22. nedeľa po Sv. Trojici, 1. Korintským 10, 6
„Toto sa stalo výstražným príkladom pre nás, aby sme neboli žiadostiví zlého, ako aj oni boli.“ (1.Korint. 10,6)
Milí bratia a milé sestry!
Je nepríjemné, keď nám vletí do spálne komár – keď počujeme bzučanie, ktoré je predzvesťou bodnutia tohto otravného hmyzu. No ešte horší ako komár v spálni je človek, ktorý nám čosi spôsobil. Ukrivdení – dotknutí na neho stále myslíme a tieto myšlienky nás neprestajne znepokojujú. Zlostíme sa a vo svojom vnútri s ním vedieme nekonečné spory. V mysli by sme mu najradšej dali po krku – ako tomu komárovi – prajeme mu spravodlivú odplatu. A ak sa toto tajné želanie naplní, ako ukrivdení zažívame určité zadosťučinenie.
Má to však aj iný rozmer. Nechtiac sa pri tom učíme spoznávať zlú stránku svojho charakteru a azda sme až prekvapení, koľko zlých plánov na odplatu vieme zosnovať; väčšinou takého myšlienky odsunieme – veď na vine je len ten druhý... .
Ale... ale potom, príde Ježiš s hutnou a výstižnou požiadavkou: Odpúšťajte, a aj vám bude odpustené. Obdobné výzvy zaznievajú z Písma svätého mnoho ráz.
Ak sa krivda týka nás, pomyslíme si: Nie som predsa nijaký stroj, ktorý možno len tak vypnúť, odstaviť alebo preprogramovať – nastaviť na inakší program, na iné správanie. Druhý človek nenapraviteľne vo mne niečo zničil – možno úmyselne, a vari zo svojej hlúposti – to nie je rozhodujúce. Podstatné je, že to, čo pokazil – zničil, zostáva navždy zničené a spôsobuje mi to bolesť. A preto mu to nemôžem nikdy, nikdy zabudnúť.
Ježiš nehovorí: Zabudnite!, ale: Odpustite! Odpustiť niekedy môže znamenať aj zabudnúť, ale nie vždy. Dnes sa nemeckí a izraelskí politici dokážu stretnúť – rozprávať ako priatelia. No Židia sotva kedy budú môcť zabudnúť na hrôzy, ktoré im spôsobil v čase 2. svetovej vojny nemecký národ a jeho prisluhovači; vieme že fašizmus ich mal aj na Slovensku a že ľudácke, gardistické idey, žiaľ, ešte nevymreli. Odpustiť nemusí nutne – v každom prípade – znamenať zabudnúť. Ježiš nekáže: Zabudnite!, ale: Odpustite! Odpustiť znamená, že minulosť druhého mi už nebude viac brániť, aby som ho prijal. Odpustiť neznačí súhlas s jeho zlým počínaním, odpustenie neznamená, že poviem: „Áno“ na jeho previnenia. Avšak odpustiť značí povedať „Áno“ k tomuto človeku, k človeku ktorý nie je bez chýb, ako ani nik z nás nie je bez chýb, bez hriechu.
Zrejme ešte ťažšou ako práca v bani či kameňolome, je úsilie „nepriklincovávať“ – nepribíjať viac človeka na to, čo raz urobil, ale dovoliť mu, aby kráčal novou cestou – slobodne – oslobodený od svojej zlej minulosti. Je to vskutku tvrdá práca.
Avšak iba takto, cez tento akt prepustenia blížneho na slobodu – sa môžeme aj my sami stať slobodnými. Iba tým, že už netrváme na jeho odsúdení, že si už neprajeme nešťastie pre blížneho, sa staneme slobodnými vo svojom myslení – a aj my môžeme vo svojom srdci nastúpiť novú cestu.
Biblia spomína svár, reptanie, zatrpknutosť Izraelcov putujúcich púšťou do zasľúbenej krajiny ako výstražný príklad pre nás, “aby sme neboli žiadostiví zlého, ako aj oni boli“. Dokladá tvrdé slovo, že „vo väčšine z nich nemal Boh zaľúbenia“ (1K 10,5a). Oni, ktorých Boh vyviedol z egyptského otroctva – ktoré je pre nás symbolom otroctva hriechu, odcudzenia sa Bohu i ľuďom, neboli ochotní kráčať novou cestou – dôverovať Božiemu slovu. Pán Boh od nás nepožaduje pekné medziľudské vzťahy len tak z ničoho nič. Skôr, ako vydal svoje prikázania – tie dobré Božie pravidlá pre život, slúžiace, aby sa život nepokazil, nestal sa neznesiteľným, aby sme si ho navzájom nekazili, pripomína Pán Boh svoj oslobodzujúci čin: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva.“ (2M 20,2)
Ježiš, ktorý nepochopiteľne, no dobrovoľne vzal na seba trest za naše hriechy, nás volá k vzájomnému odpúšťaniu si.
V liste Kolosenským 3,13-15 čítame: „Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu; ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy. A najmä priodejte sa láskou, ktorá je spojivom dokonalosti. A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď k nemu ste aj vy boli povolaní ako jedno telo; a buďte (za to) vďační.“
On, náš Pán, chce, aby sme nachádzali vnútorný pokoj a naše srdce nezostalo prilepené na zlom, na zlých myšlienkach. Pretože žiadostivosť po zlom – nezmieriteľnosť, škodí predovšetkým nám samým, našej láske k Pánu Bohu, k životu. Preto je tu Kristova požiadavka: Odpúšťajte si. Preto je tu povinnosť odpúšťať. Snažme sa ju napĺňať čo najčestnejšie.
Amen.
Literatúra:
Ralf Matthes–Andacht /24.7./ in: Feste-Burg-Kalender 2006 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2005);
Bengt Pleijel: Brána viery otvorená (vyd. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1992).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
