15. nedeľa po Sv. Trojici, Ev. podľa Marka 7, 14 - 23
“Nato znovu povolal k sebe zástup a hovoril: Čujte ma všetci a rozumejte! Nič nevchádza zvonku do človeka, čo by ho mohlo poškvrniť, ale čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. [Ak má niekto uši na počúvanie, nech počuje.] Keď potom odišiel od zástupu do domu, spýtali sa Ho učeníci: Čo je to za podobenstvo? Povedal im: Či aj vy ste takí nerozumní? Či nechápete, že nič nemôže poškvrniť človeka, čo zvonku vchádza do neho? Lebo nevchádza mu do srdca, ale do brucha a odtiaľ vychádza do stoky; a tým vyhlásil každý pokrm za čistý. Potom doložil: Čo vychádza z človeka, poškvrňuje človeka. Lebo z vnútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy,cudzoložstvá, lakomstvá, zloby, podvod, rozkošníctvo, zlostný pohľad, rúhanie, pýcha, pochabosť. Všetko toto zlo vychádza z vnútra a poškvrňuje človeka.“ (Ev. podľa Marka 7, 14 - 23)
Milí bratia a milé sestry!
V Biblii môžeme nájsť viaceré katalógy tzv. čistých a nečistých zvierat (napr. 3 M 11.kap.). V Izraeli dlho trvala tradícia takéhoto rozlišovania medzi nábožensky čistými a nečistými živočíchmi. Prevzali ju aj niektoré skupiny kresťanov. Jestvuje cirkev (pozn. Adventisti siedmeho dňa), ktorá sa chápe ako kresťanská a dosiaľ zachováva rozlišovanie medzi tým, čo je z náboženského hľadiska čistý a čo nečistý pokrm.
Náš kázňový text i ďalšie state Novej zmluvy (napr. Sk 10,9-16) ukazujú, že rozdeľovanie na nábožensky čisté a nečisté, pre nás, Boží ľud Novej zmluvy, nesúhlasí s Ježišovým učením. Oddiel zo 7. kapitoly Evanjelia podľa Marka je vlastne Ježišovou kázňou, v ktorej Pán pred zástupom ľudí ukončil dávnu tradíciu, podľa ktorej sa pokrmy, zvieratá, predmety a ľudia rozdeľovali na čisté a nečisté po náboženskej stránke. “Čujte ma všetci a rozumejte!“ (Mk 7,14) – Týmito slovami začína Ježišovo vyhlásenie, že všetky pokrmy sú raz a navždy nábožensky čisté. Súčasne Pán definuje, v čom spočíva skutočná nečistota.
V čom tkvel zmysel rozlišovania vecí, jedál, zvierat na čisté a nečisté? – Bez pochýb v tom, že Boží ľud sa mal učiť hodnotiť. Nie všetko je vhodné pre službu Hospodinovi. Nie všetko je vhodné pre život zasvätený Pánu Bohu. Veriaci ľudia sa majú učiť rozlišovať hodnoty, majú dorásť k rozpoznaniu, čo je dobré a čo zlé; nie podľa vlastných predstáv či pocitov, ale podľa Boha. Toto dlhé vyučovanie viery Pán Ježiš uzatvára vyhlásením: Nečistota neprichádza zvonku, ale zvnútra. Dnes by sme povedali: Zlo nie je v predmetoch okolo nás, ale číha v nás.
Priblížme si to na príkladoch. Prvým z nich sú peniaze. Azda ste sa už stretli s názorom, že peniaze sú špinavá vec, že s nimi prišlo do sveta mnoho nešťastia. Nie je to pravda. Peniaze sú výborný vynález. Nikomu z ľudí, ani z tých, ktorí sa na peniaze hnevajú, by sme nepriali, aby sa museli vracať k primitívnemu výmennému obchodu. Bolo by nanajvýš nepraktické, keby sme si zašli do predajne potravín kúpiť mlieko a chlieb a na oplátku by sme v obchode museli nechať dve opracované zajačie kože. Ak by nejestvovali peniaze, na každý nákup by sme museli chodiť s tovarom v ruksaku, aby sme nakúpené mali za čo zameniť. Peniaze, v peňaženke, ktorú strčíme do vrecka, sú omnoho praktickejšie.
Nie, špinavé, nečisté, zlé nie sú peniaze; zlá je naša hrabivosť, lakomstvo a tvrdosť nášho sebeckého srdca.
Iný príklad: technika. I na technike si môžeme objasniť zmysel Ježišovho výroku, že nečistota neprichádza zvonku, ale zvnútra. Ozývajú sa hlasy, že s technikou vstúpilo so sveta niečo osudovo zlého. Človek dokáže zneužiť všetko, no hodnotiť techniku ako zlo, je povrchné a nedomyslené. Technika je v mnohom ohľade dobrodením, veľkou pomocou a v súčasnosti aj životnou nutnosťou. Stačí pomyslieť na oblasť dopravy, zdravotníctva či informácií. Zlá, nečistá nie je technika, ale pýcha, lož a nerozumnosť, ktorá techniku využíva – zneužíva k sebeckým cieľom. Nie v technike, ale v ľudskom srdci, v našich myšlienkach začína väčšina svetových problémov (B. Pleijel). Pán Ježiš vraví: “Z vnútra, z ľudského srdca vychádzajú zlé myšlienky“ (Mk 7,21).
Popri peniazoch a technike by sme mohli uvádzať politiku, kultúru, či umenie, ako príklady toho, že nečistota – zlo neprichádza zvonku, ale zvnútra, nie je mimo nás, ale predovšetkým v nás.
Kde Pán Ježiš hovorí o zle, tam mieni Zlého – diabla. Keď sa v Otčenáši modlíme – a mnoho ráz to robíme príliš rutinne, že si to ani nestačíme uvedomiť – „Zbav nás zlého“, je v tom obsiahnuté dvoje: Predovšetkým ten Zlý – diabol, Boží i náš nepriateľ, ale tiež to zlé, ktorý Zlý v nás pôsobí.
My, kresťania, neveríme v diabla. Nie žeby sme popierali jeho existenciu, ale neveríme v neho. Tým by sme mu preukazovali príliš veľkú úctu. Veriť v biblickom zmysle totiž znamená vzťah vernosti, dôvery a poslušnej lásky. Tento vzťah môžeme mať iba k Bohu, k Pánovi Ježišovi, k Duchu Svätému; nikdy nie k diablovi. Od diabla sa máme odvracať a prosiť Pána Boha: “Zbav nás zlého“ (por. Mt 6,9a.13a; Jk 4,7).
To, že neveríme v diabla neznamená, že zlo je nejaká maličkosť. Ľudia neraz ľahkomyseľne povedia: „Všetci sme hriešni.“ Alebo: „Sme len ľudia.“ Myslia tým: Zlo je iba maličký kaz. Pán Ježiš zlo vidí inak. Pre Neho zlo nie je maličkosťou, ale neľudskou, protiľudskou mocou, ktorá má nad nami prevahu, a preto aj pri našej najlepšej vôli nad nami víťazí. Preto Ježiš hovorí o satanovi, pokušiteľovi, ktorý je Antikrist a Antičlovek. Ježiš hodnotí diabla ako aktívnu zlú moc, ktorá má príliš často prevahu nad našimi silami.
K ľstivosti Zlého patrí, že operuje zo zálohy nášho srdca. Zákopová vojna patrí k diablovej taktike. Satan nikdy nepríde a nepostaví sa voči nám tvárou v tvár tak, aby sme naň mohli ukázať prstom: Aha, pozrite, tam je! Takto sa postavil pred ľudí Ježiš. Náš Pán zvolil cestu jednoznačnú cestu – vtelenie. Stal sa jedným z nás, aby sklonil sa na našu úroveň, aby sme mohli Bohu čo najlepšie porozumieť. Diablovi je takáto jednoznačnosť cudzia, on dáva prednosť útokom zo skrytosti srdca, zákopovej vojne. Ten Zlý v nás sedí – v pozadí nášho „ja“, narúša naše najčistejšie predsavzatia, prikvapkáva smrtonosný jed do našich najlepších prejavov. Aj vtedy, keď sa modlíme, tiež vtedy, keď s láskou pomáhame iným, nosíme diabla v zákope nášho srdca a on čaká na svoju šancu. Neukáže sa nám, ale vypľúva z nás svoju špinu. „Zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, lakomstvá, zloby, podvod, rozkošníctvo, zlostný pohľad, rúhanie, pýcha, pochabosť“ (Mk 7,21-22). Robí to tak rafinovane, že tieto zlé myšlienky nie sú jeho, ale naše – my sme za ne zodpovední.
To je rozmer zla, ktoré pochádza „z vnútra“, ako hovorí Pán Ježiš (Mk 7,21.23). Kto tomu porozumie, nebude už umiestňovať zlo do predmetov v okolí, nebude tvrdiť: tento predmet či jedlo je čisté a tamto je nábožensky nečisté, zlé. Kto pochopí Ježišove slová, nebude naivne lokalizovať zlo ani do peňazí, do techniky, do politiky – tvrdeniami typu: „zo Západu prichádza zlo“... Ak premietame – umiestňujeme satana do iných, práve vtedy sa mu darí najlepšie usadiť sa v nás a konať v nás svoje rozkladné dielo. Platí to nielen pre jednotlivcov, ale tiež pre spoločnosť, áno, aj pre veriacich ľudí, pre cirkev.
Evanjeliový príbeh o pokúšaní Ježiša ukazuje, že pred Zlým a jeho zlom nie sme bezpeční ani v chráme (L 4,9-12). Diabol má tú drzosť, že samého Božieho Syna pokúšal v chráme. Oprávnenou sa teda stáva otázka: Čo vôbec môžeme robiť? Zlý a jeho zlo sú tak rafinovaní, že sme prislabí, na boj proti diablovi, proti zlu nestačíme. Nebojujeme márny boj?
Je pravdou, že to sme slabší ako diabol a proti jeho zákopovej vojne sme bezbranní. My áno, nie však Kristus! Veď “na to sa zjavil Syn Boží, aby maril skutky diablove“ (1J 3,8b). Pán Ježiš Kristus má moc! Jemu je „daná všetka moc na nebi i na zemi“ (Mt 28,18). Ježiš má moc, ktorá úspešne čelí zlému (por. L 4,1-13). Ježiš si poradí so zlom aj pri každom, kto si Krista zavolá na pomoc. Náš Pán ohlásil deň, keď bude zlo definitívne porazené a „Boh bude všetko vo všetkom“ (K 15,28).
Pokiaľ ešte ten Zlý existuje a chce ničiť, prv ako sám bude zničený, dovtedy ešte trvá naša úloha bojovať s ním v mene Toho, ktorý má nad Zlým prevahu. Evanjelium nezatajuje, že diabol sa rád vracia i tam, kde už predtým prehral. O jeho opakovanom úsilí útočiť na ľudí viery svedčí i poznámka v závere Lukášovho podania príbehu o pokúšaní Ježiša: Keď diabol skončil všetko pokúšanie, odišiel na čas od Neho“ (L 4,13; por. aj Mt 12,43-45). Odišiel na čas, aby sa znovu vrátil a útočil. O to sa snaží aj pri nás. V tomto zápase však nie sme sami, nie sme ani bezbranní! Najúčinnejšou zbraňou je modlitba, prosebné volanie k Ježišovi Kristovi, rozhovor s Ním, ďakovanie za Jeho prítomnosť, smrť a vzkriesenie. To je víťazná čistota, ktorú Pán ponúka každému z nás. Ak sme poslušnou dôverou spojení s Kristom i nám platí Jeho sľub: “Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia“ (Mt 5,8). Kiež sa toto zasľúbenie vyplní pri čím viacerých z nás.
Amen.
S použitím myšlienok Miroslava Heryána a ďalších prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
