspevky na olej do lámp, na obetné drevo, na kadidlo a iné bohoslužobné potreby. Trinásta slúžila pre dobrovoľné dary.
Dobrovoľný je taký dar, ktorý dávame dobrovoľne – slobodne. Nie zo zvyku, nie pod nátlakom. To, čo dobrovoľne vhodila do chrámovej pokladničky oná vdova, nestálo z hľadiska účtovnej hodnoty tohto daru za reč. Išlo o čiastku, ktorá bola jednou štyridsatinou vtedajšieho bežného denného robotníckeho zárobku. Napriek tomu Pán Ježiš dar vdovy vysoko ocenil, lebo dala z lásky, nie z prebytku, dala dar napriek svojej chudobe. Veľká láska robí v Božích očiach významným aj malý dar, kým malá láska môže zbagatelizovať aj dar veľkej účtovnej hodnoty. To, čo dávame, neposudzuje Pán Boh podľa účtovnej hodnoty – podľa toho, koľko ciferný je náš príspevok. On sa díva na to, koľko je v našom dare lásky. Veď samotné peniaze pre Pána Boha nemajú hodnotu (čože by sme Mu mohli dať, čo by On nemal?)
On, Boh, ktorý nás vidí, dary nepočíta, ale ich váži. Zaujímajú Ho najmä pohnútky, motívy – úmysly srdca dávajúceho človeka.
Iste, Biblia nechce povedať: čím viac dáte, tým ste lepší; nechce povedať ani: stačí dať málo – veď vdova dala málo a Ježiš ju pochválil. Skôr sa nás pýta: S akým motívom, s akým úmyslom srdca dávam/dávame? Pán Boh dary nepočíta – nevyčísľuje ich, ale ich “váži”.
Keď hodnotíme svoju finančnú situáciu, keď sme ustarostení, ale tiež keď dávame dar pre cirkev či vhadzujeme oferu do pokladničky v kostole, možno – ako vdova, ani my netušíme, neuvedomujeme si to, že Pán Boh nás vidí, že pozná všetko o nás, že zváži náš dar. Zváži úmysel i spôsob nášho dávania. Aj nám platia Ježišove slová: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony – t. j. robte si priateľov z peňazí, s ktorými hospodárite – z peňazí, ktoré sa dostávajú pod Vašu správu; aby, keď sa pominú, prijali vás do večných stanov. Ináč povedané: Zamieňajte svoje peniaze za „mince platné“ v Božom kráľovstve! Tam, do neba si peniaze síce vziať nemôžeme, môžeme ich však „poslať dopredu“. Využiť ich v prospech duchovných hodnôt, v prospech Božieho kráľovstva. Lebo peniaze samé o sebe nie sú ani požehnaním, ani neprávosťou; nie sú ani dobré, ani zlé. Ich mravnú hodnotu, to či sa stanú dobrom alebo neprávosťou, určujeme až my – ich majitelia.
Biblia hovorí, že cirkev je Kristovo telo. Keďže je to tak, potom mravnú hodnotu bude mať to, čo dáme pre cirkev vtedy, keď to nebude dar daný pre pochvalu alebo daný ako čosi podradné, ako niečo prebytočné, čo nás nič nestojí alebo čo sme nenadobudli poctivo. Vdova dala zo srdca, úprimne nie pre pochvalu. Hoci darovala nepatrnú čiastku, nedala Pánu Bohu nič podradného – veď dala všetko, čo mala!
Niekto to zhodnotí: Je to bláznovstvo, náboženský fanatizmus!... Nemyslím, že Biblia tu chce povedať: je mojou a tvojou povinnosťou, evanjelický – podľa evanjelia žijúci – kresťan, bezpodmienečne venovať pre cirkev celý svoj majetok. Úplne všetko, čo mám/máš. Ten biblický dôraz skôr znie: Nedávajme Pánu Bohu iba zlomky, len niečo podradné, či prebytočné. To Ho zneucťuje. Pán Boh si zaslúži viacej, než len našu almužnu! Než len nejaké podradné zlomky. On je hoden celej našej lásky! A v tomto dar vdovy v Ježišových očiach nesmierne zavážil. Aj keď jeho účtovná hodnota boli iba 2 haliere. Chudobná vdova práve v tom, že nedáva len čosi podradné, že nedáva iba akúsi almužnu, stojí v ostrom protiklade oproti bohatému mládencovi (Mk 10,17nn), ktorý sa napriek svojmu nadšeniu a vzletným plánom, nedokázal Ježišovi cele odovzdať. Nebol ochotný dať Pánu Bohu viac než iba zlomky, dať Mu celé svoje srdce – samého seba. Preto odchádza od Ježiša smutný. Ježiš totiž nehodnotí darcov podľa absolútnej (účtovnej) hodnoty ich darov, ale podľa toho, či Mu s darom dávajú celé svoje srdce. Ak toto nechýba, keď dokážeme v tom, čo pre cirkev – Kristovo telo – prinášame ako svoj dar, odovzdať aj celé svoje srdce, potom sa aj z mála dá spraviť veľa. Pretože Pán Boh k tomu pripojí svoje požehnanie. Potom i skromný dar bude milodarom, teda darom milým Pánu Bohu.
Ešte čosi: Nemyslime si, že jedinou hodnotou, jediným milodarom sú naše peniaze. Pre službu cirkvi vynaložený čas, energia, schopnosti umu, duše i ľudských rúk sú práve tak cenné. Návšteva, sprevádzanie, či dovezenie na služby Božie takého človeka, ktorý má ťažkosti s chôdzou, ochotne odpracovaná brigáda, alebo nezištne preukázaná pomoc pre cirkevný zbor, tiež pomoc pri vyučovaní a duchovnom vedení detí, dorastu, mládeže, služba v spevokole a pod. – to všetko môže byť našou obeťou, naším darom Pánu Bohu. Jedinými pokladničkami na milodary nie sú tie, pri kostolných dverách. Sú nimi všetci naši blížni so svojimi hmotnými i duchovnými potrebami. Dobre mienené, povzbudivé slovo priateľský úsmev, kroky namierené k chorému, osamelému a trpiacemu – to všetko, keď je v láske konané, nie je málo; nie je malichernosťou. Ako neboli málom, ani malichernosťou pre Pána Ježiša 2 haliere chudobnej vdovy. Čo Pánu Bohu dávame, dávame nezriedka nie len cez chrámovú pokladničku, či cez zborový bežný účet v banke, ale zvyčajne cez človeka, cez pomoc blížnemu.
Usilujme sa, aby Božie dielo nebolo kvôli nám ochudobnené, či poškodené. Veď my milujeme, lebo Pán Boh prv miloval nás (1J 4,19). Pamätajme, že naše darcovstvo – áno aj darcovstvo v hmotných veciach, je vyjadrením našej lásky k Pánu Bohu. K Tomu, kto nás miloval prv, ako my Jeho. K Tomu, kto nám dal to najcennejšie – svojho Syna Ježiša Krista a v Ňom všetko potrebné pre náš život i spasenie. Najmä nezabudnime, že Pán Boh nikdy neostal, ani neostane nikomu dlžníkom. On sa za nás obetoval a On nám dá a dáva to, čo potrebujeme. Preto sa môžeme zastaviť, nadýchnuť, vzpriamiť. Preto nemusíme dovoliť, aby nám starosti zabrali celý život.
Bohu smieme zveriť svoje cesty i všetky ťažkosti. Tak to urobila chudobná vdova z evanjelia, tak to robme i my. Veď máme Boha, ktorý nás (i do nás) vidí, Boha, ktorý je s nami.

Amen.

S použitím viacerých prameňov

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.