V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

17. nedeľa po Sv. Trojici, Lukáš 14, 1 - 6

Milí bratia a milé sestry!
Istý brat farár dal úlohu mládežníkom. Kázal im, aby našli v evanjeliách otázky, ktorými sa Pán Ježiš obracia na svojich poslucháčov. Zatipujete si, koľko ich našli? – Len v Matúšovom evanjeliu ich napočítali 74.
Vyskúšajte si to sami. Prečítajte si v najbližších dňoch niektoré z evanjelií a uvidíte, že Pán Ježiš v kuse kladie otázky. Napríklad: Za koho Ho ľudia považujú? Za koho Ho považujeme my? Ako to, že nebadáme brvno vo vlastnom oku? Prečo vidíme smietku v oku brata?
Prečo sa Pán Ježiš takto pýta? Je vari zvedavec? Alebo azda nevzdelanec? – Nie! Pýta sa preto, lebo chce, aby sme to, čo je správne – to, čo má byť, našli my, Jeho poslucháči, sami; aby sme na správnu odpoveď prišli slobodne – a nie iba odrecitovali nejaký článok vierouky, nejakú dogmu – ako papagáji. Pán Ježiš sa pýta, lebo chce, aby sme slobodne prišli na správnu odpoveď. On nás, svojich poslucháčov vyvádza z nevedomosti, z nemého mlčania do situácie ľudí, ktorí sami odpovedajú, ktorí odpovedajú sami za seba a sú teda zodpovední. Vedie nás k slobode. Pretože tam, kde je zodpovednosť, tam je sloboda. A tam, kde je sloboda, má byť nevyhnutne zodpovednosť.
Témou dnešnej nedele je práve sloboda, sloboda povolaných v Kristovi. Ježišom Kristom sme boli oslobodení – povolaní k slobode. A Pán Boh praje slobode, chráni slobodu, vedie nás k slobode. Lebo On je sloboda sama. Dnes sa stáva, že ľudia, ktorí používajú počítače, nájdu svoj počítač zavírený – ochromený, nefunkčný. Pán Boh je sloboda sama. Božia vôľa je tá jediná vskutku slobodná vôľa – nezavírená hriechom a kto hľadá Božiu vôľu, nachádza slobodu. Dejiny spásy vrcholia v Kristovom diele vykúpenia. A vykúpenie neznamená nič iného, než zaplatenie istej čiastky za otroka, aby sa tento stal slobodným. Krista stála naša sloboda život. On bezhriešny, za mňa i za teba vlastným životom zaplatil, aby sme my, hriešnici, nemuseli byť otrokmi hriechu. Preto je potrebné dávať najavo, že sme za slobodu vďační. Za slobodu treba Pánu Bohu ďakovať, aby sa nestala nedostatkovým tovarom, ktorý vieme oceniť, až keď ho nemáme. O slobodu totiž môžeme prísť, keď si ju dostatočný počet ľudí skutočne nebude vážiť a rozpoznávať v nej veľké Božie dobrodenie.
Sloboda umožňuje konať dobro, umožňuje milovať blížneho ako seba samého. Sloboda nám dovoľuje obmedziť samých seba kvôli blížnemu, s ohľadom na neho. Tak to bolo napr. v prípade milosrdného Samaritána (L 10,25nn). Jemu sloboda pohybu a cestovania umožnila vidieť zraneného – lotrami ozbíjaného muža pri ceste. Sloboda vlastného – zodpovedného rozhodovania Samaritánovi umožnila zriecť sa pohybu, zastaviť sa na svojej ceste a pomôcť ranenému. Sloboda totiž umožňuje konať dobro. Sloboda je priestor, kde môžeme milovať Pána Boha z celého srdca, celej sily, celej duše a celej mysle a svojho blížneho ako seba samého.
Pán Ježiš bol pozoruhodne slobodný voči všetkému, čo človeka zotročuje a zviera pancierom zákonníckeho náboženstva. Keď učeníkom zoviera žalúdok hlad a oni si vymŕvajú klasy (L 6,1nn), Ježiš ich nekára. Hoci..., hoci v očiach farizejov bola takáto činnosť učeníkov pokladaná za prácu, za žatevnú prácu, teda za znesvätenie soboty. Veď sobota – hebrejsky: šabbat – znamená prestať, upustiť od niečoho (v tomto prípade od práce). O činnosti v sobotný – sviatočný deň odpočinku boli farizejmi vymedzené presné podmienky pre jednotlivé prípady: čo sa môže robiť a čo v sobotu nie je dovolené konať. Už sme spomenuli, že Ježiš nás – ako aj všetkých svojich poslucháčov – vyvádza z nemého mlčania do situácie ľudí, ktorí sami odpovedajú, ktorí sú zodpovední. Kázňový text nás privádza práve do tejto situácie nezodpovedného, alibistického mlčania. Ježiš je pozvaný niektorým popredným farizejom k sobotnému – sviatočnému stolu. A čítame, že prítomní Ho pozorovali. Avšak nie preto, aby Ježiša napodobňovali, nasledovali, ale aby Ho posudzovali. Samozrejme, môžeme sa pýtať, prečo my prichádzame Ježišovmu slovu – aby sme posudzovali alebo aby sme Ježiša nasledovali?
No tu: kde sa vzal, tu sa vzal, je pred Ježišom človek postihnutý ťažkým – nadmerným zavodnením organizmu. Skoro by sme až podozrievali farizejov, že ho sem zámerne priviedli, aby videli, čo Ježiš urobí. Uzdravenie totiž pokladali za lekársky akt, ktorý nesmie byť vykonaný v sobotu. A Ježiš sa pýta: Dovolené je v sobotu uzdravovať a či nie? Odpoveďou Mu je len nezodpovedné, alibistické mlčanie. Farizeji mali zato, že pocta, ktorá patrí Pánu Bohu a Božiemu zákonu, znamená v sobotu nepracovať. Nezaoberať sa v sobotu ľudským nešťastím – akokoľvek veľkým. To musí počkať. Dokonca takýto postoj považovali za dôkaz náboženskej horlivosti, sebazaprenia a oddanosti Bohu. Verili, že ak celý Izrael ako celok zachová čo len jediný šabbat – príde Mesiáš. Na Ježišovu otázku však nezodpovedne mlčia. Nechcú ju zodpovedať. Cítia: ak povieme: „Áno“, porušíme zákon, ak povieme: „Nie“, predstavíme sa ako ľudia bez milosrdenstva. Mlčanie farizejov je znakom ich nerozhodnosti, zatvrdilosti, neslobody i obáv. Obáv, že toto je situácia, keď sa ukáže, kto má skutočnú moc v cirkvi, kto je Pánom cirkvi. Ježiš si počína ako Pán. Slobodný a zvrchovaný Pán, ktorého vôľa je nezavírená hriechom. Ani hriechom slávybažnosti, nadradenosti a náboženskej samospravodlivosti – typickým pre farizejov.
Ježiš nenechá chorého napospas jeho trápeniu. Nepovie mu: Príď zajtra, dnes je totiž sobota a ako vidíš, mohol by som proti sebe pohoršiť farizejov, mojich dnešných hostiteľov. Chorého slobodne uzdravil, lebo láska je viac ako prikázanie. A dodržiavanie prikázaní nám nikdy nesmie slúžiť na získavanie si zásluh pred Pánom Bohom – ako to bolo v prípade farizejov. Žili v mylnej predstave, že čím prísnejšie náboženské pravidlá budú dodržiavať, tým väčšie zásluhy si pred Pánom Bohom získajú. V Ježišových očiach bol pocit náboženskej pýchy u farizejov omnoho nebezpečnejším, duchovne chorobnejším stavom, ako telesná vodnateľnosť nemocného muža.
Ježiš sám poctivo a pravidelne svätil sviatočné dni. Mal vo veľkej úcte Boží zákon. Tak to robievajme aj my! S radosťou a pravidelne sväťme sviatočné dni. Majme v úcte Boží zákon. Avšak nezabudnime, že on nám nebol daný ako rebrík, po ktorom sa záslužnícky máme šplhať do neba, ale že Božie prikázania nám Pán Boh dal ako pravidlá pre náš život, ako ukazovatele na ceste k slobode. Najmä nezabudnime, že Božia česť a Božie požiadavky nevyžadujú, aby záchrana človeka počkala. Ak je človek v zúfalej situácii, Pán Boh dá vždy prednosť ľudskej núdzi. Ukrižovaný Kristus ukazuje, kam až je pripravený Pán Boh vo svojej dobrotivosti k nám ísť.
V tomto príbehu nás Ježiš učí ešte jednej veci: Chrániť sa sebeckých záujmov. Farizeji, ak by ich syn, alebo vôl padli v sobotu do studne, utekali by ich vytiahnuť, vediac, že keď ich nechajú niekoľko minút bez pomoci, utopili by sa. No keď bol pred nimi človek, ktorého telo sa chorobne plnilo vodou, nechali by ho na záchranu čakať. Hoci tak by sa nesprávali ani k svojim zvieratám. Tie by na pomoc čakať nemuseli. Keby sa im zviera utopilo, prišli by o svoje peniaze. Keby onen chorý zomrel, príliš by ich to nezaujímalo. V konečnom dôsledku ich teda netrápila Božia česť, Boží zákon, ani dobro človeka, ale ich vplyv, ich náboženské pozície, ich zisky a pýcha. Boli otrokmi tohto, žili v neslobode. Uniklo im, že sloboda je priestor, kde môžeme milovať Pána Boha z celého srdca, celej sily, celej duše a celej mysle a svojho blížneho ako seba samého. Neporozumeli, že práve sloboda umožňuje konať dobro.
Na farizejoch vidíme, že sloboda je aj riskantná. Znamená totiž i možnosť zvoliť si zle. Farizeji si zle zvolili. To, že so slobodou nie vždy dokážeme zaobchádzať však neznamená, že by jej nemalo byť toľko. Pán Boh nám ju dáva, On chráni slobodu, praje slobode a vedie nás k slobode. A to svojím slovom i Ježišovým životom. Preto Mu za ňu buďme vďační. Prejavme túto vďačnosť i v nasledujúcich dňoch tým, že sa slobodne obmedzíme v prospech našich blížnych, z ohľadu k nim; že podľa Ježišovho príkladu budeme konať dobro, ktoré sloboda umožňuje.

Amen.

S použitím viacerých prameňov

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.