24. nedeľa po Sv. trojici, Pamiatka zosnulých, Zjavenie Jána 21, 1-6a
Milí bratia a milé sestry!
čo príde po smrti?
po smrti prídu účty
za rakvu za pohreb a za hrob
čo príde po smrti?
po smrti prídu záujemcovia o byt a pýtajú sa či je voľný
čo príde po smrti?
po smrti prídu dodávatelia pomníkov a uchádzajú sa o objednávku
čo príde po smrti?
po smrti príde poisťovňa
a vyplatí životnú poistku
čo príde po smrti?
Toľko jedna z básní Kurta Martiho. Básnik tým, že smrť robí všednou, otrepanou, že ju hanobí a zbavuje posvätnosti, skvele vystihol, ako smrť chápe nejeden náš súčasník. – Človek, ktorý stratil z obzoru Boha. Áno, bezpočet súdobých ľudí smrť nepociťuje ako Boží trest, ale ako poruchu. Mnohí smrť nevnímajú ako akt Božieho súdu, ale zjednodušene ako smolu. Smrť už nie je chápaná ako dvojbodka, po ktorej ešte čosi príde, ale celkom všedne, ako záverečná bodka.
Dnešný človek už spravidla smrti nerozumie ako bráne k večnému životu, ale ako mostu padajúcemu do ničoty. Smrť pre neho nie je prahom života, ale nepriechodnou hranicou života; nie je začiatkom, ale koncom žitia. Pretože – tak sa nazdávajú mnohí – žiadny život po smrti nejestvuje, všetka váha spočíva na živote pred smrťou. Podľa rozšírenej mienky je smrť koniec, a teda prázdnota.
Pri spomínaní na našich zosnulých sme sa dnes spoločne zišli, lebo veríme, že jestvuje inakší koniec ako smrť podobajúca sa mostu, ktorý padá do ničoty. – Veríme, že jestvuje koniec v zmysle causa finalis – konečná príčina: to, o čo sa ako kresťania usilujeme, čomu žijeme.
Nedeľu čo nedeľu – v deň Pánovho vzkriesenia sa schádzame, lebo veríme, že pre Kristovo zmŕtvychvstanie smrť nie je posledným slovom nad ľudským životom. Je len koncom jeho pozemskej podoby, prechodom najhlbším bodom našej ľudskej bezmocnosti. Avšak práve do tejto biedy všetkých bied zaznieva Kristovo slovo. Slovo, ktoré prináša začiatok niečoho nového, omnoho väčšieho ako je všetko, čo poznáme.
Kniha Zjavenia Jánovho to vyjadruje obrazom nového neba a novej zeme. A nezabudne pripojiť: „a mora už niet“. Pojmom more Biblia nerozumie miesto vysnívanej dovolenky v Stredomorí či Karibiku, ale chaotickú, tajomnú moc, z ktorej vystupuje satanská šelma, symbol toho, čo je proti Kristovi (Zjav 13,1). Biblické vyjadrenie: „a mora už niet“, znamená, že toho, čo je proti Kristovi – už viac nebude! A keďže Ježiš žil medzi nami v ľudskom tele, tak ani toho, čo je proti človeku už viac nebude!
O čom všetkom sa nám zdá, že je proti Bohu, čo všetko pociťujeme, ako nepriateľskú moc, brojacu proti nám?! A tu sme uistení, že nič z toho, čo je proti Kristovi, nič z toho, čo je proti nám, už viac nebude! – Tým, ktorí sa s Bohom spriatelili a zostali Mu verní, Pán ponúka nový život, vo svojej blízkosti až na veky. Zotiera im slzy z očí, aby sa im úplne rozjasnila tvár. Pretože ani sĺz, ani smrti, ani smútku, ani plaču, ani bolesti už viac nebude! To je celkom iný výhľad ako len účty za rakvu, pohreb a hrob. To je radikálne odlišný obraz konca ako len záujemcovia o voľný byt, ako kamenári, ktorí sa ponúkajú vyhotoviť pomník... O tomto totálne inom obraze konca nás neuisťuje utopistický filozof, ale dostávame o ňom uistenie z najvyšších miest. O tejto budúcnosti nás uisťuje Boh sediaci na tróne – Boh, ktorý vládne: „Napíš, že tieto slová sú verné a pravé!“ (v. 5). “Ajhľa nové činím všetko.“
Cirkev býva obviňovaná, že odvádza ľudí od reálneho života, že ich utešuje neviditeľným, nebom, čímsi, čo nemožno vedecky overiť. Zle by sme rozumeli nádhernému Jánovmu videniu, keby sme ho chápali ako čosi, čo nás má odviesť od našej reality. Kresťanská nádej nie je morfiom, opiátom, ktorý má potlačiť jestvujúce ťažkosti a utlmiť bolesti života. Ako v Krista veriaci ľudia sa nevyhýbame realite. Netvrdíme, že po smrti neprídu účty za rakvu, pohreb a hrob, že niet záujemcov o voľný byt, ani kamenárov ponúkajúcich sa vyhotoviť pomník... Predsa, keď dnes spomíname na našich drahých zosnulých a nejednému sa do očí tlačia slzy, veríme, že Pán Boh svojim deťom zo svojej milosti chystá aj iný koniec než len účty za rakvu, pohreb, hrob a vyhotovenia pomníka.
Božie slovo nám podáva nádej – nie však ako drogu majúcu utlmiť naše bolesti, nie ako falošné čičíkanie pre chvíle, keď vyprevádzame našich zosnulých alebo na nich spomíname. Pán Boh nám ponúka živú nádej ako chlieb na cestu životom. Nádej, ktorá nezahanbuje (por. R 5,5a), ktorá láme beznádej, že „nič nového nieto pod slnkom“ ...že všetko je len plné trudu (Kaz 1,9c.8a). Beznádej, že život prináša len stály strach, bolesť, slzy, hriech, klamanie, útlak, vykorisťovanie, mučenie a smrť, túto beznádej Božie slovo láme.
Výhľadom na nové nebo a novú zem, nám Pán Boh ponúka živú nádej. Kto sa jej nezriekne, nebude zahanbený, pretože ide o slovo Toho, ktorý sľúbil, že bude s nami po všetky dni až do konca sveta (Mt 28,20). Oplatí sa Mu dôverovať, lebo o svojej láske k nám iba nerečnil; obetoval sa za nás, za možnosť našej novej budúcnosti dal svoj nevinný život. Tým, ktorí sa s Ním spriatelili a zostali Mu verní, ponúka nový život, vo svojej blízkosti až na veky. Zotiera im slzy z očí, aby sa im úplne rozjasnila tvár.
Pán Boh chce prebývať medzi nami, medzi ľuďmi, ktorí neraz nechcú byť s Ním. Boh sám prekonáva ľudskú odcudzenosť – skutočnosť, že sme sa od Pána vzdialili. Bude prebývať medzi ľuďmi – „utáborí sa“ medzi nimi, pričom stánok Boží s ľuďmi symbolicky zhmotňuje milostivú Božiu prítomnosť. Podobne nový Jeruzalem – nie je zaslúženou odmenou, čímsi, na čo máme samozrejmý nárok – ale darom Božej milosti pre tých, ktorí Kristovou láskou nepohrdli. Toto Božie mesto pokoja (Jerúšalaím – šálóm = pokoj) nevyrastie z ľudského úsilia. Zjaveniu Jána nie nič väčšmi cudzie ako predstava, že ľudský pokrok povedie k dobru a k nastoleniu Božieho kráľovstva. Biblia nie je socialistická kniha. Nie, človek, ani nik z našich drahých zosnulých, nesmie byť podľa Biblie zbožstvený. Nespasíme sa sami, ale smieme prijať – prijímať Kristovu milosť. Naša záchrana je v tom, že budeme dôverovať Božím sľubom, že ani v najťažších okamihoch žitia neprestaneme veriť , že Pán Boh nám chce len dobre a má vždy pravdu.
Obstojí ten, kto verí (por. Iz 7,9b; 1J 5,4) – kto vierou prijíma biblický výhľad na posledné veci, posledné časy. Práve tento slávny výhľad na posledné veci, poslednú dobu, dáva veriacim silu obstáť aj v predposlednom čase, v dobe terajšej. Viera, že to posledné nie je účet za rakvu, pohreb, hrob a vyhotovenie pomníka, ale že posledné slovo bude mať Boh, nás má viesť k vytváraniu takých podmienok, v ktorých by ľudia vnímali, že nový život začína už tu, v časnosti.
V piatok sme si pripomínali Pamiatku reformácie. Otec českej reformácie Jan Milíč (z Kroměříža) je krásnym príkladom človeka, ktorému šlo o to, aby ľudia nový život, novú kvalitu života zažívali už tu. Pre padlé ženy v Prahe Jan Milíč založil diakonické – azylové stredisko a nazval ho Nový Jeruzalem. Mnohých pohoršovalo, že spojil sväté meno Božieho mesta s útulkom pre ľudí obťažených hriechom. No Milíč vedel, že to Božie – nové, platí už dnes, že to nie je iba otázka ďalekej budúcnosti.
Biblia nerobí z večného života lákadlo, „vďaka“ ktorému by sme svojím pozemským žitím pohŕdali. Ak Písmo hovorí o budúcnosti, o novom Jeruzaleme, tak preto, aby zmenilo našu prítomnosť, naše prítomné – terajšie zmýšľania a postoje.
To nové, čo Pán Boh veriacim chystá síce ešte nezažívame v plnosti, ale Božích zasľúbení sa smieme už teraz chopiť, už teraz môžeme prijímať „ochutnávku“ Božieho požehnania. Túto perspektívu nestraťme z očí. Nestraťme z očí, že v Kristovi sa nám, i všetkým, ktorí dokonávali vo viere v Neho, otvorila nádej. Aj myšlienku na smrť – či už našich drahých alebo našu vlastnú, každým dňom sme k svojej smrti bližšie – nech prekryje myšlienka na Kristovo priateľstvo k nám. Smrťou síce vstupujeme do neznámeho sveta, ale Ten, ktorého hlas zaznieva od trónu (Zjav 21,3) potešuje naše srdcia, keď sú prestrašené a smutné, keď sa v nich obnovuje bolesť. On – i pri hrobe - dáva veriacim nádej ako nezaslúžený dar. Čím zreteľnejšia bude pre nás dôvera, že Pán Boh sa nad nami zmilováva, chce nám dobre a chystá nám nebeský domov, tým horlivejšie budeme slúžiť Kristovi; lebo vieme, že slúžime tomu, čo má budúcnosť. – Tomu, čo pretrvá, aj keď účty za našu rakvu, hrob, pohreb či prípadný pomník budú už dávno vyplatené.
Amen.
Literatúra:
Petr Pokorný, Josef Veselý: Perspektiva víry (vyd. Kalich, Praha, 1991);
Kurt Marti: Něha a bolest (vyd. Církev československá husitská v edícii Blahoslav, Praha, 2001);
Horst Georg Pöhlmann: Kompendium evangelické dogmatiky (vyd. MLÝN, Jihlava 2002);
Homilie Miloslava Máši, Rok B (vyd. Síť, Praha 1996);
Elian Cuvillier: Apokalypsa byla zítra (vyd. Mlýn, Třebenice, 1999);
Josef Batelka – výklad Zjav 21,5 (in. Na každý den – 1998 /19.11./; vyd. Kalich, Praha, 1997);
Josef Veselý – výklad Zjav 21,1-8 (in. Na každý den – 1992 /25.12./; vyd. Kalich, Praha, 1991);
Luděk Rejchrt: Apokalypsa aneb zpěv o naději (vyd. NOVÝ ŽIVOT, Praha, 1994);
Jan Milíč Lochman: Boží úděl ve světe (vyd. Kalich, Praha, 1992).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
