17. nedeľa po Sv. Trojici, Efezským 5, 15 - 21
Prísne teda dbajte, ako obcujete, nie ako nemúdri, ale ako múdri. Vykupujte čas, lebo dni sú zlé. Preto nebuďte nerozumní, ale rozumejte, čo je vôľa Pánova. A neopíjajte sa vínom, v ktorom je roztopašnosť, ale buďte naplnení Duchom. Hovorte medzi sebou v žalmoch, hymnách a duchovných piesňach, spievajte a plesajte Pánovi srdcom. Dobrorečte stále za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista. Buďte si vospolok poddaní v bázni Kristovej: (Efezským 5, 15 - 21)
Vedieť správne žiť – to je umenie. V živote človeka je síce mnoho vecí, ktoré sú mu vopred dané bez jeho pričinenia a rozhodnutia. Je to napríklad miesto a čas, v ktorom sa narodil, rodinné prostredie, v ktorom vyrástol, udalosti, ktoré sa nezávisle od jeho vôle objavili v jeho živote. Človeku neostáva iné ako tieto a mnohé ďalšie veci vziať na vedomie a prijať ich.
Ale to, ako človek tieto veci prijíma a ako rieši problémy, ktoré sú spojené s udalosťami, neraz nečakanými udalosťami – na tom sa už človek podieľa svojím rozhodovaním. Podobne aj v mnohých ďalších veciach každodenného života ako aj veľkého rozhodovania konáme sami. Pri tomto rozhodovaní sme v určitej miere slobodní – a teda aj zodpovední. Preto môžeme povedať: Vedieť správne žiť – to je umenie.
Sú síce ľudia, ktorí tvrdia, že naše konanie je vopred stanovené, predurčené do posledných podrobností, že teda nemáme ani najmenšie pole slobodného rozhodovania. Ale takýto extrémny názor nie je v súlade s Božím slovom. Veď keby sme nemali ani najmenšiu mieru slobody, nemali by zmyslu nijaké prikázania a požiadavky a okrem toho by nikto nemohol byť volaný na zodpovednosť. Ale v Písme svätom máme mnoho prikázaní a požiadaviek – ako napríklad aj v našom texte a na mnohých miestach Biblie sa zdôrazňuje, že sme zodpovední za to, ako vedieme a stvárňujeme svoj život. Keďže v tejto veci mnoho závisí od správneho rozhodovania človeka, môžeme povedať, že vedieť správne žiť – to je umenie.
V Písme svätom máme mnoho poučení o tom, ako má vyzerať umenie správneho vedenia a formovania života. Niektoré z nich sú obsiahnuté v prečítanom texte z Listu Efezským. Z tohto textu sa predovšetkým nepriamo dozvedáme, že pri formovaní svojho života nestojíme tu s prázdnymi rukami, že svoj život nebudujeme na zelenej lúke. Hovorí sa o tom v slovách, že za všetko máme Pánu Bohu dobrorečiť v mene nášho Pána Ježiša Krista. „Za všetko“ – to znamená za nesmierne mnoho darov, ktoré máme od neho. Pán Boh, ktorý nám dal život, nám dal veľké množstvo vecí potrebných na to, aby sme mohli žiť a zodpovedne stvárňovať svoj život. Martin Luther ich zhrnul v Malom katechizme vo vysvetlení prvého článku Všeobecnej viery kresťanskej, ba vlastne aj v druhom a treťom článku. Veď k životu potrebujeme nielen telo a dušu, blízkych ľudí a zemské potreby, ale aj vykupiteľské dielo Pána Ježiša Krista a pomoc Ducha Svätého.
K umeniu dobre žiť patrí pravidelne za to všetko dobrorečiť nebeskému Otcovi. Dobrorečenie, ďakovanie – to je vynikajúca metóda, ako si môžeme každý deň uvedomovať množstvo jeho darov. Bez ďakovania mnoho z nich uniká našej pozornosti. Pravidelné ďakovanie je aktom sústredenia, pri ktorom nám prichádzajú na myseľ ďalšie a ďalšie Božie dary. Pri ďakovaní neraz objavíme, že aj mnohé veci v našom živote, ktorých zmysel sme za dlhý čas nerozumeli, mali a majú dobré poslanie. Takže pri pravidelnom ďakovaní sa učíme pozerať na svoj život novým, pravdivejším spôsobom. Ak už vo vzťahoch medzi ľuďmi patrí k dobrému tónu poďakovať za všetko, čo od druhých dostaneme, tak určite omnoho viac to platí pri nekonečne cennejších daroch, ktoré máme od Pána Boha.
Nejde pritom iba o požiadavku slušnosti – že sa patrí poďakovať. Ďakovná modlitba je akt, ktorým si uvedomujeme a vyslovujeme, uznávame, že sme vo všetkom závislí od Pána Boha. Mať toto vedomie úplnej závislosti vždy vo vedomí, to je dôležitá súčasť umenia správne žiť. Lebo základnou pravdou života je, že sme od Pána Boha vo všetkom závislí. A iba na pravde sa dá budovať správny život.
Pri pravidelnom ďakovaní sa buduje naša dôvera v Božiu lásku a starostlivosť aj do budúcnosti. Veď na základe doterajších skúseností môžeme pozerať s nádejou aj do svojich budúcich dní a rokov, ba aj do budúcnosti, ktorá je za horizontom tohto časného života. Ďakovaním a dobrorečením sa buduje naša istota, že Ten, ktorý sa o nás doteraz staral a viedol nás, nás bude sprevádzať životom aj v budúcnosti. Mať takúto nádej – nádej, do ktorej patrí aj zvládnutie smrti – to je určite dôležitá súčasť umenia správne žiť.
Keď si pri ďakovaní uvedomujeme, čo všetko nám Pán Boh dal a dáva, pochopíme, že je celkom oprávnené, keď si On robí na nás plný nárok. Takže po dobrorečení a ďakovaní sa dostávajú k slovu aj požiadavky, príkazy. Tých je dosť aj v našom texte aj vo veršoch, ktoré ho predchádzajú.
Na samom začiatku sú slová: „Prísne teda dbajte, ako obcujete, nie ako nemúdri, ale ako múdri.“ Dalo by sa to preložiť aj takto: Dávajte presný, dôkladný pozor na to, ako sa správate, nie ako nemúdri, ale ako múdri. Toto je výzva, aby človek nežil bezmyšlienkovito, zo dňa na deň, ale aby venoval čas na myslenie o svojom živote. Niekedy sme v takom kolotoči udalostí, povinností, problémov, že – ako sa nám zdá – nám už neostáva čas na rozmýšľanie o živote. To je veľká chyba, lebo človek má svoj život prežívať vedome, uvažovať o ňom, myslieť o ňom. Práve toto je okrem iného zmysel sviatočného dňa, nedele. V tichej chvíli sústredenia by sme sa mali pravidelne zamýšľať jednak nad doterajším životom aj v dávnejšej, ale hlavne v nedávnej minulosti, kriticky ho hodnotiť podľa noriem Božieho slova, poďakovať Pánu Bohu za to, čo v ňom bolo dobré a svetlé, prosiť o odpustenie za chyby a hriechy, ktoré si pri takom spätnom pohľade uvedomíme, a poučiť sa smerom do budúcnosti. Umenie správne žiť sa nemôže zaobísť bez takéhoto kritického a riadiaceho myslenia.
Ešte raz sa vraciame k tej prvej vete. Ten výraz: „ako obcujete“, alebo: „ako sa správate“, alebo: „ako žijete“ má v pôvodnom texte základný význam: „ako chodíte“, „ako kráčate“. Navodzuje to v nás predstavu, že keď človek chodí, robí jednotlivé kroky. Aj náš život sa skladá z množstva jednotlivých drobných, niekedy aj veľkých, krokov, rozhodnutí, činov. Radi by sme vidieť, ako bude vyzerať naša životná cesta na veľmi dlhom úseku smerom do budúcnosti. Ale to sa nedá – vždy dokážeme predvídať len niekoľko krokov. Túto situáciu nám pomáha zvládnuť istota, že za všetkých okolností nás sprevádza náš nebeský Otec, že kráča s nami náš Pán Ježiš Kristus a že za všetkých okolností platí jeho prísľub, že z jeho rúk nás nikto nevytrhne.
Okrem toho obraz života ako veľkého množstva jednotlivých krokov nám prízvukuje, že je potrebné, aby sme poznali celkovú koncepciu, smer svojho života, lebo len podľa toho môžeme svojim jednotlivým krokom dávať priamy, jednotný smer, aby náš život nebol bezcieľnym, chaotickým blúdením. Kráčať priamym smerom podľa nadradenej koncepcie celého svojho života – to je nevyhnutný predpoklad umenia správne žiť.
V ďalšom verši textu je výzva, ktorá je známa aj ako samostatné heslo: „Vykupujte čas, lebo dni sú zlé“. Tieto slová zvykneme najprv chápať vo všeobecnom zmysle, že je potrebné, aby sme čas, ktorý máme k dispozícii, využívali čo najlepšie, najrozumnejšie, aby sme ho napĺňali čím lepším obsahom. I keď si treba aj odpočinúť, nebolo by správne čas jednoducho zahadzovať tým, že mu budeme dávať málo hodnotný obsah. Tieto všeobecné myšlienky, ktoré nám ako prvé prídu na myseľ pri citovanej vete, sú určite správne. Dobré využívanie času, ktorý sa v živote každého človeka neprestajne skracuje, patrí k umeniu správneho života.
Výzva na správne využívanie času je vyslovená na pozadí konštatovania, že „dni sú zlé“. To znamená, že v prostredí, v ktorom je mnoho zla, sa treba usilovať o konanie dobra. To nie je ľahká výzva, ale práve toto by malo byť jedným z charakteristických znakov kresťanského života. V Liste Rímskym to apoštol formuluje slovami s ďalekosiahlym dosahom: „Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrým premáhaj zlé.“ Uvedieme aspoň niekoľko konkrétnych vecí, ktoré vyplývajú z týchto požiadaviek: Nedať sa zlákať vzorcami zlého života z okolia, i keby tieto zlé príklady boli veľmi príťažlivé. Zachovať si aj v zlom prostredí vieru, že nakoniec zvíťazí dobro. Nedať sa deformovať zlým prostredím, ale naopak, usilovať sa aj do toho zlého prostredia vnášať príklady dobrého správania. To dobré, ktorým napĺňame a tak využívame, „vykupujeme“ svoj čas, malo by sa stať protiváhou zla, ktorého je vo svete tak veľa.
Pri výzve o využívaní času musíme ešte chvíľu zostať. Na označenie pojmu „čas“ je v pôvodnom texte použité nie slovo „chronos“, čo označuje rovnomerne prebiehajúci kalendárny alebo hodinový čas, ale použité je iné slovo: „kairos“. „Kairos“ je slovo s dôležitým teologickým obsahom. Slovo „kairos“ označuje osobitné chvíle alebo obdobia, v ktorých Pán Boh tvorivým alebo výchovným či varovným spôsobom zasahuje do života jednotlivcov alebo spoločenstiev. Tento výraz je napríklad použitý, keď sa v evanjeliu hovorí o tom, že Pán Ježiš plače nad Jeruzalemom, a hovorí tomuto mestu, že nepoznalo „čas svojho navštívenia“, teda nepoznalo čas, „kairos“, keď Pán Boh chcel zo svojej milosti prehovoriť k nemu osobitným spôsobom, totiž poslaním Pána Ježiša Krista.
Keď sa vrátime k slovám „Vykupujte čas, lebo dni sú zlé“, objavujeme v nich aj túto myšlienku: Aj uprostred zlých dní si Pán Boh nachádza príležitosti, keď chce zo svojej milosti prehovoriť do života jednotlivých ľudí alebo aj cirkvi. Preto sa netreba dať zdeptať zlom, ktoré vidíme v dejinách a v prítomnosti vo svojom úzkom či širokom prostredí, ale treba mať stále na pamäti Božiu nadradenú moc a radovať sa z tejto Božej nadradenosti. Treba mať bystrý duchovný zrak a jemný duchovný sluch, aby sme objavili čím viac z tohto osobitného Božieho času. To je dôležitá metóda, ako sa nedať premôcť zlému, ale objavovaním Božích dobrých zásahov prekonávať ťarchu zla. Nikto nemôže pochybovať, že to je veľmi dôležitá stránka umenia správne žiť.
Tie ďalšie výzvy aspoň nakrátko spomenieme. Životná múdrosť spočíva v tom, aby sme na základe Božieho slova v Písme svätom poznávali, čo je Božia vôľa v jednotlivých situáciách nášho života. Aby sme Božiu vôľu nielen poznávali, ale usilovali sa porozumieť, aký je jej zmysle, aby sa tak – vnútorne pochopená – stala spontánnym vodidlom pre náš život.
To zlé, či ten Zlý, prichádza k nám v rozličných formách a chce si z nás urobiť svojich spolupracovníkov. Jeden z týchto foriem útoku je v texte označený slovami: „opísať sa vínom“, to znamená oddať sa v nebezpečnej miere alkoholu. Touto a inými závislosťami je človek nebezpečne ohrozený, že stratí seba samého, keď sa takto dá vtiahnuť do silového poľa zla a stane sa jeho spolupracovníkom. Pred týmto nebezpečenstvom varuje náš text slovami: „Neopíjajte sa vínom, ale naplnení buďte Duchom.“
Pekné je pritom, že slovo Božie nezastáva stáť len pri varovaní a zakazovaní zlého, ale vždy ponúka aj dobrú alternatívu. Namiesto sebaničivej závislosti od alkoholu, drog a iných podobných vecí, je tu odporúčanie dať sa naplniť vysoko tvorivým Duchom Svätým. Vnútro človeka nemôže natrvalo zostať prázdne, lebo tak by sa čoskoro stalo terčom „siedmich horších duchov“. Len tvorivá činnosť Ducha Svätého môže z nás urobiť nové stvorenie.
Kto na sebe zakúsil ničivé účinky chorobnej závislosti, alebo ich videl na druhých, že uzná, že tieto slová nie sú zbožnou frázou, ale dôležitým preventívnym varovaním a ponukou účinnej záchrany tým, ktorí sú chorobnou závislosťou zasiahnutí.
Zbožnou frázou nie sú ani nasledujúce slová: „Hovorte medzi sebou v žalmoch, hymnách a duchovných piesňach, spievajte a plesajte Pánovi srdcom.“ Duchu Svätému treba dať príležitosť, aby mohol vniknúť do nášho srdca a tam sa stať meniacou mocou. Žalmy, hymny, duchovné piesne a iné dôležité výroky Biblie tvoria priaznivú atmosféru v živote jednotlivca a spoločenstva, v ktorej sa nás Duch Svätý môže zmocniť tvorivým spôsobom.
Aj z iného hľadiska je veľmi dôležité, aby sme intenzívne žili v atmosfére Božieho slova, biblického myslenia, lebo v opačnom prípade by sme sa dali ovplyvňovať myšlienkovými spôsobmi sveta. Pred tým nás varuje apoštol: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé (Rím 12, 2). Aj v prvom žalme sa nám predkladá taká istá cesta: „Blahoslavený muž, ktorý nechodí podľa rady bezbožníkov, na ceste hriešnikov nestojí a v kruhu posmievačov nesedí, ale v zákone Hospodinovom má záľubu, o Jeho zákone rozjíma dňom-nocou.“
Kto bude svoj život budovať a dá budovať spôsobom, ktorý je predložený v tomto texte, ten bude aj vedieť, ako má žiť v spoločenstve s inými. Niečo k tejto veci hovoria posledné slová nášho textu: „Buďte si vospolok poddaní v bázni Kristovej.“ O akú poddanosť tu ide? Na jednej strane ide o to, aby sme pod prísnou kontrolou držali svoj egoizmus, sebectvo, vyvyšovanie sa, bezohľadnosť, aby sme v druhých ľuďoch videli s nami rovnoprávne Božie deti. Na druhej strane určite nejde o to, aby sme sa vzdali vlastnej vôle a pre druhými sa nezmyselne ponižovali. Bázeň Kristova, Bázeň a rešpekt pred Kristom, jeho životný vzor a jeho učenie nám ukáže aj v tejto veci správnu cestu. Ježiš Kristus pri všetkej svojej veľkej láske vždy ostal sebou samým. Bázeň Kristova nám môže ukázať, ako sa máme správať v jednotlivých konkrétnych situáciách.
Tento biblický text môže byť pre nás dôležitou pomocou na ceste k múdremu a v pravom zmysle slova šťastnému životu.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
