Lukáš 12, 32
Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo. (Lukáš 12, 32)
V tejto krátkej vete hovorí Pán Ježiš o „malom stádočku“. To nás vedie k úvahe o malosti a jej dôsledkoch. Malosť – to bola situácia Ježišových učeníkov. Bola to malá skupina dvanástich ľudí. Boli to ľudia bez vyššieho vzdelania, bez vyššieho spoločenského postavenia, bez podstatnejších finančných prostriedkov, bez vplyvných známostí, a zdanlivo bez spoločenského vplyvu.
Žili uprostred dobre organizovanej rímskej ríše, ktorej okupačné úrady a okupačná armáda sídlili a pôsobili v dobe Pána Ježiša v Palestíne. Niektoré historické filmy názorne ukazujú organizáciu a spôsoby vládnutia rímskych okupačných síl. Moc takého Herodesa Antipasa, ktorý bol vladárom z milosti Ríma, sa prejavila napríklad v uväznení a usmrtení Jána Krstiteľa. Aj Ježišovi sa doniesla správa, že ho Herodes chce zabiť. Moc rímskeho prokurátora Piláta sa uplatnila v jeho rozsudku, že Ježiš má byť ukrižovaný. Toto bola situácia, v ktorej sa nachádzal Ježiš a jeho učeníci. Pán Ježiš mal zrejme všetko toto na mysli, keď svojich učeníkov označil výrazom „malé stádočko“. Veď v porovnaní s touto mocou sa hŕstka učeníkov javí povrchnému pohľadu skoro ako zanedbateľná, úplne bezmocná.
Učeníci sa nachádzali uprostred organizovaného židovského náboženského a národného spoločenstva. Židovská vysoká rada, synedrium, mala napriek jestvujúcej rímskej okupácii možnosť určovať náboženský život Židov a aj vykonávať určitú kontrolu nad dodržiavaním náboženských pravidiel, ako sa dozvedáme z viacerých príbehov v evanjeliách. Pán Ježiš v dôsledku originálnosti svojej zvesti a svojich postojov prichádzal neraz do konfliktu so židovskými náboženskými úradmi. Jeho priamočiary, zásadný, neprispôsobivý postoj ho nakoniec priviedol na kríž. Podobné napätia a aj prenasledovanie predpovedal aj svojim nasledovníkom. Aj z tejto zložky ich situácie vyplýva, že označenie „malé stádočko“ výstižne vyjadruje ich položenie.
Čo si takáto malá hŕstka ľudí uprostred opísanej situácie mohla pomyslieť? Ako sa tí učeníci mohli cítiť uprostred tohto mora ostatných ľudí, ktorí im neboli priaznivo naklonení? Ježiš im nikdy nezakrýval, že ak ho budú verne nasledovať, čakajú ich ťažké časy. V dôsledku toho všetkého mohol v nich veľmi ľahko vzniknúť pocit strachu. Zrejme tento pocit v nich aj vznikal a Pán Ježiš aj vedel o ňom, veď ich poznal do hĺbky bytosti. Tento strach sa predpokladá už v prvej časti jeho vety: „Neboj sa, malé stádočko“. Môžeme sa domnievať, že protiváhou existujúceho strachu a prevenciou všetkých budúcich strachov sú Ježišove slová, ktoré sme čítali ako text kázne: „Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“
Táto veta, za ktorou stál a stojí Pán Ježiš s celou svojou autoritou, určite pomáhala učeníkom prekonávať strach, keď sa dostali do situácie, v ktorej si uvedomovali svoju malosť v opísanom zmysle. V priebehu dejín cirkvi pomáhala táto veta mnohým jednotlivcom a mnohým malým skupinám zvládnuť strach, ktorý pochádzal zo situácie malosti. Nie je náhoda, že na základe týchto slov vznikla známa pieseň Jeremiáša Lednického: „Nezúfaj, stádočko malé“. Určite bolo mnoho tých, ktorí z Ježišových slov o malom stádočku ako aj z tejto piesne čerpali silu, odvahu, pokoj. Aj v dejinách našej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania bolo mnoho situácií, v ktorých naši predkovia z týchto Ježišových povzbudzujúcich slov čerpali silu a nezlomnú pevnosť.
Aj dnes, pri pohľade na cirkev môže vzniknúť v nás strach v dôsledku malosti. Boli by sme radi, keby život v cirkvi pulzoval vnútri i navonok omnoho intenzívnejšie, keby sa mnohí latentní, spiaci evanjelici stali aktívnymi členmi cirkvi. V cirkvi vidíme okrem pozitívnych veci, za ktoré sme vďační, aj mnoho nedostatkov, ktoré nás trápia. Porovnávame sa s inými spoločenstvami a porovnanie nevychádza vždy v náš prospech. Nejde len o malosť počtom, ale aj o malosť v rozličných iných ukazovateľoch cirkevného a zborového života. To všetko má zrejme svoje príčiny a treba ich skúmať. Nejdeme to robiť teraz, lebo to je dosť zložitá otázka. Uvedomujeme si len, že naša situácia je taká, že nás vedie k obavám a strachu. Tieto obavy a strach sa prejavujú v mnohých úzkostlivých otázkach, ktoré sa ozývajú v našich srdciach a našich rozhovoroch.
Existuje nejaké východisko z tejto atmosféry obáv a strachu? Jedna, a to zlá cesta je: ponárať sa stále hlbšie do strachu. To by znamenalo rezignovať, vzdať sa, nečakať už nič dobré od budúcnosti. To by bolo to najhoršie, čo sa môže prihodiť jednotlivcovi a spoločenstvu. Touto cestou by sme nikdy nemali ísť.
Tá druhá možnosť je: prekonať strach, pozerať napriek všetkému s nádejou do budúcnosti. Ale ako sa možno dostať na túto cestu? Ako sa možno dopracovať od strachu k pozitívnej, tvorivej, dobrej perspektíve? Učeníkom v tejto situácii pomohol Pán Ježiš. Uznal, že ich je málo, a že v dôsledku ich malosti vzniká v nich strach. Neriešil ich situáciu tým, že by naraz z nich urobil veľké, navonok impozantné spoločenstvo. Ale poukázal na niečo, čo si učeníci neuvedomovali dosť jasne: „Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“ Kým učeníci pri hodnotení svojej situácie mali na zreteli iba seba, nevideli pred sebou jasnú perspektívu. Ale Ježiš Kristus obracia ich pohľad na nebeského Otca, ktorý aj uprostred ich malosti a napriek ich malosti má pre nich svoje plány do budúcnosti. A tým je rozhodnuté všetko. Ak Pán Boh s človekom alebo so spoločenstvom vážne počíta, ak má pre jednotlivca a pre spoločenstvo pripravenú budúcnosť, tak človek nie je stratený, spoločenstvo nie je stratené, i keby sa navonok zdalo, že jeho situácia je bezútešná. „Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“
Čo to znamená, že nebeský Otec sa rozhodol dať im kráľovstvo? Znamená to, že ich pozýva do svojho budúceho, večného sveta; že im dáva možnosť, aby sa už teraz, uprostred tohto sveta stali malými ostrovčekmi budúceho kráľovstva Božieho; že s nimi vážne počíta pri budovaní svojho kráľovstva a že túto ich prácu chce aj požehnávať.
V tom je aj pre nás upozornenie, aké môže byť naše východisko, keď v dôsledku vlastnej malosti vzniká v nás strach. Zmena sa musí začínať vnútorným preporodením mnohých jednotlivcov. Prvou vecou je, aby viera v nadradenosť Pána Boha naplnila celé naše vnútro. Vnútro človeka je spravidla naplnené vecami, udalosťami, javmi, ktoré ho obklopujú v jeho bezprostrednom okolí. Preto treba každodenne zápasiť a prosiť o vieru v tom zmysle, aby sme v takomto deprimujúcom prostredí boli naplnení vierou v nadradenosť Toho, ktorý síce nie je viditeľný, ale ktorý je nekonečne reálnejší ako všetky reality tohto sveta, nekonečne reálnejší ako aj tie veci, ktoré vzbudzujú v nás strach. Je potrebné, aby naše srdce bolo ovládané touto živou, radostnou, triumfálnou vierou.
Aj všetky ostatné zmeny sa musia začínať odohrávať predovšetkým v našom vnútri. My máme tendenciu hľadať riešenie predovšetkým vo vonkajšej, organizačnej oblasti. Opatrenia tohto typu sú, pravdaže, potrebné, ale ony samy nemôžu priniesť rozhodujúce riešenie. To by bolo riešenie iba na povrchu, a nie v hĺbke, teda riešenie zdanlivé, klamlivé. Iba to, čo sa začína v hĺbke bytosti, čo pochádza z hĺbky, môže priniesť skutočnú obnovu.
Otázka je, či slová, ktoré sme čítali, môžeme vztiahnuť aj na našu cirkev alebo nie. Otázka je, či Pán Boh pri budovaní svojho kráľovstva počíta aj s našou cirkvou alebo nie. Keby s nami nepočítal, keby nás vylúčil z tejto práce, boli by sme stratení a nebolo by nám pomoci. Nech by sme v takom prípade navonok robili čokoľvek, nič by nám to nepomohlo.
Ale našou veľkou nádejou je, že Pán Boh nás ani napriek mnohým zlyhaniam predsa len nevylúčil zo svojich plánov a predsavzatí; že pri šírení evanjelia v tomto svete počíta aj s nami, rovnako ako počíta aj s inými cirkvami. Na tomto sa zakladá naša nádej, a v tomto zmysle vzťahujeme na seba Ježišove slová: „Neboj sa malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“
Peter bol po svojom páde, keď zaprel svojho Pána, zachránený, keď mu Pán Ježiš odpustil a dal mu nové úlohy do budúcnosti. Aj pre nás je toto cesta záchrany: Robiť pokánie, prosiť o odpustenie, prijať odpustenie, prijať úlohy, ktoré nám Pán Boh dáva. Na tejto nádeji, na dôvere v Božiu lásku a obnovujúcu pomoc treba začať budovať.
Ale dôverovať Pánu Bohu celým srdcom – to nikoho neoprávňuje zostať v pasivite, nečinnosti. Prijať toto uistenie, ktoré nám ponúka Pán Ježiš, to by nás malo viesť k tomu, aby sme spontánne, s radosťou nasadili všetky svoje sily do budovania Božieho kráľovstva. Na tejto ochote zaradiť sa do práce na Božom kráľovstve musí sa podieľať celá cirkev, každý jej člen alebo aspoň prevažná väčšina jej členov. Od každého z nás sa vyžaduje, aby sme sa nepohybovali donekonečna iba v oblasti strachu, ale aby sme sa svojimi myšlienkami presunuli do celkom inej oblasti: aby sme sa plne dali k dispozícii Pánu Bohu. Úlohy, ktoré nám zverí, môžu byť malé alebo väčšie. Hlavnou vecou je, aby každý povedal: Pane Bože, tu som, dávam sa ti k dispozícii. To, čo učeníci robili, nemuselo byť navonok ani veľmi impozantné. Pán Boh si nepotrpí na vonkajšiu okázalosť. Bolo však potrebné, aby sa s plnou oddanosťou postavili do služby Pánu Bohu. To bola pre nich cesta, ako sa oslobodiť od strachu. Dať sa takto k dispozícii Pánu Bohu, to je aj pre nás cesta k slobode od strachu, ktorý sa nás zmocňuje v dôsledku pocitu malosti.
V 2. a 3. kapitole Zjavenia Jánovho je sedem krátkych listov cirkevným zborom v Malej Ázii. V jednom z nich, v liste cirkevnému zboru vo Filadelfii, sú tieto pozoruhodné slová: „Otvoril som ti dvere, ktoré nikto nemôže zatvoriť, lebo hoci máš malú moc, predsa zachoval si moje slovo a nezaprel si moje meno.“ Nemôžeme sa ubrániť myšlienke, že tento zbor si vzal poučenie zo slov Ježiša Krista: „Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“ Šlo o zbor, ktorý mal malú moc ekonomickú, malú moc spoločenskú, ale napriek tomu neupadol do zhubného strachu, lebo pred očami mal stále nadradenú moc Hospodina, nadradenú moc Ježiša Krista. Pevnou vierou odolal tento zbor pokušeniu malosti. Čo bolo možné v jednom zbore, to je možné aj v iných, aj v našom. Čo bolo možné u jednotlivých členov tohto zboru, to je možné aj u nás, jednotlivých členov nášho zboru a našej cirkvi.
Keďže poznáme nielen tie povzbudzujúce slová Ježiša Krista, ale máme pred očami aj príklad cirkevného zboru, ktorý z nich čerpal silu pre seba, treba nám túto ponuku brať vážne a uvedomiť si, aká veľká je naše zodpovednosť za to, aby sme dôverou v Hospodina premáhali strach, aby istota jeho zvrchovanej nadradenosti prevládla, dominovala v našom srdci.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
