19. nedeľa po Sv. Trojici, Evanjelium podľa Marka 2, 1 - 12
1 „Keď po niekoľkých dňoch znova prišiel do Kafarnaumu a rozchýrilo sa, že je doma, 2 zhromaždilo sa toľko ľudí, že už ani predo dvermi nebolo miesta. A On zvestoval im slovo. 3 Vtedy prišli k Nemu s ochrnutým, ktorého niesli štyria. 4 A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k Nemu, preborili strechu (domu), v ktorom bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ochrnutý ležal. 5 Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: Synu, odpúšťajú sa ti hriechy! 6 Sedeli tam aj niektorí zákonníci a premýšľali v srdciach: 7 Čo tento hovorí? Rúha sa! Ktože môže odpúšťať hriechy, ak len nie Jeden, Boh? 8 Ježiš hneď zbadal v duchu, že takto premýšľajú, a povedal im: Prečo tak zmýšľate v srdciach? 9 Čo je ľahšie, povedať ochrnutému: Odpúšťajú sa ti hriechy - a či povedať: Vstaň, vezmi si lôžko a choď? 10 Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má moc odpúšťať hriechy na zemi - hovorí ochrnutému: - 11 Vravím ti, vstaň; vezmi si lôžko a choď domov! 12 A on vstal, hneď si vzal lôžko a vyšiel pred všetkými, takže všetci zostali ako bez seba a zvelebovali Boha hovoriac: Nikdy sme nevideli nič podobné!“ (Evanjelium podľa Marka 2, 1 - 12)
Milí bratia a milé sestry!
Okolo Ježiša sa zhromaždilo toľko ľudí, že sa nepomestili do domu, v ktorom vyučoval Božiemu slovu. Dostať sa k Ježišovi, to bola vtedy vec! Aby nevznikali podobné situácie, aby nám nebolo okolo Ježiša tesno, postavili sme si kostoly. No často je v nich toľko voľného miesta, že nás to až zahanbuje. Áno, v mnohom zahanbujúci je pre nás tento text, ktorý začína správou, že dostať sa k Ježišovi bol vtedy problém.
Zároveň je to však text veľmi povzbudzujúci. Veď zreteľne vypovedá, že ľudia, napriek tomu, že stretnúť sa s Ježišom bolo vtedy problémom, mali snahu dostať k Ježišovi seba i tých, ktorí nie sú schopní prísť k Nemu na vlastných nohách. Toto potrebujeme aj my, v dnešnej dobe. Pre túto úlohu sme tu, ako Pánova cirkev: aby sme dostali k Ježišovi seba, aj tých, ktorí sami prísť nevládzu. Máme ich okolo seba dosť, azda v našej vlastnej rodine – ľudí telesne nehybných, no vari ešte častejšie duchovne nehybných, ktorých treba prinášať k Pánovi vo vytrvalých a vrúcnych modlitbách. Prosme za našich nemocných, ale tiež za tých, ktorí sú ľahostajnými k Pánu Boju a v modlitbách ich prinášajme k Pánovi. Pre Ježiša nijaký stav človeka nie je nevyriešiteľným problémom a tak prosme spoločne za tých, ktorí sú od Neho ďaleko a nad nikým zúfalo nemávnime rukou.
Ani muži z evanjeliového príbehu nemávli rukou nad zložitou situáciou ich ochrnutého priateľa. Učia nás, čo charakterizuje vieru v Pána Ježiša Krista:
Vieru v Krista charakterizuje v prvom rade dôvera v Pána Ježiša, ktorá sa nedá odradiť prekážkami.
K viere v Krista patrí aj vynaliezavosť, mohli by sme riecť: fantázia lásky. Všimnime si, ako to robili títo muži: ak nezaberie jedno, trpezlivo skúšajú druhé, ak nejde dostať ochrnutého i seba k Pánovi dverami, skúšajú to cez strechu.
K pravej viere patrí i to, že sa nebojí námahy. Niesť postihnutého na nosidlách, možno hodný kus cesty – to chcelo námahu. Rovnako vyniesť ho po schodoch na vonkajšej strane domu na plochú strechu, tiež vyžadovalo námahu. Strechy vtedajších domov boli ploché, zhotovené z priečnych trámov, ktoré boli pokryté vetvami, rákosím a na vrchu nepriepustnou vrstvou ílu.
K viere patrí aj zdravé riziko. Priatelia ochrnutého muža ho podstúpili, keď skomplikovali prebiehajúce zhromaždenie a poškodili cudzí majetok – strechu – čo sa však dalo pomerne ľahko opraviť. Napriek tomu išlo o riziko – veď to nebol ich dom, ich strecha a aj my by sme sa poriadne čudovalii, keby sa nám tu – na služby Božie – vbúral ktosi cez strechu.
Na otázku: Kto prinesie ľudí k Ježišovi? – samo Písmo sväté naznačuje odpoveď:
- tí, ktorí dôverujú Ježišovi a nenechajú sa odradiť prekážkami;
- tí, ktorí majú vynaliezavosť – fantáziu lásky;
- tí, ktorí sa neboja námahy;
- tí, ktorí sú ochotní podstúpiť aj riziko.
A my premýšľajme: Ako je to s našou vierou? Premýšľajme, či sa naša viera nenechá odradiť prekážkami, či jej nechýba fantázia lásky, či je ochotná podstúpiť námahu a riziko. Je o čom premýšľať, lebo okolo Ježiša boli a sú rozliční ľudia.
Náš text spomína tri typy ľudí:
- tých, ktorí Ježiša počúvali. Čítame o nich len toľko, že ich bolo veľa.
- Ďalej sú zmienení veriaci, ku ktorým patrili priatelia porazeného muža.
- A potom tí, ktorí sa protivili a obvinili Ježiša z bohorúhačstva.
Je jasné, že sme pozvaní zaradiť sa medzi veriacich. Všimnime si ich preto ešte trochu bližšie.
Sú ochotní a pripravení pomôcť. No aby tak mohli urobiť, aby ich pomoc bola účinná, musia spolupracovať. Biblia na viacerých miestach – znova a znova pripomína význam spolupráce. Spolupracovali Mojžiš a Áron – keď mali vyviesť Izraelcov z Egypta. Mojžiš bol nevýrečný, mal ťažkopádny jazyk. No v spolupráci s Áronom splnili svoje poslanie, zvládli zverenú úlohu (2M 4,10-16). Spolupracovali tiež Józua a Káleb, keď povzbudzovali izraelský ľud, ktorý mal obavu, že zasľúbenú krajinu, s opevnenými mestami, obývanú silnými ľuďmi nebude môcť zaujať (4M 13; 14,1-9). Spolupracovali aj Pavel a Barnabáš (Sk 13,2.4) a Pavel a Sílas (Sk 15,40) v misijnej práci na počiatku dejín cirkvi. Písmo spomína ešte veľa iných prípadov spolupráce.
Ak máme byť ako cirkev schopní plniť svoju úlohu: seba aj iných prinášať k Ježišovi, nevyhnutne potrebujeme spolupracovať.
Jeden človek, zrejme ani dvaja by ochrnutého k Ježišovi nedokázali priniesť. I dnes, keď je niekto v domácnosti chorý a potrebuje dlhodobú opateru, najideálnejšie je, keď sa pri ňom v tejto službe striedajú viacerí. Jeden sa príliš skoro vyčerpá. Nenechajme preto starostlivosť o ťažko a dlhodobo chorého na jedného človeka. Preto hľadajme spolupracovníkov aj v inej službe pre Božie kráľovstvo – v službe prinášania ľudí k Ježišovi. Ak sme do nej pozvaní, dajme sa osloviť, nehľadajme výhovorky, urobme, čo je v našich možnostiach! Nebuďme individualistami, učme sa spolupráci ako tímoví hráči, ktorí vedia: “Nie nám, ó Hospodine, nie nám“, ale menu Tvojmu patrí česť por. Žalm 115,1).
Dôvera, ktorá sa nedá odradiť prekážkami, fantázia lásky, ochota podstúpiť námahu a riziko, nech patria aj k našej viere. Veď ako cirkev sme tu preto, aby sme seba i druhých dostali k Ježišovi. Možno tak, že chorému či starému človeku donesieme zborový časopis či nedeľný bulletin; možno ho dostaneme k Ježišovi tak, že ho budeme pravidelne navštevovať, prejavíme nefalšovaný záujem, obetujeme čas, aby sme ho vypočuli; možno iných prinesieme k Ježišovi tak, že sa budeme vytrvalo a vrúcne v modlitbách prihovárať za ľudí, ktorí sú ľahostajní k Pánu Bohu.
Potrebujeme sa dostať k Pánovi Ježišovi. On totiž určuje správnu diagnózu – určí našu prvoradú potrebu. Je ňou to, čo povedal Pán ochrnutému ako prvé: “Odpúšťajú sa ti hriechy!“ (Mk 2,5). Zdravie je nesmierny dar, ale ešte horšie zlo ako choroba, je žiť s neodpustenými hriechmi. To je vskutku smrteľná nemoc, pôsobiaca nie „len“ časnú, ale večnú smrť. Na prvom mieste ide teda o odpustenie hriechov. Pán Ježiš má moc odpustiť nám ich, lebo v Ňom k nám prišiel sám Boh. Smieme sa radovať, že z Božej lásky a dobroty nie je dnes problém dostať sa k Ježišovi. I dnes nás Pán pozýva k sebe, k svojmu stolu, aby nás nanovo uistil o svojom odpustení a posilnil v službe, ktorú sme poslaní konať: privádzať – prinášať druhých k Nemu. Nezabudnime, že preto, aby sme ju konali, sme na tomto svete; preto máme aj spolupracovať. Keď v tejto službe zostaneme verní, potom ani telesná smrť nebude koncom – definitívou, ale bude znamenať to, čo nám pripomína Písmo sväté: „Dosť máš na mojej milosti“ (2K 12,9a), „vojdi v radosť svojho Pána!“ (Mt 25,21b).
Amen.
Literatúra:
Kolektív autorov: Cesta Božího lidu – Nový zákon (vyd. Kalich. Praha 1993);
A. Faudenom: Počuli sme slovo Pánovo (Slov. ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1979).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
