23. nedeľa po Sv. Trojici, 2. Korintským 5, 14
„Láska Kristova totiž spája nás.“ (2.Korintským 5,14)
Milí bratia a milé sestry!
O pár dní si pripomenieme pamiatku refornácie. Jednou z reformačných zásad bolo ísť ad fontes –k prameňom – dostať sa k pôvodnému zmyslu veci. Z tohto dôvodu sa evanjelické preklady Biblie robili z jazykov, ktorými bola pôvodne napísaná – z hebrejčiny, aramejčiny a gréčtiny – a nie z latinčiny, vtedajšej reči vzdelancov. Reformační otcovia sa usilovali ísť k prameňom preto, lebo pôvodný význam mnohých biblických pojmov sa vytratil. Bol zakrytý pod nánosmi rozličných, neraz nepresných prekladov a zavádzajúcich výkladov.
Uveďme niekoľko príkladov, prečo treba ísť k prameňom aj dnes, prečo sa i v súčasnosti máme pýtať: Keď povieš to, či ono, čo pod tým myslíš?
Pokánie. V jednom týženníku zobrazili fotografiu kajúceho človek. Bol oblečený v roztrhanej koži, na rukách mal drevené rukavice podbité kovom. Podľa článku v časopise putoval takto na posvätné miesto desiatky, možno až stovky kilometrov a tu a tam sa v pokore hodil na zem. Toto pre neho znamená pokánie. Keď však ideme k prameňom, biblický význam pokánia je radikálne iný. Nesúvisí predovšetkým s oblečením človeka, s putovaním na akési posvätné miesta. Pokánie znamená zmenu zmýšľania tak, aby sa naše myšlienky priblížili čo najviac tomu, čo je Božia vôľa. Keď ideme k prameňom, k pôvodnému významu – pokánie značí trvalú pohotovosť nanovo orientovať svoje myslenie podľa Krista, kedykoľvek rozpoznáme, že sa nám cesta za Ním stráca, alebo sme z nej zišli. Pokánie je zmena zmýšľania.
Iný príklad: Slovo protestant. Keď sa dnes vysloví, v ľuďoch vzbudzuje dojem, že protestanti–evanjelici, stále musia proti niečomu/niekomu protestovať. Napríklad proti katolíkom. No ad fontes – ak ideme k prameňom, pôvodný význam slova protestor, od ktorého je výraz protestant odvodený, neznačí protestovať, hundrať, byť proti niekomu, ale vyznávam. Protestant teda nie je rebel, ten kto je ustavične proti čomusi, ale ten, kto je za Kristovo evanjelium, kto v duchu evanjelia vyznáva Krista.
Ešte jeden príklad: Láska. Keď zaznie toto frekventované slovo v niektorej z piesní, ktoré počujeme z rozhlasu, spravidla sa pod tým myslí na telesnú stránku lásky. Iste, sj ona patrí k manželskej láske, ako patrí soľ do polievky. No ak by sme zúžili lásku výlučne alebo predovšetkým na intimitu, je to ako by sme jedli soľ bez polievky a ešte si pospevovali, aké je to skvelé. Láska má totiž omnoho širší význam, zahŕňa oveľa viac, než len telesné spojenie.
O láske hovoria aj prečítané slová Písma svätého: „Láska Kristova totiž spája nás“. Apoštol Pavel ich adresoval kresťanom do Korintu, kde jestvovalo napätie medzi členmi zboru navzájom i medzi Pavlom a Korinťanmi. Pavel sa pokúšal prekonať tieto rozpory a to práve listom, z ktorého je pochádza náš kázňový text. Pavel hovorí, že to, čo môže preklenúť rozdiely a spory medzi ľuďmi je predovšetkým Kristova láska. Ona nie je vzletnou myšlienkou, ale mocným skutkom, ktorý sa prejavil, keď Pán Ježiš za naše hriechy obetoval svoj nevinný život. O tejto láske píše apoštol, že „Láska Kristova nás spája“. Práve toto slovo, „spája nás“, má v pôvodnej gréckej reči Novej zmluvy viacero významov. Chceme dnes ťažiť z bohatstva týchto pôvodných významov slova a spoločne sa učiť, k čomu nás vedie to, že: „Láska Kristova nás spája“.
(1) Znamená to, že nás púta, viaže, navzájom zjednocuje jedných s druhými. Láska Kristova je tak mocná, že zväzuje, stmeľuje to, čo by sme my ľudia nedali dohromady a nedokázali spolu udržať. Len sa pozrime na kruh Ježišových učeníkov. O akú predivnú zmes ľudí išlo! Patril k nim Matúš – colník, bývalý kolaborant s pohanskou rímskou mocou. Dnes by sme mohli povedať: stará štruktúra. Ten, ktorý prevrátil kabát. No zmena v Matúšovom živote bola úprimná. Na druhej strane tu je Šimon zvaný Horlivec (L 6,15), teda člen skupiny, ktorá povstávala proti nadvláde pohanských Rimanov. Mohli by sme povedať: disident. Stará štruktúra a disident. – Ako to ide spolu? Aj neskôr boli v cirkvi spojení kresťania zo Židov a kresťania z pohanov. Nová zmluva spomína tiež veľké sociálne rozdiely. Do cirkvi patrili slobodní, majetní ľudia, ale aj otroci. Teda tí, ktorí by za normálnych okolností stáli proti sebe, nemohli by si rozumieť a cestu k sebe by ani nehľadali. No v cirkvi sú spojení, stmelení, zjednotení do jedného spoločenstva, lebo ich spája Kristova láska. – Jedného s druhým viaže obeť Ježišovej lásky, lebo v nej spoznávame: sme na tom všetci rovnako. – Všetci sme hriešni a nezasluhujeme si nič, a predsa smieme žiť z Božieho odpustenia, lebo sa k nám sklonila Kristova láska. On je Ten, ktorý nás k sebe púta. Cez všetky rozdiely názorové, povahové, rasové, či sociálne.
Pripomína nám to aj dnešná nedeľa Svetového luteránskeho zväzu. Volá nás k tomu, aby sme nazabúdali na ľudí zdanlivo nám cudzích, no veriacich v jedného Pána. Sme s nimi zviazaní – spojení Jeho láskou. A niet na svete pevnejšieho puta, silnejšieho zväzku, než je ten, ktorý drží spolu Kristova láska. Láska Kristova nás spája“ – viaže, púta, navzájom zjednocuje jedných s druhými.
(2) Druhý význam onoho gréckeho slova znie: Láska Kristova nás drží vo svojej moci, zviera nás. To znie čudne. Nie je príjemným pomyslenie, že by sme mali žiť v zovretí. My chceme byť voľní, slobodní. Ale pozor: V Biblii nečítame, že sme zovretí do železných klieští. Sme zovretí láskou. A to je rozdiel! Keď malé dieťa stratí z dohľadu svoju mamu, uvedomí si svoju stratenosť, svoju samotu. Často sa mu po lícach kotúľajú slzy ako hrášky. Ako je potom také dieťa rado, keď ho mama nájde, keď ho zovrie do svojej láskavej náruče.
Keď nás Kristova láska zviera, znamená to, že nám vymedzuje úzku cestu. Nemáme ísť, kam sa nám zachce, nemáme ísť svojvoľne po širokej ceste – do zlého. Tak ako otec drží za ruku svoje dieťa, keď prechádzajú cez nebezpečnú križovatku, tak nás vo svojej moci drží Kristova láska. Taký stisk nie je vždy príjemný, dokonca niekedy aj bolí. Možno nie každému sa páči, že od kresťana sa aj čosi čaká: chodievať do kostola, byť obetavým, disciplinovaným, brať ohľad na druhých. Azda to nie je vždy príjemné. Keď sa však dívame späť, keby nás nedržala Kristova láska, kam by sme často zašli jeden od druhého, ako by sme sa odcudzili jeden druhému vo svojom sebectve. Ale láska Kristova nás drží vo svojej moci, zviera nás. A to dáva cirkvi nádej. Nezahynieme, budúcnosti sa nemusíme obávať, ak sa dobrovoľne nevytrhneme z tejto lásky.
(3) Tretí význam pôvodného gréckeho slova je: Láska Kristova nás nutká, pudí, nabáda, priam núti, ku konkrétnym činom. Teda nás nielen spája – zjednocuje, nielenže nás drží – chrániac pred nebezpečím, ale nás aj pudí dopredu, vedie k činu, k dielu. Taká je Kristova láska, skutočná láska. Nezostáva len krásnou vzletnou myšlienkou, ktorá sa hodí akurát pre teoretické úvahy. Je konkrétnym skutkom. Zjavným sa to stalo v Ježišovom živote. On prišiel na tento svet, aby za naše hriechy z lásky obetoval svoj nevinný život. Bola to láska – veľmi konkrétne prejavená láska, ktorá ho priviedla k nám. A ako Ježiša viedla láska k ľuďom, aby znášal poníženie, utrpenie aj smrť na kríži, tak jeho láska vedie aj nás k činom, k službe blížnym. Apoštol Pavel o tom píše hneď v ďalšom verši 5. kapitoly II. listu Korintským (14-15): „Láska Kristova totiž spája nás, ... aby tí, čo žijú, nežili viac sebe, ale Tomu, ktorý za nich zomrel a z mŕtvych vstal.“ Žiť Kristovi, byť Jeho služobníkom znamená poslúžiť svojim bratom a sestrám, svojim blížnym. Pretože ako hovorí Pán Ježiš u evanjelistu Matúša (25,40): „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Ak niečo drží náš svet, aby sa tu ešte dalo žiť, aby nebol vyvíjajúcim sa zlom premenený na púšť, či peklo, tak je to Kristova láska. Ona nás nutká, pudí, nabáda, až núti, aby sme milovali aj tých, ktorí nás nemilujú, aby sme odpúšťali tam, kde už nik nevie odpustiť, aby sme vedeli žiť čestne a obetavo tam, kde k tomu už nik nemá odvahu. V tejto Kristovej láske – v úprimnej službe blížnym môžeme rozpoznávať záblesky neba – záblesky Božieho kráľovstva na zemi. Nech nás Kristova láska zjednocuje, drží, aj nabáda k dobrému i v dňoch, ktoré sú pred nami. Amen.
Literatúra: Jindřich Halama: A kámen je ten tam (Ochranovská Jednota bratrská, Turnov 2000).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
