V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Poďakovanie za úrody, Marek 4, 26 – 29

Potom hovoril: Tak je to s kráľovstvom Božím, ako keď človek zaseje zrno do zeme; v noci spí, vo dne vstáva, a zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako. Lebo zem sama od seba prináša úrodu; najprv byľ, potom klas a potom plno zrna v klase. A keď úroda dozrie, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva. (Marek 4, 26 – 29)

Toto podobenstvo je také jednoduché, až nás to zaráža. Zdá sa, že sa v ňom nehovorí nič nové, nič, čo by sme už dávno nevedeli. Veď od pradávna seje človek zrno do zeme, potom si ide po svojej ďalšej robote. Ubiehajú dni a noci a zrno rastie, najprv vyklíči, potom sa dvíha steblo, klas, zrno v klase, a keď dozrie, nastane žatva. Kto žil nejaký čas na dedine, pozná to dobre, ale aj v meste je mnoho záhradkárov, ktorí so záujmom sledujú, ako im rastú stromy a rastliny rozličného druhu. Jednoduchosťou tohto podobenstva sme tak prekvapení, že si kladieme otázku, čo ním Pán Ježiš chcel vlastne povedať.
Dôraz je zrejme na tom, že zrno rastie samo, že zem sama od seba prináša úrodu. Hospodár musí tiež niečo urobiť a narobí sa na poli dosť a dosť. Musí orať, brániť, siať, žať. Dnes sa spôsob práce na poli síce veľmi zmenil oproti dávnym dobám; existuje mnoho mechanizmov, rozličných strojov. Ale to, čo by sme mohli nazvať trocha neobvykle deľbou práce, to trvá dodnes presne tak, ako to bolo vtedy, keď Pán Ježiš povedal tieto slová. Máme na mysli deľbu práce v tom zmysle, že niečo urobí človek, či už jednoduchými či modernejšími metódami, ale niečo robí zrno samo, zem sama. Niečo málo je v moci človeka, ale to najzásadnejšie a nepostrádateľné nie je v moci človeka.
Nikto z ľudí nevyrobil zrno, semeno – semeno je jednoducho tu. A keďže ho máme a môžeme ho zasiať, musíme povedať, že semeno nám bolo darované. Nikto z ľudí nevystrojil zrno genetickou informáciou a zákonitosťami rastu; my ľudia môžeme len konštatovať, že tieto veci existujú. Nikto z ľudí nenastavil slnko do takej vzdialenosti, že nám svieti a hreje nás a my nemusíme ani zamrznúť ani zhorieť. Nikto z ľudí sa nepostaral o kolobeh vody a o dážď – opäť len konštatujeme, že to existuje. Toto všetko a veľké množstvo ďalších vecí je obsiahnuté v slovách: „Zem sama od seba prináša úrodu“.
Človek nielenže tieto veci nemôže vytvoriť, ale on ani poriadne nepozná, ako to všetko funguje. V tomto ohľade sú pozoruhodné slová v našom texte: človek v noci spí, vo dne vstáva, a zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako. My dnes síce vieme omnoho viac o tomto procese, než čo vedeli ľudia pred storočiami a tisícročiami, ale i tak nám ostáva mnoho záhadého. A okrem toho, i keď to do určitej miery poznáme, nedokážeme rozhodovať, kedy a ako sa ktorá časť procesu rastenia má spustiť. Jeden vedec povedal: „Moja pečeň je inteligentnejšia ako ja.“ Myslel na to, že keby človek mal svojej pečeni udeliť rozkaz, kedy a ako má čo urobiť, už dávno by bolo po ňom. To platí o všetkých ostatných orgánoch tela. To platí o semene, ktoré človek zaseje do zeme. To semeno je inteligentnejšie, ako sme my.
„Zem sama od seba prináša úrodu.“ Táto veta vyvoláva otázku: Ako je to, že zem sama od seba prináša úrodu? Ako je to, že zrno samo od seba klíči, rastie, dozrieva? Je zaujímavé, že Pán Ježiš v tomto texte neodpovedá na túto otázku. Ale i tak vieme, aká je jeho odpoveď. Vidíme to napríklad z Jeho slov o poľných ľaliách. Povedal, že Boh tieto kvety zaodieva krajšie, než ako bol oblečený Šalamún v celej svojej sláve. Zem sama od seba prináša úrodu? Zrno samo od seba klíči, rastie, dozrieva? Sama od seba? Samo od seba? Za týmito tajomnými slovami sa skrýva Stvoriteľ, ktorý pradávno predtým, než vedci začali objavovať biologické zákonitosti, daroval zemi semená, vystrojené genetickými informáciami, nastavil do zložitého, komplikovaného celku podmienky života a rastu na zemi. Za dlhý, dlhý čas to bolo tu, ale bolo to nepoznané, a aj dnes to poznáme iba čiastočne. Stvoriteľ je ďaleko, nepredstaviteľne ďaleko pred nami, a my úmornou výskumnou prácou, tápavo, odhaľujeme určité stopy jeho nekonečnej múdrosti. Starozmluvný Kazateľ sa pred tisícročiami zamýšľal nad touto situáciou. Píše: „Zaumienil som si múdrosťou vypátrať a vyskúmať všetko, čo sa deje pod nebom. Ťažkú úlohu dal Boh ľudským synom, aby sa ňou umárali.“
O deľbe práce v určitom zmysle hovorí náš text. Boh vyznačil človeka medzi ostatnými tvormi tým, že mu dovolil spolupracovať na jeho diele. Ale aj presne vymedzil hranice, v ktorých sa táto spolupráca má odohrávať. Človek orie, seje, žne a robí veľmi mnoho ďalších prác a úkonov. Ale sú veci, ktoré si Pán Boh nechal výhradne vo svojej kompetencii. No človek neraz prekračuje hranice. To je vlastne obsah už toho prvého hriechu v raji, keď si Eva a Adam na návod pokušiteľa vzali zo zakázaného ovocia. Človek zasahuje do Božieho poriadku a nie je to vždy zasahovanie šťastným spôsobom. Dnes sa z mnohých strán ozývajú varovné hlasy. Pán Boh nám dáva zeleň, ktorú my priamo systematicky ničíme. Dáva nám ochranný ozónový obal, ktorý my rozbíjame. Dáva nám vodu – nevyhnutný predpoklad života – a my ju katastrofálne znečisťujeme a jej kolobeh veľmi nebezpečne narušujeme. Mienky svetových vedcov v tejto veci nie sú síce jednotné, ale varovné hlasy určite nemôžeme brať na ľahkú váhu. Keď niektorú stránku Božieho zložitého prírodného poriadku vážne narušíme, bude to mať veľmi zlé následky nielen v blízkej, ale aj v ďalekej budúcnosti.
„Človek v noci spí, vo dne vstáva, a zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako. Lebo zem sama od seba prináša úrodu; najprv byľ, potom klas a potom plno zrna v klase.“ Toto tajomné vyjadrenie vieme bez ťažkostí rozviesť do jasných slov. Za všetko toto vďačíme Hospodinovi. Dnes, v deň poďakovania za úrody zeme, mu ďakujeme za to, že na našej Zemi vytvoril podmienky nevyhnutné pre život, podmienky, v ktorých môžeme žiť my a v ktorých môže rásť aj to, čo potrebujeme na svoju obživu. Ďakujeme mu za slnko a dážď, za vodu vo všetkých je formách. Ďakujeme za striedanie dňa a noci, bez čoho by život sotva mohol existovať. Ďakujeme za striedanie ročných období. Po potope vyslovil Hospodin krásne zasľúbenie, z realizácie ktorého všetci žijeme. Takto znejú jeho slová: „Dokiaľ zem trvať bude, sejba ani žatva, chlad ani horúčosť, leto ani zima, deň ani noc nikdy neprestanú.“ Tu sú veľmi primerane vyrátané veci, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou života. Zato, že tento sľub trvá a že ho Hospodin stále plní, mu dnes vrúcne ďakujeme.
A pravdaže dnes myslíme na tohtoročné úrody. Kým máme čo jesť, pripadá nám to všetko ako samozrejmosť. Ale pre mnohých na svete to nie je samozrejmosť. A tak ani my by sme si nemali myslieť, že je to automatická samozrejmosť. Úroda je tu, ale mohla by aj nebyť. Takže za každý kus chleba a ostatného jedla, za každý pohár vody by sme mali poďakovať. Alebo aspoň v duchu povedať: „Ďakujem“.
Nesmieme zabudnúť na to, že tento text povedal Pán Ježiš ako podobenstvo. Ako podobenstvo o kráľovstve Božom. Obrazom zrna, obrazom každodenného chleba je tu povedané niečo dôležité o Božom kráľovstve. Toto je metóda Ježišovej zvesti. Vezme si nejaký úkaz z prírody, z poľa, z domácnosti, úkaz, ktorý je ľuďom dobre známy, s ktorým sa častejšie stretávajú a vychádzajúc z neho, rozvíja myšlienky o Božom kráľovstve. Jeho zámer je pritom jasný: Pomocou názorných vecí vysvetľuje niečo, čo nie je také názorné. Mimochodom povedané: Je to niečo podobné, čo stáročia neskôr učil a praktizoval Ján Amos Komenský.
Už sme si všimli, čo v tomto texte chcel Pán Ježiš povedať o každodennom chlebe. Treba venovať pozornosť ešte tomu, čo ním chce povedať o kráľovstve Božom. Aj v tejto oblasti môžeme hovoriť o deľbe práce. Tak ako pri pestovaní obilia iniciatíva je na Božej strane, keďže Boh dáva semeno a všetky podmienky, tak je iniciatíva na Božej strane aj vtedy, keď ide o kráľovstvo Božie. Kráľovstvo Božie nevymyslel človek, ale túto myšlienku sme ako nádej dostali od Pána Boha. A človek nie je ani prvotný realizátor zasľúbenia o kráľovstve Božom. Pán Ježiš Kristus prišiel na svet nielen so zvesťou: „Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské“, ale on o sebe povedal, že on je stelesnením kráľovstva Božieho. Jasne vyjadril, že vtedy, keď oslobodzuje ľudí od démonskej posadnutosti, keď im odpúšťa hriechy a tak sníma z nich bremeno viny, keď ich lieči a zvestuje im evanjelium, že vždy vtedy sa aspoň na malom kúsku sveta uskutočňuje niečo z Božieho kráľovstva. Človek, ktorý pozerá na dielo Ježišovo, či už ide o priamych súčasníkov a účastníkov jeho pôsobenia, alebo či ide o čitateľov evanjelia, ktorí sa tak aj po odstupe času môžu stať súčasníkmi Ježiša Krista, teda človek, ktorý takto na jeho dielo pozerá, môže len žasnúť, že do sveta plného sebectva vstúpil niekto, kto v tomto svete zakladá kráľovstvo lásky.
Ale aj človeku v tejto deľbe práce prislúcha určité miesto a funkcia. Sme vyslovene pozvaní, aby sme sa na tomto veľkom diele zúčastnili. Najznámejšia je výzva: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.“ Kto objavil kráľovstvo Božie ako poklad skrytý v poli alebo ako vzácnu perlu, musí sám urobiť niečo, aby tieto hodnoty získal. Takže účasť človeka na diele kráľovstva Božieho je pekne vymedzená. Na jednej strane človek má vedieť, že toto kráľovstvo je dielo Pána Boha, dielo Ježiša Krista, že niet tej sily, ktorá by zabránila definitívnemu uskutočneniu kráľovstva Božieho, ale na druhej strane človek nesmie z tohto dôležitého poznatku odvodiť nesprávny záver, akoby on sám mohol ostať v tejto veci pasívny.
Toto podobenstvo je dôležité ešte v inom ohľade. Vedie nás k tomu, aby sme si v mysli vybudovali určité asociácie. To znamená, aby pohľad na jednu vec vyvolal v našej mysli ďalšie veci, ktoré sú s tou prvou nejako spojené. Pán Ježiš nám ukazuje, ako si tvoriť tieto spojenia. Pri pohľade na lány obilia, či už na poli, či v televízii, by nám hneď malo prísť na myseľ to, čo Pán Ježiš povedal v našom texte a iných podobenstvách o kráľovstve Božom. Keď berieme do ruky kus každodenného chleba, malo by nás to upozorniť na duchovný chlieb, ktorým je Pán Ježiš Kristus. Keď dvíhame k ústam pohár vody, mal by nám prísť na myseľ žalm 42: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po tebe, ó Bože.“ Takýchto spojív, asociácií by sme si mali vybudovať čím viac, aby sme svoju pozornosť a túžbu neobmedzovali iba na každodenný chlieb a pominuteľné hodnoty, ale aby sme si uvedomili, že zmysel celému nášmu životu môže dať len kráľovstvo Božie ako cieľ nášho putovania. Dostať sa do trvalej blízkosti Ježiša Krista – to je šťastné vyvrcholenie nášho života.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.