V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

18. nedeľa po Sv. Trojici, Matúš 18, 21 – 35

Vtedy pristúpil Peter a spýtal sa Ho: Pane, keď sa brat previní proti mne, koľko razy mu odpustiť? Až do sedem razy? Ježiš mu odpovedal: Nehovorím ti, že až do sedem razy, ale až do sedemdesiatkrát sedem razy! Preto podobné je kráľovstvo nebeské človeku-kráľovi, ktorý chcel účtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý mu bol dlžný desaťtisíc talentov. Pretože nemal čím zaplatiť, rozkázal ho pán predať aj so ženou, aj s deťmi a so všetkým, čo mal, a zaplatiť. Sluha mu však padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a všetko ti zaplatím! A pán sa zľutoval nad sluhom, prepustil ho a dlh mu odpustil. Keď tento sluha vyšiel, stretol jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho a škrtil hovoriac: Zaplať, čo si dlžný! Jeho spolusluha padol mu k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a zaplatím ti! On však nechcel, ale odišiel a uvrhol ho do väzenia, dokiaľ by dlh nezaplatil. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, náramne sa zarmútili, šli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa prihodilo. Vtedy predvolal si ho pán a povedal mu: Ty zlý sluha, celý dlh som ti odpustil, pretože si ma prosil; či si sa nemal aj ty zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa aj ja zmiloval nad tebou? A rozhneval sa jeho pán a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ by nezaplatil celý dlh. Tak i môj Otec nebeský urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi jeho previnenia. (Matúš 18, 21 – 35 )

Vo zvesti Pána Ježiša hrá myšlienka odpustenia dôležitú úlohu. On nám priniesol posolstvo o Božej ochote odpustiť nám hriechy. S týmto posolstvom spojil výzvu, aby sme aj my odpúšťali druhým. Posolstvo o Božom odpustení radi prijímame a neraz aj zneužívame. Výzva, aby sme aj my odpúšťali druhým, nám však pripadá ako mimoriadne ťažká. Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi sa týka práve tejto veci.
Príbeh v tomto podobenstve je celkom jednoduchý. Sluha bol dlžen kráľovi veľmi veľké, nepredstaviteľne veľké peniaze. Pán ho chcel predať do otroctva, ale sluha ho úpenlivo prosil o odklad. Pán sa zľutoval a urobil viac, ako žiadal sluha: odpustil mu dlh. Sluha mal kolegu, ktorý mu bol dlžen menšiu sumu peňazí. Keď ho dlžník požiadal o strpenie, nebol ochotný ani len odklad mu poskytnúť a dal ho uväzniť. Keď sa pán dozvedel o nemilosrdnom čine sluhu, vzal späť svoje odpustenie, neposkytol ani odklad, ale hneď pristúpil k trestným sankciám. V tomto podobenstve vyjadril Pán Ježiš závažné myšlienky o odpustení, ktoré si nám treba uvedomiť.
Ten pán, ktorému bol sluha dlžný veľké peniaze, zobrazuje Pána Boha. Sluhovia - to sme my, ľudia. Voči Pánu Bohu sme veľkými dlžníkmi a vinnikmi. Zveril nám veľké hodnoty, aby sme s nimi pracovali, aby sme pomocou nich šírili lásku, svetlo, pokoj, spravodlivosť, aby sme pomocou nich boli nástrojmi jeho, Božej lásky v tomto svete. Ako často tieto zverené hodnoty využívame sebecky iba pre seba! Ako často ich nechávame ležať nečinne, hoci okolo nás je mnoho príležitostí a výziev použiť ich! Vtedy sa podobáme tomu sluhovi z iného podobenstva, ktorý zverený talent zakopal a nechal nečinne ležať. V tom spočíva naša „dlžoba“. Prosba v Modlitbe Pánovej: „A odpusť nám naše viny“ má aj tento význam: „A odpusť nám naše dlhy“.
A okrem toho: ako často používame Bohom nám zverené dary, hodnoty na ničivé, škodlivé ciele! Ako často pomocou nich vyvolávame nepokoj, spôsobujeme utrpenie! Pán Boh nám dal pravidlá pre život, ukázal nám priamu cestu, po ktorej máme kráčať. Ako často toto Božie poučenie ignorujeme a kráčame si svojimi, celkom inými cestami! Mimochodom si uvedomujeme, že prakticky každý veľký objav vedy a techniky sa dá zneužiť a býva zneužitý.
Keď nás náš Pán volá na účtovanie, či už cez výčitky svedomia v priebehu terajšieho života, alebo keď myslíme na konečné účtovanie na poslednom súde, vychádza to pre nás veľmi nepriaznivo. Vo chvíľach jasného poznania si uvedomujeme, že všetky tieto dlhy a prestúpenia nás odlučujú, odcudzujú od Pána Boha – čo patrí medzi najstrašnejšie veci. Uvedomujeme si, že za všetky prestúpenia musí prísť Boží trest.
Na veci nič nemení, že za dlhé obdobia môže byť toto všetko mimo nášho zorného poľa, že si to nemusíme ani uvedomovať. Veď sa stáva, že nám Pán Boh nanucuje chvíle jasného poznania, keď v prenikavom svetle vidíme svoju vinu, svoju nepriaznivú situáciu, keď nedokážeme odohnať od seba výčitky svedomia. Tie chvíle jasného poznania o zodpovednosti a následkoch, i keby boli krátke, nám prezrádzajú pravdu o celom našom živote. Keď si to uvedomíme, sme zasiahnutí veľkým strachom, lebo vieme, že sami nedokážeme túto situáciu zmeniť. Vtedy sme ako ten sluha, ktorý padá k nohám svojho pána a prosí o odklad. Túžime po odpustení a prosíme o odpustenie.
Pán Ježiš Kristus prišiel s veľkým posolstvom, že tejto túžbe a tejto prosbe sa vyhovuje. Je to posolstvo vyjadrené nielen slovami, ale aj jeho oslobodzujúcim činom na golgotskom kríži. Veľkosť jeho obete poukazuje na to, aká veľká je naša vina, a na to, že sami by sme si zo svojich hriechov nikdy nepomohli.
To Božie odpustenie musíme správne pochopiť. Odpustením nám Pán Boh nechce povedať, že prižmúri oko a že my môžeme ostať v doterajšom spôsobe života. Takto pochopené odpustenie by bola veľká fraška a veľká urážka Pána Boha. Božie odpustenie správne pochopíme, len keď si uvedomíme, že je zasadené do veľkého rámca Božej lásky k životu. Pán Boh nemá radosť zo záhuby nás, hriešnych ľudí, naopak, on nás chce z našich trosiek zdvihnúť k novému životu - preto nám odpúšťa. On s veľkou láskou stvoril tento svet a s veľkou láskou dvíha do novej budúcnosti tých, ktorí padli. Svojím odpustením nám otvára novú budúcnosť. S jeho odpustením je nerozlučne spojená ponuka novej budúcnosti. Tieto dve veci sa nedajú oddeliť. Kto by chcel prijať len Božie odpustenie a súčasne odmietnuť ponuku novej budúcnosti, ten Božie odpustenie ani nepochopil ani neprijal.
V takomto rámci nám treba pochopiť aj to druhé odpustenie, o ktorom hovorí podobenstvo: naše odpustenie druhým ľuďom. My sa rozličným spôsobom previňujeme voči druhým ľuďom, druhí ľudia sa previňujú voči nám. Niekedy spôsobí človek človeku bolesť úmyselne, niekedy nechtiac. Niekedy ide o menšie prestúpenie, inokedy o veľmi veľkú krivdu. Takýmito činmi a slovami sa narúšajú vzťahy, rozbíja sa pekné spolužitie a otvára sa priepasť medzi človekom a človekom. Častou reakciou na krivdu, alebo aj domnelú krivdu, je túžba po pomste alebo úplné prerušenie a odmietnutie spoločenstva. Vtedy hovoríme, že ľudia sa navzájom nerozprávajú – a to presne vystihuje situáciu: vzájomná komunikácia zamrzla na bod mrazu.
Do tejto situácie narušeného spoločenstva zaznieva Ježišova požiadavka, aby sme si navzájom odpúšťali. Zmyslom takéhoto odpustenia je niečo podobné ako to, o čo ide pri odpustení zo strany Pána Boha. Odpustenie nie je izolovaná vec. Ak odpustenie medzi človekom a človekom máme správne pochopiť, musíme ho vidieť v rámci tvorenia novej budúcnosti. Odpustenie od druhých potrebujeme, aby sme mohli byť oslobodení od bremena viny a tak vstupovať do novej, tvorivej, duchovne bohatej budúcnosti. Odpustenie od nás potrebujú druhí z toho istého dôvodu. Vzájomné odpustenie potrebujeme, aby sme nemuseli donekonečna žiť v hnevoch a napätí, ale aby sme napriek narušenej atmosfére mohli obnoviť, ba ešte prehĺbiť spoločenstvo s tými, s ktorými sme sa pohnevali.
Tak ako pri odpustení, ktoré nám udeľuje Pán Boh, sa očakáva, že človek s odpustením prijme aj Boží program novej budúcnosti, tak aj pri odpustení, ktoré udeľuje človek človeku, sa očakáva, že ten, komu sa odpúšťa nemieni zotrvávať pri svojich starých postojoch, ale že sa vzťahy na základe odpustenie zásadným spôsobom zmenia k lepšiemu.
V tejto veci je však potrebné mnoho trpezlivosti, ako vysvitá z Ježišovej odpovede na Petrovu otázku, koľkokrát treba odpustiť. Ježišova odpoveď znamená, že ochota človeka odpúšťať nesmie byť obmedzená nijakou hranicou. Cez mnohé akty odpustenia a nových začiatkov buduje sa niečo trvale nového.
V podobenstve Pán Ježiš majstrovsky vyjadril niečo, čo poznáme aj my z vlastnej skúsenosti: neochotu človeka odpustiť druhému človeku. Sluha len pred chvíľou zažil nepredstaviteľne veľký prejav odpustenia zo strany svojho pána, a on nie je ochotný odpustiť malý dlh svojmu kolegovi. Ježiš zobrazil skutočnosť, ktorú videl medzi ľuďmi. A dnes, dokonca aj medzi kresťanmi, je mnoho takýchto príkladov. Cieľom podobenstva je priviesť ľudí, priviesť nás k ochote odpúšťať druhým ľuďom.
Nejdeme teraz rozoberať otázku, prečo človek nie je ochotný odpustiť druhému človeku - hoci je to veľmi zaujímavá téma. Všimneme si dôvody, pre ktoré má človek odpúšťať človeku.
Keďže nám Pán Boh odpúšťa veľké viny, malo by byť pre nás samozrejmé, že budeme odpúšťať ľuďom previnenia, ktoré sú omnoho menšie než naše previnenia pred Pánom Bohom. Svojím odpustením vytvára Pán Boh predpoklady novej budúcnosti, a ak my chceme spolupracovať s Pánom Bohom na tvorení novej budúcnosti, musíme byť ochotní odpúšťať. Ak nie sme ochotní odpúšťať, staviame sa proti Božiemu prúdu smerujúcemu do novej budúcnosti. Je veľmi nebezpečné stavať sa proti prúdu, ktorý uvádza do pohybu a udržuje Pán Boh.
Bolo by pekné, keby sa naším motívom odpúšťania stala radosť z toho, že nám Pán Boh dovoľuje spolupracovať na tvorení novej budúcnosti. Ale sme zatiaľ pre takýto pekný motív nevnímaví, uvádza Pán Ježiš vážnu výstrahu, ktorá by sa nám mala stať motívom k odpúšťaniu. Ak nie sme ochotní odpúšťať, vezme Pán Boh späť svoje odpustenie, tak ako to urobil ten pán v podobenstve. Pán Ježiš to v podobenstve výslovne hovorí: „Tak i môj Otec nebeský urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi jeho previnenia.“ Ale keby Pán Boh vzal späť svoje odpustenie, znamenalo by to totálne stroskotanie nášho života.
Ak neodpustíme, vlečie so sebou bremeno neodpustenej viny nielen ten, komu odmietame odpustiť, ale toto bremeno veľmi zaťažuje aj nás. To si spravidla neuvedomujeme, ale skutočnosťou je, že ak odmietneme odpustiť, vlečieme so sebou ťažké bremeno, čo sa prejaví mnohými škodlivými vplyvmi v našom vlastnom živote.
Môžeme niečo robiť, aby sme prekonali svoju neochotu odpúšťať druhým? Môžeme niečo robiť, aby naše odpustenie bolo odpustením „zo srdca“, ako to žiada Pán Ježiš? Kým sa budeme krútiť len okolo svojho vlastného ja, nedokážeme to. Až keď sa odohrá v nás takzvaná koperníkovská revolúcia, teda keď si prestaneme predstavovať, že sa svet krúti okolo nás, a keď sa naším stredobodom stane Pán Boh, dokážeme odpustiť. Prakticky ide o to, že na záležitosť previnenia a odpustenia v každom konkrétnom prípade budeme pozerať tak, ako na to pozerá Pán Boh. Modlitba je miesto, kde nám je darovaný takýto pohľad. V modlitbe nám treba prosiť, aby sme dokázali odpustiť. Ak v modlitbe prijmeme od Pána Boha silu odpustiť, bude to skutočné odpustenie „zo srdca“. Potom aj slová odpustenia, ktoré povieme, budú úprimné. Potom sa aj odpustenie stane východiskom na ceste do novej budúcnosti.

Amen

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.